Žijeme v prevratnej dobe, niečo sa láme

Nie je to dobrá správa, pretože každé hľadanie pravdy predpokladá dialóg a konfrontáciu, hovorí v rozhovore profesor a monsignor Ľubomír Žák.

Predtým, než pristúpime k samotnému rozhovoru, dovoľte krátku poznámku na úvod. Tento rozhovor je predstavujúci, radi by sme v Štandarde privítali nového kolegu, aj keď sa pri tomto označení cítim trochu nesvoj, ide totiž o významného slovenského teológa, ktorý dlhodobo pôsobil v Ríme, profesora Mons. Ľubomíra Žáka.

Profesora Žáka som spoznal v roku 2016, predtým, ako sme sa stretli a urobili prvý rozhovor, sme si vymenili pár emailov. V spojení sme zostali aj potom, stretli sme sa opakovane aj v Ríme, kde ma okrem iného previedol po kláštore svätej Cecílie v rímskej štvrti Trastevere, kde rehoľným sestričkám slúžil sväté omše. Ten kláštor je osobitne krásne miesto, zvlášť vďaka úžasnej svätici a jej silnému príbehu. Tak ako Rím, aj on má viacero podlaží, viacero vrstiev. Priamo nad starobylým rímskym domom sv. Cecílie je kaplnka a nad ňou kostol s kláštorom. Keď to človek navštívi a vidí, začne Rím vnímať inak.

Neskôr som ešte s Mons. Žákom robil rozhovor v Slovenskom rozhlase pre reláciu K2, ktorú som dva roky moderoval. Reláciu si možno vypočuť aj ako podcast.

Ľubomír Žák je mimoriadny zjav: nielen svojím vzdelaním a erudíciou, ale aj vystupovaním a niečím, čo nie je u mnohých kňazov a teológov bežné, citom pre politické a súčasné dianie. Rozhovor s ním bol preto vždy obohacujúci, podnetný. Mám ohromnú radosť, že s textami pána profesora sa budú môcť slovenskí čitatelia odteraz stretať v Štandarde.

Dovoľte, aby sme vám predtým nášho nového vzácneho prispievateľa predstavili.

Začnime vaším predstavením. Na Slovensku ste takmer neznámy, odkedy ste boli v Ríme. Ako ste sa tam dostali?

V prvom rade chcem poďakovať za prijatie do tímu Štandardu. Veľmi sa teším na spoluprácu. Pokiaľ ide o môj odchod do Večného mesta, bolo to v roku 1990, pár mesiacov po ukončení filozofického a teologického štúdia na Bohosloveckej fakulte v Bratislave a po mojej kňazskej vysviacke. Bol som tam vyslaný rožňavským biskupom Eduardom Kojnokom. V tom roku odišla do Ríma iba hŕstka slovenských kňazov, aby sa zapísali na pápežské univerzity. Bola to prvá skupina, ktorej bolo umožnené ísť na štúdiá po Nežnej revolúcii. Keď som po boku ostatných kolegov bojoval s talianskou gramatikou a s prvými semestrálnymi skúškami – tá moja bola z bioetiky –, povedal som si: „Dva roky v Taliansku a šup domov!“ Nikdy by som neveril, že môj pobyt v Ríma bude trvať 32 rokov.

Vaše najvýznamnejšie úspechy sú spojené s Lateránskou univerzitou.

Na Lateránskej univerzite som začal pôsobiť koncom roku 1998. Učil tam známy profesor Piero Coda, ktorý ma dobre poznal a ponúkol mi, aby sme spolupracovali. Takže som začal po jeho boku: viedol som semináre a prebral niektoré jeho predmety. O dva roky neskôr bol na fakulte teológie vypísaný konkurz, ktorý som vyhral, a tak som začal učiť naplno, čím som vykročil na klasickú akademickú cestu, ktorá po absolvovaní ďalších konkurzov a hodnotení vyvrcholila dosiahnutím profesorského titulu.

Čomu presne ste sa venovali?

Pri prednáškach som sa venoval rôznym témam z oblastí viacerých teologických disciplín, bez toho, aby som sa uzavrel iba do jednej z nich. Jeden z mojich bývalých rektorov Mons. Rino Fisichella ma preto raz nazval „žolíkom“. Ale mňa bavilo práve toto, teda prechádzať prednáškami cez rôzne tematické oblasti a disciplíny a hľadať ich vzájomné prepojenia: od dejín teológie a teologickej epistemológie cez dogmatickú teológiu a ekumenizmus až po pravoslávnu teológiu, to znamená autori ako P. A. Florenskij, S. N. Bulgakov, L. Karsavin, V. N. Losskij atď. A venoval som sa tiež teológii Martina Luthera či ďalším témam.

Zvláštnou kapitolou bola moja dlhoročná univerzitná práca na poli spolupráce s teologickými inštitútmi a fakultami, ktoré patrili do „konzorcia“ mojej lateránskej fakulty. Išlo o viac než 30 akademických centier pôsobiacich v Taliansku a v mnohých krajinách sveta včítane Brazílie, Argentíny, Ruska a USA. To, že som mohol tieto centrá pracovne navštevovať ako „lateránsky supervízor“ a hovoriť s tamojšími kolegami, mi dalo veľmi veľa nových impulzov do práce a otvorilo mi nové životné a študijné horizonty.

O viacerých z týchto tém budete v Štandarde písať, nebudem teda klásť otázky, ktoré si položíte sám, ale nadviažem na vašu kariéru a jednu súvislosť s Martinom Lutherom. Viedli ste tiež teologickú komisiu, ktorú ustanovil Benedikt XVI. pre dialóg z luteranizmom. Aká bola vaša úloha a čo komisia dosiahla?

Presnejšie povedané, išlo o pracovnú interkonfesionálnu skupinu fungujúcu na Lateránskej univerzite v rámci Medzinárodného katolícko-evanjelicko-luteránskeho študijného projektu. Práca v tejto skupine, ktorá sa stretávala dvakrát ročne od roku 2001, bola pre mňa jednou z najintenzívnejších akademických skúseností, akú som kedy zažil. Trvala viac než 15 rokov. Vďaka nej som sa mohol ponoriť do intenzívneho štúdia teológie Martina Luthera a evanjelickej teologickej tradície, pretože som pracoval bok po boku významných evanjelických teológov Eilerta Hermsa, Wilfrieda Härleho a nedávno zosnulého Christopha Schwöbela. Vďaka tejto skúsenosti som sa neskôr stal členom inej študijnej skupiny ustanovenej Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov a Svetovým luteránskym zväzom, ako aj vedeckým vedúcim Akadémie luterologických štúdií v Taliansku.

Čo bolo cieľom pôvodnej komisie?

Úmyslom inšpirátora „lateránskej skupiny“, kardinála Josepha Ratzingera, bolo, aby sme sa pokúsili o konfrontáciu medzi základnými bodmi rímsko-katolíckej a luteránskej náuky. Išlo o to, aby sa konfrontovali nielen slová a formulácie základných tém viery, ale hlavne ich skutočné ideové obsahy. Pritom sme sa mali pokúsiť o objektívnu interpretáciu základných doktrinálnych textov jednej a druhej strany. Ale nielen to. Naša pracovná metóda bola taká, že každá strana mala analyzovať nielen texty vlastnej cirkevnej tradície, ale aj texty druhej strany. Následne sa robila konfrontácia, ako luteráni analyzovali a pochopili katolícke vieroučné texty a ako sme my, katolíci, analyzovali a pochopili ich texty a dokumenty. Ja som mal za úlohu analýzu evanjelicko-luteránskych textov.

O takýchto veciach sa v masmédiách, žiaľ, píše veľmi málo, ak vôbec. Čo ste dosiahli?

Výsledky, ktoré moja pracovná skupina dosiahla, boli publikované v troch zväzkoch v Nemecku a v Taliansku, ďalšie dva sú v príprave do tlače. Ak ich zhrniem do jednej vety, poukazujú na prítomnosť početných konvergencií medzi základnými vieroučnými textami oboch tradícií, ale aj na ich komplexnosť, ktorá značne komplikuje vzájomné porozumenie. Ide skutočne o dva rozdielne „systémy“ myslenia a teologického vyjadrenia niektorých právd viery. Avšak tieto „systémy“ sa nutne nevylučujú. To je oproti minulosti dôležitá správa.

Ešte jedna otázka. V roku 2017 sme si pripomenuli 500. výročie vzniku reformácie. Vaša komisia začala pracovať s predstihom pred týmto výročím, čo sa podarilo vo vzájomných vzťahoch zmieriť a čo zostáva – z povahy veci a rozdielov – nezmieriteľné?

Zaiste mierite na katolícko-evanjelické/luteránske vzťahy. Zmeny, ktoré sa udiali v rámci týchto vzťahov, sú evidentné a sú dobre zachytené v dokumente Od konfliktu k spoločenstvu. Spoločná evanjelicko-katolícka pripomienka reformácie v roku 2017 Evanjelicko-rímskokatolíckej komisie pre jednotu, ktorý je od roku 2020 v rukách už aj slovenských čitateľov. Tento dôležitý dokument poukazuje na to, že viaceré nedorozumenia vyrastali z interpretačných konfliktov, ktoré majú riešenie. Pochopiteľne, zostávajú otázky, ktoré nie sú vyriešené. Nechcem ich zredukovať iba na dve témy, ktoré sú dnes zvyčajne citované, keď sa hovorí o vzájomných rozdieloch medzi dvomi stranami. Totiž, téma sviatostného kňazstva a téma eucharistie. Pretože sú tu aj iné aspekty, o ktorých často hovoril kardinál W. Kasper, keď ešte riadil Pápežskú radu na podporu jednoty kresťanov, ale aj evanjelickí kolegovia z mojej „lateránskej skupiny“. Na jednej strane sa, hlavne v Nemecku, evanjelická cirkev integruje stále hlbšie do veľkej rodiny protestantských cirkevných spoločenstiev, čím ale pomaly stráca tie záväzné konfesionálne rysy, ktoré boli výrazom vierouky prvotnej Lutherovej reformácie a na ktoré je zvyknutý jej rímsko-katolícky partner. To vnáša neistotu do dialógu, pretože cítiť istú doktrinálnu „rozvoľnenosť“. Na druhej strane je to istá vieroučná a cirkevno-právnická heterogenita súčasných evanjelických cirkví. Moji evanjelickí kolegovia v tomto zmysle hovorili o nutnosti jednotného cirkevného evanjelického Magistéria.

Aj o tom budete v Štandarde písať, už sa teším na váš text o Lutherovi a tiež nemeckom pápežovi Hadriánovi VI., ktorý bol na Svätom stolci do roku 1523, práve v čase vzniku luteranizmu. Chcem sa teraz spýtať na niečo iné, vaše témy predstavujú zvláštnu kombináciu pravoslávia a protestantizmu. Čím to je, čím prepájate tie odlišné vektory a napätie, ktoré medzi nimi vzniká?

Ja to tak, intenzívne sa zaoberám štúdiom tak teológie Martina Luthera, ako aj teológie kresťanského východu, zvlášť ruskej pravoslávnej teológie 19. a 20. storočia. To, že idem po takto „polarizovanej“ ceste štúdia a práce, nie je výsledkom nejakého predchádzajúceho plánovania. K Lutherovi som sa dostal cez projekt kardinála Ratzingera, k pravoslávnej teológii cez prednášky profesora Basilia Petrà, na ktoré som chodil ako rímsky študent. S ním som potom pracoval na doktoráte o trojičnom myslení pravoslávneho rusko-arménskeho teológia a vedca Pavla A. Florenského. V oboch prípadoch som ale musel spraviť ten istý krok: dať bokom konfesionálne a iné predsudky a snažiť sa pochopiť, v životnom a dejinnom kontexte, myslenie autorov, ktorých som študoval. Priznám sa, že keď som na začiatku držal v ruke Florenského texty v ruštine, mal som v sebe odpor k tomuto jazyku, ktorý som nemal rád už preto, že na základnej škole a na gymnáziu bola ruština povinná z historicko-politických dôvodov, ktoré poznáme. Ale vedel som, že ak neprekonám túto vnútornú prekážku, nebudem schopný pochopiť a interpretovať „môjho“ autora. Toto je jedna z najdôležitejších lekcií, ktorú mi dalo do života samotné štúdium.

A teraz niečo prekvapivé. Pán profesor, rozhodli ste sa skončiť vaše pôsobenie na Lateránskej univerzite. Prečo?

Tých dôvodov je niekoľko a ich hlasitosť som začal v sebe pociťovať už dávnejšie. Na jednej strane je to silnejúca túžba po domove. Prichádza to vekom. Hovorili mi o nej zahraniční Slováci, ktorých som tu v Ríme spoznal hneď po páde železnej opony. Ich nostalgia po vlasti, kde sa oni, na rozdiel odo mňa, nemohli vrátiť, im spaľovala srdcia. S tým je spojená túžba byť bližšie pri rodine, najmä pri rodičoch, ktorí majú vyšší vek. Pandemická situácia, ktorá ma na dlhý čas blokovala a nedovoľovala mi byť s nimi, vo mne utvrdila presvedčenie nedopustiť za žiadnu cenu, aby žili osamotení, bez mojej pomoci a reálnej blízkosti. Ďalší motív odchodu je túžba začať konečne písať a prednášať v slovenčine, prípadne v češtine. Doteraz som, z pochopiteľných motívov, písal a publikoval iba v taliančine a v iných cudzích jazykoch. Rád by som spravil niečo pre to, aby sa mohla rozvíjať teológia aj u nás. Rád by som doma odovzdal to, čo som sa naučil tu v Ríme. A taktiež chcem k nám priniesť tie akademické a spoločensko-kulturálne kontakty, ktoré udržujem s niektorými odborníkmi a osobnosťami tu v Taliansku a v iných krajinách sveta.

Jedným z príjemných dôsledkov je, že vďaka tomu budete pravidelne prispievať v Štandarde, ale čo iné okrem toho plánujete? Vrátite sa na Slovensko alebo zostanete v Ríme?

Dovoľte mi v prvom rade pripomenúť, že nie som prvý, ktorý nechal Lateránsku univerzitu s úmyslom vrátiť sa do vlasti. Na začiatku 90. rokov minulého storočia tak spravil známy český teológ, profesor Karel Skalický, ktorý učil na tej istej fakulte, kde som neskôr učil aj ja. Fakt je ten, že v mojom prípade nebudem učiť na Slovensku, ale na teologickej fakulte v Olomouci.

Určite to mnohých čitateľov a vašich známych prekvapilo. Na Slovensku budete prítomný svojimi textami a úvahami, ale povedzte, neuvažovali ste aj o návrate domov? Stav našej teológie a univerzít nie je najlepší, vaše pôsobenie by malo veľký zmysel.

To, že budem učiť v Olomouci, má svoje vysvetlenie. V roku 2018 som totiž vstúpil do intenzívnej spolupráce s Cyrilometodskou teologickou fakultou Univerzity Palackého, a to aj vďaka dekanovi profesorovi Petrovi Egidovi Tavelovi, ktorý pochádza zo Slovenska. Periodicky som tam prichádzal z Ríma, aby som mal konferencie a prednášky najmä z dogmatickej teológie. To mi dovolilo bližšie spoznať kolegov a kolegyne z vedenia fakulty a z jej početného pedagogického tímu. Veľmi dobre na mňa zapôsobila celková priateľská a kreatívna atmosféra na fakulte, ale aj jej vysoká vedecká úroveň. Okrem toho sa mi páči, že jej študenti sú nielen z Čiech, ale aj zo Slovenska. Viem si predstaviť, že vďaka olomouckému akademickému prostrediu sa mi podarí prispieť do spolupráce s českými a slovenskými teológmi. K tej poslednej časti vašej otázky iba toľko: počas môjho 25-ročného pôsobenia na Lateránskej univerzite som nebol požiadaný zo strany žiadnej slovenskej akademickej inštitúcie o vedeckú alebo pedagogickú spoluprácu, takže pre mňa je slovenské akademické prostredie neznáme.

Rád by som to komentoval, ale nechajme to. O čom všetkom sa chystáte písať pre Štandard?

V hlave mi víria mnohopočetné nápady a témy. Je ich naozaj veľa. Nepôjde o komentáre súčasnej politickej a spoločenskej situácie alebo podobné vstupy. Myslím skôr na menšie eseje, úvahy na témy, ktoré poskytuje život, ale aj na tie, ktoré som videl spracované zaujímavým spôsobom u autorov, ktorých som študoval a ktorých rád čítam. Hlavne by som rád publikoval sériu krátkych esejí o tom, ako sa v minulosti a v prítomnosti potvrdzovala a potvrdzuje pravda, že „história je učiteľkou života“. Pretože história nám naozaj rozpráva a dáva dôležité životné „lekcie“, ktoré sa oplatí poznať a prijať. Ja chcem tieto „lekcie“ nájsť u autorov, ktorých mám naštudovaných. Snáď to niekoho obohatí a pomôže mu interpretovať dnešný svet a dianie v ňom.

Svet teraz so súcitom sleduje vojnu na Ukrajine. Vy sa odborne zaoberáte aj pravoslávím, čo táto vojna znamená pre pravoslávny svet?

Táto vojna je obrovská tragédia! Je tragédiou tak pre celý pravoslávny svet, ako aj pre všetkých kresťanov. V každom prípade, ide o strašnú tragédiu nielen európskych, ale aj interkontinentálnych rozmerov. Táto vojna nemala nikdy vypuknúť. Ja sa potom na ňu pozerám ešte aj z iného uhla. Totiž tu v Ríme som učil aj ukrajinských aj ruských študentov a viedol som niekoľkých ukrajinských a ruských doktorandov. Spomínam na nich a pýtam sa, čo je s nimi, či sú medzi živými. Napísal som im emaily, ale neodpisujú. Je mi z toho veľmi smutno.

A čo sa teraz deje a v blízkej budúcnosti bude podľa vás diať v ruskom pravoslávnom prostredí?

Žiaľ, ruská pravoslávna cirkev je tým, čo sa deje, daná do veľmi nepriaznivého svetla. Jej situácia a postavenie v spoločnosti boli komplexné a komplikované už aj predtým. Veď aj nezasvätenému do témy je jasné, že vzťahy medzi štátom, jeho politikou a cirkevnými autoritami sú v Rusku nastavené inak, ako sme na to zvyknutí u nás. Súčasné udalosti ukazujú, nakoľko toto nastavenie môže byť Pandorinou skrinkou. Čo sa bude diať v ruskom pravoslávnom prostredí? Myslím si, že v tejto chvíli to nemôže s istotou vedieť nikto. Jedno je isté: medzi ruskými pravoslávnymi veriacimi, ale aj teológmi, kňazmi a mníchmi, sú mnohí, ktorí túto tragédiu nechceli a nechcú. Na to sa nesmie zabúdať.

Nevieme ani, čo všetko ešte čaká Ukrajinu, zatiaľ len s empatiou sledujeme ničenie jej miest a krajiny. Vy sa ale venujete témam a osobnostiam, ktoré sa vyskytujú v čase dejinných zlomov vo vývoji kontinentu a veľkých kultúr. Zažívame teraz podľa vás taký zlom? Čo hovorí za a čo proti?

Keď ste v padajúcej lavíne, ktorá vás rýchlo vlečie niekde do hlbokého údolia, pričom vás točí, udiera o kamene a stromy, oslepuje a dusí, je nemožné mať orientáciu v priestore a čase, mať pokojný interpretačný pohľad na to, čo sa deje. Už niekoľko rokov mám pocit, že minimálne ako európska spoločnosť sa nachádzame v podobnej situácii.

Čo tým myslíte?

To, že sa niečo v spoločnosti a so spoločnosťou deje, že sa niečo láme a že je to „prevratné“, to je isté. Sú o tom už početné publikácie sociológov, filozofov, ekonómov, politológov a mnohých ďalších. Je ale veľmi ťažké chcieť presne definovať typ zmien, zlomov, ktoré sa okolo nás dejú, ich presné príčiny a ich následky. Pochopiteľne, že je dôležité a je pre nás povinnosť, aby sme sa pokúšali interpretovať „znaky časov“, procesy a zmeny okolo nás. Myslím si ale, že prvou úlohou je nájsť vhodné pozorovacie a hodnotiace „stanovište“, keďže ide o procesy a zmeny mimoriadne komplexné. Tak ako ostatných, aj mňa zaujímajú ich politické, ekonomické a spoločensko-kulturálne aspekty. Avšak najviac ma zaujíma to, čo sa deje na úrovni ideologickej, myšlienkovej, svetonázorovej. Túto rovinu považujem za nosnú. Potvrdzujú to dejiny Európy, ale aj iných kontinentov. Pre mňa osobne je týmto „stanovišťom“ kresťanská viera, zakorenená do Evanjelia Ježiša Krista. Udržať sa na ňom v každej situácii, nezísť dolu, ale bedlivo pozorovať a evanjeliovo hodnotiť blízke a ďaleké diania – to je podľa mňa historickou úlohou nás kresťanov v dnešnom svete.

Nepochybne s tým súvisí tiež iný tlak, a to tlak na politizáciu všetkého. Videli sme to pri covide, vidíme to aj teraz, zvláštny tlak cítia práve akademici, ktorí si musia klásť otázky, ktoré sa dobe nemusia páčiť. S akými obavami sledujete tento vývoj, v akom stave sú súčasné univerzity či skôr myslenie v našej dobe?

Pýtate sa ma na niečo, čo sa deje aj tu v Taliansku. Poviem to priamo. Kritická cenzúra sa tu dotkla troch významných a mimoriadne známych osobností, ktoré si dovolili vyjadriť svoj názor o niektorých aspektoch riešenia pandemickej situácie talianskou vládou. Sú to filozofi svetového mena Massimo Cacciari, Giorgio Agamben a neuveriteľne populárny a erudovaný historik Alessandro Barbero. To, ako rýchlo padli do nemilosti „verejnej mienky“, čo je výsledkom práce hlavných médií, a to všetko iba pre to, že si dovolili vyjadriť iný názor, to ma šokovalo. Nie je to dobrá správa. Každé hľadanie pravdy predpokladá dialóg a konfrontáciu. Aj to je lekcia dejín. Akademické centrá by mali byť strážcami atmosféry dialógu. Ale aby to bolo možné, musia byť slobodné, nezávislé od ideologických tlakov akéhokoľvek typu a nasmerovania. Nezávislé aj finančne. Je to však vôbec možné?

Ťažká otázka a možno aj koreň problému. Na záver úplne prakticky: o čom bude váš prvý text?

Rád by som začal krátkou úvahou o význame dejín. O tom, že dejiny „učia“, dávajú „lekcie“ o niečom veľmi dôležitom pre život. A hneď na to by som chcel predstaviť krátkou esejou „lekciu“ o bdelosti v časoch, keď zúri bes vojny. Budem vychádzať zo životného príbehu nemeckého pacifistu, novinára a kňaza Maxa J. Metzgera, ktorý bol v roku 1944 sťatý gilotínou za to, že nechcel zísť z „evanjeliového stanovišťa“, z ktorého videl a posudzoval Hitlerovo vojenské ťaženie inak, ako o tom hovorila oficiálna propaganda.

Pán profesor, vitajte v Štandarde, tešíme sa na vaše texty. Úvod k nim nájdu čitatelia tu.