Východné cirkvi začnú onedlho sláviť Vianoce. Karol Maník zažil Vianoce v Ľvove a viackrát si pritom uvedomil, aké sú tamojšie zvyky krásne. Posúďte sami.

Na Ukrajine budú o pár dní Vianoce, našiel som svoje poznámky, ktoré som si spravil pred šiestimi rokmi. Rád sa s vami podelím o spomienky.

Na Ukrajine sa úradne slávia vianočné sviatky podľa juliánskeho liturgického kalendára t.j. od 6. januára, kedy je Štedrý deň. Je to normálny pracovný deň so štedrou večerou. V gréckokatolíckej cirkvi je v tento deň prísny bezmäsitý pôst. Aj štedrá večera je v tomto duchu – bez mäsa. Stôl je bohatý a hovoria, že večera musí mať 12 chodov – od rôznych šalátov, cez hríbovú polievku, kapustu, ryby, opekané zemiaky, pirohy až po sladký múčnik. Bolo toho veľa, ale oveľa jednoduchšie a skromnejšie pripravené, ako som zažíval na Slovensku.

Na úvod večere sme sa modlili a spievali koledy. Potom sa rozdávala tzv. prosfora, chlieb, ktorý sa pripravuje na svätú omšu (gréckokatolícka cirkev nemá hostie, ale špeciálne pečený chlieb), obdoba toho, ako sa na Slovensku niekde jedia oplátky na úvod štedrej večere. Hneď potom sa podávala špecialita, ktorá sa pripravuje iba dvakrát do roka – na štedrý večer a na tzv. druhý štedrý večer, čo je večer pred sviatkom Bohozjavenia – je to kaša, kde je pšenica, múka, mak, med, orechy, hrozienka… Má to svoju hlbokú tradíciu: sú to základné jednoduché potraviny, ktoré mohli mať aj tí najchudobnejší. Pri jej príprave sa gazdiná modlila za jedlo, štedrosť, požehnanie pre rodinu, blízkych. Tento rok tam každý pridával aj modlitbu za pokoj na Ukrajine.

Pre mňa bola táto štedrá večera výnimočná nielen tým, že prvýkrát v živote som ju prežil mimo Slovenska, ale aj v tom, že som ju strávil so spolubratmi a s asi 50 chlapcami, o ktorých sa staráme v našom Rodinnom dome Pokrova. Mnohí z nich zažili v Rodinnom dome vôbec svoju prvú štedrú večeru v živote so všetkými tradíciami a modlitbami. Čo je ešte zaujímavé a iné v porovnaní so zvykmi na Slovensku je, že tu sa vôbec nedávajú darčeky na štedrý večer (možno kvôli tomu, že ľudia boli chudobní a možno aj kvôli tomu, aby sa nezabudlo na ten najväčší dar – na Ježiša Krista). Darčeky sa dávajú iba na sv. Mikuláša, čo sa odohráva v predvečer jeho sviatku 18. decembra alebo počas samotného sviatku 19. decembra. Deti pred týmto sviatkom píšu svätému Mikulášovi listy so svojimi túžbami a potom ich Mikuláš odmení.

Ešte niečo je tu veľmi pekné. Oblečenie. Na všetky veľké sviatky sa ľudia obliekajú do vyšívaných košieľ, blúz, šiat rôznych farieb a vzorov. Nenosia sa obleky, kravaty. Aj naši chlapci sa takto vyobliekali. Samozrejme, aj ja.

Po štedrej večeri sme išli do kostola na modlitbu a potom na polnočnú liturgiu, teda svätú omšu. Bol silný mráz, sneh, zažil som typickú vianočnú atmosféru. Ako som sa dozvedel, ani zvyk polnočnej liturgie nie je až taký častý. Iba tam, kde to farár zaviedol. V našej farnosti táto tradícia funguje už niekoľko rokov.

Na Narodenie Pána (7. januára) sa už chodí koledovať a aj chlapci po spoločnom slávnostnom obede išli. V našej farnosti, v kostole, bol v ten deň obed pre bezdomovcov. Kostol sa na chvíľu premenil na veľkú jedáleň pre asi 300 ľudí, ktorým sa podal slávnostný, ale jednoduchý obed v prítomnosti pomocného biskupa a primátora mesta. Tento zvyk beží už niekoľko rokov a každým rokom je tých ľudí viac a viac.

Druhý sviatok vianočný sa v gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine slávi sviatok Svätej rodiny a tretí sviatok sv. Štefana, prvomučeníka. Toto sú už normálne pracovné dni, aj keď si mnohí berú dovolenky. Pocitovo sa mi zdá, že tieto sviatky sa navonok slávia menej, ako som zažil na Slovensku, v zmysle menej výzdob, reklám a podobne. Hovorím stále o ľvovskej oblasti, ktorá je baštou gréckokatolíckej cirkvi. To, čo sa mi zdalo silnejšie ako na Slovensku, bolo koledovanie, ktoré je tu veľmi rozšírené a veľa koledníckych skupín som videl v meste, keď som išiel pozrieť do centra počas sviatkov. Centrum bolo preplnené ľuďmi, medzi nimi mnoho turistov zo zahraničia, ale aj z východnej časti krajiny. Videl som tam vianočné stánky s osviežením, so suvenírmi a rôznymi darčekovými predmetmi. Hrali a spievali sa koledy. Koledu prezidenta republiky som si vypočul na internete. Aj to sa asi nevidí hocikde. Ďalší rozdiel, ktorý som si všimol, je ten, že tu nie je až taká známa pieseň Tichá noc. Poznajú ju, ale vôbec som ju nepočul spievať, a to ani v kostole. Tu sa v kostoloch a domoch spieva iná vianočná pieseň, ktorú na Slovensku nepoznáme.

Dva dni počas vianočného obdobia som strávil v Kyjeve, kde som videl billboardy s „klasickými“ obrazmi Santa Clausa, ako ho predstavuje západ. Ľudia tu koledovanie nepoznajú (nemajú ani štedrú večeru), a keď im ju náš spolubrat pripravil s mladými, bolo z toho veľké prekvapenie, úžas, až dojatie. Táto skupina mladých to pripravila ako evanjelizačnú akciu, popri tom bola koledovať u biskupa a v niektorých kláštoroch, išli aj do mnohých farností mimo Kyjeva, a dokonca až na východ Ukrajiny, aby aj tam zvestovali radostnú zvesť o Kristovom narodení.

A ešte jedna zaujímavosť. Silvester. Koniec kalendárneho roka 2014 sme strávili večer v kostole pri modlitbe a polnoc sme čakali s našimi chlapcami. Neboli žiadne ohňostroje, žiadna zábavná pyrotechnika. Vláda to zakázala z dôvodu vojny na východe Ukrajiny, ako aj z dôvodu stresov a šokov, ktoré mnohí ľudia zažili pri streľbe a bombardovaní. Teraz časť z týchto ľudí žije po celej Ukrajine, lebo od začiatku vojny na východe odišlo z tejto oblasti vyše 600 000 ľudí.

Tak, ako je oficiálny záver občianskeho roka 31. decembra, tak podľa cirkevného kalendára je záver roka 13. januára. Ľudia v ľvovskej oblasti si ešte udržiavajú rôzne tradície a ľudové zvyky ako napríklad koledovanie s tzv. siatím pšenice. Mladí chodia po domoch, koledujú (je to vianočné obdobie) a rozsypávajú pšenicu ako znak štedrosti a plodnosti do nového roka.

Vianočné obdobie vrcholí 19. januára na sviatok tzv. Bohozjavenia, čo je krst Pána v Jordáne. Teologicky je to ešte významnejší sviatok ako Narodenie Pána, lebo pri krste sa Boh dal spoznať ako Trojica. Preto sa v predvečer toho sviatku koná tzv. druhá štedrá večera s takými istými jedlami a zvykmi ako počas Štedrého večera pred sviatkom Narodenia Pána. Rodiny sa schádzajú spolu, modlia sa, spievajú koledy a večerajú. My, saleziáni, sme sa stretli spoločne v našom provinciálnom dome a ako jedna rodina sme opäť zasadli ku stolu. Po večeri sme spievali koledy, rozprávali sa a boli spolu. Veľmi pekný moment pre mňa!

Na sviatok Bohozjavenia je tu silný zvyk svätiť vodu (voda má vo východnej duchovnosti silný význam), ktorú si potom ľudia berú do svojich domov a s ktorou kňazi chodia svätiť príbytky. Tak som, znovu prvýkrát, zažil veľmi pekné a silné modlitby nad vodou, počas ktorej sa ponára do vody trojramenná svieca a kríž a žehná sa voda. Ľudia v tichosti stáli a vnímali toto tajomstvo modlitieb a úkonov skôr pohľadom viery ako rozumom. To je jeden z rozdielov medzi západnou a východnou spiritualitou.

Farnosť dona Maníka, aj keď nie zo zimného obdobia.

Boli to moje prvé Vianoce na Ukrajine. Páčilo sa mi aj to, že počas Vianoc sa ľudia bežne zdravia – „Kristus sa rodí,“ alebo – „Kristus sa narodil.“ Odpoveď – „Oslavujme ho.“ Počul som to v obchode, v električke, na ulici. Povedal som si – prečo nie? Veď je to pravda, za ktorú sa netreba hanbiť…

A ešte niečo. Niekde som počul takú myšlienku: Viete čo je najkrajšie na svete? Pohľad do šťastných detských očí. Aj to som zažil na svoje prvé Vianoce na Ukrajine medzi našimi sirotami a polosirotami v Rodinnom dome Pokrova. Na to nezabudnem nikdy.

Foto: archív autora, taras, vlad, vadim/flickr.com

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.