Putin nie je Raskoľnikov ani Macbeth. Tak ľahko nepadne

V slovenských médiách sa prakticky od začiatku vojny objavujú správy, že pád Ruska je otázkou pár dní či týždňov. Obávam sa, že to je len zbožné želanie, ktoré má však ďaleko k pravde.

Vo verejnom priestore sa vyskytujú tri zdôvodnenia toho, prečo by Rusko malo rýchlo padnúť. Ekonomické, vojenské a morálne. To hlavné je najmä to tretie, teda morálne. Vojenský a ekonomický pád sú len dôsledkami toho, že Rusi začali nespravodlivú vojnu a napadli svojho mierumilovného suseda. Tento koncept má svoje miesto v kresťanskej aj sekulárnej morálke, všetci ho dobre poznáme – dobro napokon vždy zvíťazí. Problémom je, že to nemusí byť tak rýchlo, ako si to momentálne mnohí želáme.

Je pravdou, že zlo, prípadne hriech majú deštrukčné účinky a prinášajú ďalšie zlo. Geniálne to popisuje Dostojevskij vo svojom diele Zločin a trest, Tolstoj v novele Diabol či Shakespeare v Macbethovi. Vo všetkých týchto dielach hlavných hrdinov prenasleduje ich vina a bráni im žiť šťastný život. Dostojevského Raskoľnikov sa nakoniec prizná a putuje do väzenia, Tolstojov Jevgenij toho nie je schopný a kvôli výčitkám svedomia sa zabije, Macbetha v občianskej vojne zabijú jeho poddaní, ktorí už nie sú ďalej ochotní znášať jeho krutovládu. Najmä Macbethov koniec, aj keď s rôznymi obmenami mnohí veštia aj Putinovi.  

No zlo má aj inú tvár. Tú popisuje napríklad Tolkien v knihe Húrinove deti, kde sa do posledného slova naplní Morgothova kliatba, ktorú tento padlý tvor vykoná na Húrinovom rode. Pritom Húrinovým jediným previnením bolo, že je statočný bojovník, ktorý verne slúžil svojmu pánovi a odmietol ho zradiť. Preto neskutočne krutým spôsobom prichádza o dcéru, syna a napokon aj manželku. Áno, aj Tolkienov Morgoth napokon padol, ale v inej knihe a o mnoho, mnoho rokov neskôr.

Bohužiaľ, ruské dejiny nám ukazujú, že pre tamojšie územie je typický skôr Tolkienov ako Dostojevského, Tolstojov či Shakespearov príbeh. Obzvlášť 20. storočie je plné podobných prípadov. Stačí sa pozrieť len na obdobie nástupu boľševikov k moci a ich boj s roľníkmi, ktorí podľa knihy Krvavá cesta do raja od Jozefa Hajka tvorili v roku 1917 štyri pätiny obyvateľstva. Vláda im hneď na začiatku „revolúcie“ zhabala všetky úspory vo výške 5 miliárd rubľov. Hajko pritom vysvetľuje, že za tieto peniaze by sa vtedy dalo kúpiť približne 3 900 ton zlata. V oblastiach, kde sa obyvateľstvo búrilo, nasledovali riadené hladomory. Vzbury boli potláčané armádou. Jej nepohodlní dôstojníci v počte niekoľkých desiatok tisíc osôb boli zavraždení. A to všetko len v rozmedzí rokov 1918 až 1922, keď v Rusku zomrelo približne 12 miliónov ľudí. Z nich päť miliónov na hladomory a štyri milióny na choroby. Teror armády priniesol ďalších dva a pol milióna obetí a zhruba pol milióna vojakov zahynulo v boji. Počet mŕtvych bol tak štyrikrát vyšší ako počet obetí prvej svetovej vojny.

No napriek všetkému tomu zlu a utrpeniu neprišiel rýchly pád režimu ani jeho vodcov. Naopak, komunistický režim trval ďalších 70 rokov. Jeho najväčší hrdlorezi, teda Lenin a Stalin, sa dožili staroby, umreli prirodzenou smrťou a zanechali za sebou zbedačenú krajinu (a mimochodom, obaja sa v prieskumoch popularity stále držia na popredných miestach). Je pravdou, že dnes už nežijeme v komunistickom Sovietskom zväze, no napriek tomu sa zdá, že Putinov príbeh nebude veľmi odlišný. Upozornil na to tento týždeň aj ruský novinár Michail Zygar, ktorý v New York Times napísal, že táto vojna môže Putina aj posilniť. Už tým, kto všetko z Ruska utečie do cudziny.

Rusko jednoducho nie je slobodnou spoločnosťou s voľne plynúcim tokom informácií, nie je demokraciou, kde ľudia môžu slobodne vymeniť vrcholových politikov, nie je krajinou so západným chápaním jednotlivca. Všetci sme videli, ako dopadli účastníci prvotných protestov proti vojne, ktorí boli masovo zatýkaní. Všetci vieme, ako skončil Chodorkovskij a ďalší oligarchovia, ktorí sa chceli postaviť Putinovi. Poznáme príbeh Borisa Nemcova či Anny Politkovskej. Putin navyše vytvoril systém moci, ktorý takpovediac odstránil právne či iné mechanizmy, ktorými by mohol prísť o moc. Nedávno to v svojej eseji opísal Vasil Lipitsky.

Spôsob, akým funguje tamojší režim a aká je ruská mentalita, dobre vystihuje aj nedávny rozhovor s Liliyou Koloskovou, Ruskou, ktorá emigrovala do Talianska a ktorá tvrdí, že ak si niekto myslí, že sankcie zmenia režim v Rusku, tak Rusko vôbec nechápe. „​Ja som za svoj život, a to mám 38 rokov, zažila už trikrát, že som prišla o všetko, o všetky svoje úspory. Pre Rusov to nie je nič nové,“ zaznie v tomto rozhovore. Na ďalší faktor poukazuje majiteľ denníka SME, pôvodom Rus Alexej Fulmek, ktorý píše, že vďaka vojne Rusi opäť môžu byť hrdí na svoju krajinu, lebo ich ostatní konečne berú vážne. A tých faktorov je ešte veľa, nemá zmysel ich všetky popisovať.

Všetci cítime dve veci, po prvé, že táto vojna je zlom a že dobro vždy napokon nad zlom zvíťazí. Avšak nikto nevie, kedy to napokon nastane. V niektorých prípadoch je to pomerne skoro, v iných to trvá roky a niekedy je spravodlivosti učinené zadosť až po smrti človeka, na poslednom súde. Nebyť tejto nádeje, život by skutočne nemal zmysel. No keďže nikto z nás nevie, kedy to nastane, s odrátavaním posledných dní Putina a jeho režimu by sme mali byť skôr opatrní.