12. marca, 05:55

Zvieratá sú ako deti pri návšteve lekára. Tušia, že s ním prichádza neistota, vraví veterinár z Novej Bane

Zvieratá sú ako deti pri návšteve lekára. Tušia, že s ním prichádza neistota, vraví veterinár z Novej BaneVeterinár Juraj Adamec. Foto: Matúš Zajac

Zverolekár Juraj Adamec sa vďaka svojmu povolaniu teší z možnosti zostať žiť v kraji svojho detstva a byť v kontakte s pôvodným rázom slovenského vidieka, ktorý sa čoraz viac stráca. Má rád zvieratá a prírodu, miestne lazy a tunajšia zver sú jeho pracovným revírom.

Jurajov pracovný deň sa začína nakladaním kufrov do svojej veľkej škodovky. Kým sa vydá na cesty miestnymi pahorkami a lazmi k svojim zvieracím klientom, musí do auta naložiť tri kompaktné kufríky s liekmi, prenosnú chladničku s vakcínami a ďalšie škatule s príručným „náradím“.

Práca lekára v teréne si vyžaduje mať všetko poruke: od liekov, medicínskeho náradia až po čelovú baterku či pílku – pre prípad náhlej operácie či dokonca amputácie: „Raz som amputoval labku zranenému psovi priamo v lesnom altánku, museli sme konať rýchlo. Nanešťastie sa mi pílka uprostred operácie zlomila, musel som bežať domov po druhú,“ spomína Juraj.

Ambulanciu s operačným stolom a chladničkou má zatiaľ zriadenú za garážou na prízemí rodičovského domu v Novej Bani. Bude tu pôsobiť, kým na konci ulice nedostavia vlastný rozľahlý moderný vidiecky dom s ambulanciou. Ten už má takmer ukončené vonkajšie fasády, v súčasnosti sa pracuje na interiéri. Rázovitý domček pripomína usadlosť zo známeho rakúskeho seriálu o vidieckom lekárovi.

Juraj sa ráno pripravuje na výjazd do terénu. So sebou musí mať kufríky plné liekov.

Jeho práca sa však primárne neodohráva v ambulancii. „Nechcem, aby sem ľudia chodili, pretože by ma tu nenašli,“ reaguje na otázku, prečo nemá na svojom pracovisku štítok oznamujúci veterinárnu ambulanciu. „Celý deň som na lazoch, v teréne, chodím za zvieratami. Zvieratá musím chodiť ošetrovať priamo k nim domov do dvora, keďže vláčiť zver do ambulancie je nepraktické. Predstavte si, že musíte naložiť psa či kozu do auta a potom s nimi vysedávať v plnej čakárni. To by nešlo,“ usmieva sa Juraj pri tejto predstave.

Život na lazoch

No ešte predtým, než sa vydáme na prvý pracovný výjazd za zranenými zvieratami v doline, sa Juraj musí postarať o zvieratá na rodinnom statku. Vybehne na pahorok za rodičovským domom nakŕmiť ovce, po ceste stretávame jeho starých rodičov, takmer 90-ročných manželov, ktorí už spolu v tradičnom sedliackom oblečení zhrbení nad ťažkou prácou čistia ohradu pre sliepky.

Juraj je hrdý na to, že sa im v tomto kúte Slovenska stále darí udržiavať tradičný vidiecky štýl života. Na priľahlých pozemkoch žijú v susediacich domoch trojgeneračne, vedľa jeho rodičov a starých rodičov žije aj jeho teta. Sám Juraj so svojou rodinou síce dočasne býva v miestnej bytovke, no kúsok od rodičov a starých rodičov má rozľahlý pozemok, kam sa po dokončení stavby hodlá presťahovať ešte tento rok. Rodina tak zostáva pohromade aj po tretiu a štvrtú generáciu, spolu s malým spoločným statkom so sliepkami a ovcami, o ktoré sa spoločne starajú. Na kopci pri ovciach majú aj starší rodinný dom, ktorý prenajímajú dovolenkárom.

Jurajov starký musí ráno obriadiť sliepky.

„Vajcia, mlieko, mäso a tvaroh sme si vždy vedeli zaobstarať sami v rámci rodiny,“ vraví Juraj, ktorý má radosť, že jeho starí rodičia sú napriek veku stále v dobrom zdraví a aktívni. „Včera mi starký povedal, aby som nešiel hore na pahorok nakŕmiť ovce, lebo je tam ľad a môžem sa zraniť. Povedal mi, že on už ovce nakŕmil. Deväťdesiatročný muž má o mňa starosť,“ usmieva sa Juraj.

Z Juraja je cítiť hrdosť na svoju domovinu a na to, že si miestni sedliaci dokážu dopestovať základné potraviny vo vlastných dvoroch. „Sebestačnosť sa u nás stále považuje za dôležitú. Ľudia žijú s vedomím, že treba byť pripravení na najhoršie. Kváskovanie sa u nás tiež nedávno rozmohlo, ale pre nás to nie je módny trend, ale nevyhnutnosť kvôli prudkému rastu cien a otáznej kvalite v obchodoch. Aj moja žena robí skvelý kváskový chlieb,“ žmurkne Juraj.

Dvaja veterinári v meste

Mestečko Nová Baňa v Žarnovickom okrese s necelými siedmimi tisíckami obyvateľov má vďaka svojim údoliam a sedliackym usadlostiam pod štiavnickými kopcami príjemný dedinský ráz. Juraj býva na kraji mesta, no relatívne blízko do centra. S autom tak dokáže operovať na veľkom území a starať sa o zvieratá v širokom okruhu.

Veterinárstvo, ktoré vyštudoval v Košiciach, si tento 37-ročný muž zvolil ako životné povolanie romanticky i pragmaticky: od detstva mal rád zvieratá, chcel pre svoju vlastnú rodinu zachovať životný štýl svojich (pra)rodičov a zostať vo svojom rodisku, ktoré však neponúkalo neobmedzené množstvo pracovných príležitostí. Práca zverolekára sa javila ako vhodná príležitosť.

„Nechcel som študovať medicínu a byť ako klasický lekár zavretý v ambulancii. Chcel som pracovať vonku, byť v kontakte s prírodou,“ opisuje svoje profesionálne rozhodnutie. V Novej Bani sa tiež črtal voľný priestor pre jeho angažmán. Pôvodný veterinár v meste sa už hotoval na dôchodok, ordinuje už len málo. Okrem Juraja v Novej Bani pôsobí ešte jeden zverolekár, ten sa však orientuje na statickú ambulantnú starostlivosť. „Som rád, že to máme takto podelené a ja tak môžem ordinovať prevažne v teréne.“

Romantika pod kopcami

Dnešný pracovný deň sa pre Juraja začína návštevou statku miestneho remeselníka Karola, ktorý stavia poctivé krovy, a so svojou ženou, piatimi deťmi a mamou žije v pôvodnom rodičovskom dome v romantickom prostredí pod kopcami na brehu potoka.

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.