Ako zvládala svoju rolu Emília Kováčová?

Manželka prvého slovenského prezidenta Emília Kováčová zomrela 31. decembra 2020 vo veku 89 rokov. Aké bolo jej pôsobenie a vystupovanie? Ako ju vnímali na domácej a zahraničnej politickej scéne?

Emília Kováčová (za slobodna Emília Živná) sa narodila 8. februára 1931 v Bratislave, kde aj vyrastala. Popri zamestnaní študovala na Vysokej škole ekonomickej, kde sa zoznámila so svojím neskorším manželom Michalom Kováčom. Manželia Kováčovci majú dvoch synov, Juraja a Michala.

Emília Kováčová bola vysokoškolskou pedagogičkou, v rokoch 1966 až 1967 bola poverená vedením Katedry sociálneho rozvoja a práce Národohospodárskej fakulty VŠE. Prezident Václav Havel ju vymenoval za profesorku v odbore zamestnanosti a sociálneho rozvoja. Akademickej kariére sa venovala 35 rokov, ako autorka či spoluautorka je podpísaná pod viacerými odbornými publikáciami a vysokoškolskými učebnicami.

Jej manžel bol 15. februára 1993 zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, inaugurovaný bol 2. marca 1993. Emília Kováčová sa tak vo veku 62 rokov stala prvou manželkou slovenského prezidenta vôbec.

Usmievavá, upravená, reprezentatívna

Na to, ako zvládala svoju úlohu, sme sa opýtali protokolistky a historičky Márie Holubovej z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela. Tá pre Štandard uviedla, že je nesprávne nazývať pani Kováčovú prvou dámou, pretože tento pojem na Slovensku neexistuje.

„Pojem first lady, prvá dáma, sa na Slovensku nepoužíva. Oslovenie patrí manželkám amerických prezidentov, pre ktorých to znamená povolanie. Majú k dispozícii kanceláriu, pracovný tím, s ktorým si presne ako prezident vypracujú harmonogram svojej činnosti na 9 mesiacov. Manželky slovenských prezidentov ničím takým nedisponujú,“ vysvetľuje.

Napriek tomu, že bola Kováčová čo sa týka prezentácie manželky prezidenta v slovenských podmienkach skutočnou pionierkou, zvládala svoju úlohu po všetkých stránkach s gráciou a noblesou.

„Svoju pozíciu zvládala bravúrne, vždy po boku svojho manžela, usmievavá, upravená, naozaj reprezentatívna. Prirovnala by som ju k veľkej dáme nášho politického života, k Hane Benešovej. Podobne ako ona vedela komunikovať, vedela múdro mlčať a vždy bola svojmu manželovi oporou. No a samozrejme na tú dobu bola aj maximálne činorodá,“ pokračuje Holubová v opise Kováčovej.

Pomoc núdznym, chorým, postihnutým

Emília Kováčová sa okrem protokolárnych povinností venovala aj charite, sociálne znevýhodneným skupinám a ľuďom s postihnutiami. Pomáhala okrem iného napríklad Slovenskému Červenému krížu, kde od roku 1993 zastávala funkciu čestnej prezidentky. V roku 1994 tiež prijala funkciu čestnej prezidentky Ligy proti rakovine SR a prevzala nad ňou patronát. Mala takisto vlastnú Nadáciu Emílie Kováčovej, bola jej správkyňou.

Holubová pripomína, že Nadácia Emílie Kováčovej medziiným podporila a úspešne zrealizovala kúpu inkubátora, na ktorú sa vyzbieralo 700 000 korún. Zároveň mala schopnosť zlúčiť pomoc znevýhodneným s prezentáciou Slovenska v zahraničí. „Podporovala aj aktivity žiakov a pedagógov Strednej priemyselnej školy odevnej a odborného učilišťa pre sluchovo postihnutú mládež v Kremnici a ich účasť na svetovej výstave umelcov v Ósake, ktorej výťažok išiel na konto tejto školy,“ hovorí odborníčka.

Kováčová však nezostala len pri charitatívnej činnosti. Usilovala sa zlepšiť postavenie žien ako aj situáciu v školstve, kde roky pôsobila a veľmi dobre poznala pomery.

„Ako dlhoročná pedagogička sa snažila pozdvihnúť úroveň vzdelávacieho procesu na Slovensku. Do prezidentského paláca pravidelne pozývala významné ženy nášho politického, vedeckého a kultúrneho života. Škoda, že sa v tejto tradícii nepokračovalo. Nechcem porovnávať, ale patrí jej obdiv, keď si popri nej predstavíme aktivity napríklad Martiny Kiskovej…“ konštatuje protokolistka.

Pri oblečení došlo aj k faux pas

Kováčovej sa darilo aj pri napĺňaní častí protokolu ako vystupovanie, dress code či vizáž. „Myslím si, že to bola veľmi silná žena, ktorá ovládala vystupovanie na verejnosti a prezentovala sa ako osobnosť. Okrem
toho zostala sama sebou a oblečením vedela podčiarknuť svoju individualitu,“ hodnotí Holubová.

Protokolistka tiež zdôrazňuje, že toto všetko sa jej darilo v situácii, kedy kvôli nevyhnutným úpravám Grassalkovichovho paláca nefungovalo sídlo prezidenta, a tak pôsobila v dočasných priestoroch na Bratislavskom hrade a v Primaciálnom paláci. Napriek tomu sa ani pani Kováčová nevyhla úletom, s ktorými by módna polícia nesúhlasila.

„Čo sa týka oblečenia, musíme si uvedomiť, že pôsobila na vysokom poste
v turbulentných 90-tych rokoch 20. storočia, kedy sa a priori odmietali šedé dress cody socialistických pohlavárov a všetko začalo hýriť farbami. Naši politici sa objavovali v ružových, fialových a žltých sakách, v mokasínach a bielych ponožkách. Dámy v ničom za pánmi nezaostávali a v niektorých prípadoch, a týka sa to aj pani Emílie Kováčovej, vystupovali v outfite, ktorý nebol comme il faut, ale skôr faux pas. Dáme jej veku a postavenia sa napríklad nehodilo, aby nosila na hlave čelenky,“ hovorí Holubová.

Za všetkým hľadaj ženu

Pani Emília Kováčová sa stala manželkou prezidenta vo veku 62 rokov. Bola teda zrelou ženou, navyše s výborným pracovným miestom univerzitnej profesorky. Podľa Holubovej disponovala všeobecným politickým prehľadom a plynule hovorila po anglicky, čo boli pre jej post obrovské benefity.

Napriek tomu nebola éra prezidenta Michala Kováča prechádzkou ružovou záhradou a rovnaký tlak zažívala aj jeho manželka. Najväčšmi mu roky v úrade strpčoval vzťah s premiérom Vladimírom Mečiarom, ktorý doviedol Slovensko do politickej a ekonomickej krízy a svojimi postojmi a rozhodnutiami znížil dôveryhodnosť štátu v zahraničí.

„Pre jeden zahraničný časopis sa Mečiar vyjadril, že ‘prvého slovenského prezidenta sme si popravili, čo urobíme s tým druhým?’ Ako sa asi cítila a čo prežívala pani Emília Kováčová, keď si prečítala takéto skryté vyhrážky?“ pýta sa rečnícky odborníčka.

Kováč začal klásť odpor v roku 1993, kedy odmietol vymenovať Ivana Lexu najprv za šéfa SIS a neskôr do funkcie ministra pre privatizáciu. Jeho odboj dosiahol najvyššiu mieru 9. marca 1994, kedy vo svojej správe o stave republiky Mečiara priamo obvinil z klamstiev a nedemokratického spôsobu vládnutia, čo viedlo k tomu, že parlament vyslovil jeho vláde nedôveru.

„Kováčove vystúpenia sú na tú dobu veľmi odvážne a v duchu cherchez la femme, za všetkým hľadaj ženu, si myslím, že to bola maximálna podpora jeho manželky, ktorá mu túto odvahu dodávala,“ zdôrazňuje Holubová rolu jeho maželky.

Únos syna, keď na vás hľadí celá republika

Mečiar predčasné voľby na jeseň 1994 opäť vyhral a začal agresívne presadzovať svoje záujmy. Do čela kľúčových štátnych podnikov dosadil svojich ľudí a začal privatizáciu vopred vytypovanými subjektami. Kováčovi neostal nič dlžný. „Kým bude Michal Kováč prezidentom tohto štátu, pokoj nebude,“ vyhlásil. V máji 1995 sa pokúšal prezidenta neúspešne odvolať a o tri a pol mesiaca neskôr došlo k únosu prezidentovho syna do Rakúska.

Aj v tejto ťažkej chvíli sa Kováčová zachovala ako žena štátnika a konala s rozvahou uvedomujúc si, že sa na ňu pozerá celá republika. „A potom prišla nočná mora všetkých matiek – únos a fyzické týranie jej syna, ktoré sa nepodarilo vyšetriť a vinníci neboli potrestaní. A toto všetko sa stalo prezidentovi a jeho rodine vo výkone funkcie. To, ako zvládla najťažšiu situáciu v dejinách slovenských prezidentov si zaslúži veľké ocenenie a uznanie, aj keď už len in memoriam,“ opisuje protokolistka počínanie Kováčovej po únose.

Prezident Kováč sa počas piatich rokov v úrade usiloval o integráciu do EÚ a NATO, ale kvôli vnútropolitickej situácii a nedemokratickosti Mečiarovej vlády lídri svetovej politiky pristupovali k jeho snahám s nedôverou. V júli 1996 nemecký kancelár Helmut Kohl verejne spochybnil pripravenosť Slovenska vstúpiť do EÚ. V októbri 1996 zas americký kongres vynechal Slovensko, ako jediný štát zo skupiny V4, z príjemcov pomoci pre kandidátov na rozšírenie NATO. Obe zlyhania boli pre Michala Kováča podľa Holubovej „ľadovou sprchou“.

V týchto momentoch Emília Kováčová opäť ukázala, že stojí po boku svojho manžela aj počas neúspechu a nepriateľstva vplyvných ľudí. „Bez podpory svojej manželky by snahu o konsolidáciu vnútornej a zahraničnej politiky asi nezvládol. Aj vďaka jej erudícii a obetavosti môžeme povedať, že spolu s manželom mali mimoriadne zásluhy na tom, že sa Slovensko vrátilo do civilizačného okruhu, a neskôr sa stalo členom Európskej únie a NATO,“ hodnotí protokolistka.