Katolícky arcibiskup v Moskve hovoril o vojne. Prečítajte si text, ktorý predniesol

Mysleli sme si, že tohtoročné pôstne obdobie začneme vo veľkom štýle, že budeme môcť byť konečne fyzicky prítomní a že ho prežijeme v pokoji.

Bolo cítiť veľkú túžbu, aby toto požehnané obdobie zmeny začalo tým, že sa pozrieme jeden druhému do tváre, keďže dva roky trvajúca epidémia nás nútila žiť naše vzťahy bez možnosti stretnutia. Aj preto prišlo na Popolcovú stredu do moskovskej katedrály viac ľudí ako kedykoľvek predtým.

Áno, je pravdou, že oficiálne štatistiky hovorili ešte stále o viac ako siedmich stovkách úmrtí denne, avšak vo všeobecnosti sa ukázalo, že tieto úmrtia súviseli aj s inými chronickými chorobami. Ale nové varianty covidu neboli také kruté, aby nám brali chuť žiť a vzájomne sa stretávať.

Zaiste, či sme chceli, alebo nie, uvedomili sme si, že sa niečo zásadne zmenilo. Svet už nebol taký ako predtým, ale – akoby zázrakom – aj tak sme neboli zbavení túžby žiť, nadväzovať nové vzťahy a zároveň dávať do poriadku tie pretrhnuté alebo naštrbené.

Boli sme v očakávaní tohto pôstneho obdobia… A v tom nás postihla tragédia, ktorá bola pre väčšinu niečím nečakávaným (alebo zamlčaným?). Vojna, ktorá je hneď za rohom, podkopala nesmelú, ale nami vytúženú obnovu vzťahov. Dokonca medzi veriacimi som si všimol náhle šírenie nedôvery, a to len preto, že niekto je členom iného národa.

Akoby Ježiš Kristus prišiel nadarmo. Akoby nás viera a krst nedokázali naviesť k tomu, aby sme spravili ten malinký, ale nekonečný „skok“, ktorým sú odpustenie a milosrdenstvo. V jednej piesni z čias vojny na Balkáne, ktorá sa nedávno vrátila do módy a na ktorej ponaučenie sme príliš rýchlo zabudli, Lucio Dalla spieva: „Verím, že nás zachráni láska.“ Je to veľmi pravdivá intuícia, pretože podľa svätého Pavla raz pominie všetko okrem lásky (porov. 1Kor 13,8). Avšak v tomto živote potrebujeme odpustenie a milosrdenstvo, ktoré si ale nevieme dať. V posmrtnom živote ich už nebudeme potrebovať, no v tomto živote sa bez nich nezaobídeme. Jedno je isté: odpustenie si nemôžeme dať sami.

Pápež František v encyklike Fratelli tutti (Všetci bratia) hovorí, že „pravda je neoddeliteľnou spoločníčkou spravodlivosti a milosrdenstva. Všetky tri spoločne sú nevyhnutné na budovanie mieru“ (č. 227). Pravda nie je výsledkom kontraktu, kompromisu, ale je uznaním zjavnej prítomnosti. Pilátovi, ktorý sa Ježiša pýta in extremis, akoby ho chcel zachrániť: „Čo je pravda?“, Ježiš neodpovedá. Podľa svätého Augustína mu Ježiš odpovedal svojou tichou prítomnosťou: „Vir qui adest.“ (Ten, ktorý stojí pred tebou.)

Tak ako covid ponížil „neomylnú vedeckosť“ tých, ktorí si navzájom konkurovali a protirečili v televíznych talkshow, tak táto vojna je degradáciou politiky a ekonomiky, ktoré z prostriedkov rozvoja sa stávajú prostriedkami podmanenia. Avšak mier nie je možný bez pravdy, pravda bez odpustenia, odpustenie bez Boha, ktorý zomierajúc zakričal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

Nehovoriac potom o bolesti, ktorú som videl na tvárach mojich veriacich. Bolesť pre „vzdialenosť“ nielen fyzickú, ale žiaľ aj duchovnú a telesnú. Jedno mladé dievča počulo od svojho otca, ktorý jej telefonoval z Ukrajiny, tieto slová: „Dcéra moja, neviem, kde budem zajtra. Choré srdce mi nedovolí bežať, takže sa nedostanem do úkrytu, ak to bude nutné. Musíš preto vedieť, že som ťa mal vždy rád.“

V už citovanej piesni, ktorá sa volá Henna, Lucio Dalla spieva: „Myslím, že nás zmení bolesť.“ Zabudli sme na Boha, urobili sme ho zbytočným. Ak boli časy, keď prorok volal, zmietaný bolesťou: „Kde je Boh?“, posledné storočie, naopak, uviedlo do praxe myšlienku, že aj keby Boh existoval, je zbytočný. Nové storočie je poznačené dvomi udalosťami (pádom newyorských „dvojičiek“ a ukrajinskou vojnou), ktoré zapríčinia, že nebudeme tými, ktorými sme boli predtým. Toto storočie sa bude možno vyznačovať tou skúsenosťou, o ktorej hovoril Lucio Dalla.

Nech nás táto srdcervúca bolesť privedie späť k Bohu, nech nás zmení, aby sme „objavili“, že zmierenie a odpustenie sú pre nás rovnako potrebné ako chlieb a vzduch. „V srdci mám veľkú bolesť zo zhoršujúcej sa situácie na Ukrajine,“ povedal pápež František na Popolcovú stredu. A na záver dodal: „Chcel by som vyzvať tých, ktorí majú politickú zodpovednosť, aby si vážne spytovali svedomie pred Bohom, ktorý je Bohom pokoja a nie vojny, Otcom všetkých a nie len niektorých, ktorý chce, aby sme si boli bratmi a nie nepriateľmi. Naliehavo žiadam všetky zúčastnené strany, aby sa zdržali akéhokoľvek konania, ktoré by spôsobilo obyvateľstvu ešte väčšie utrpenie, destabilizovalo spolužitie medzi národmi a znevážilo medzinárodné právo.“

Zamyslenie bolo publikované 6. marca 2022 v online denníku ilsussidiario.net. Z taliančiny preložila Ruth J. Žáková.