Zvieratá sú ako deti pri návšteve lekára. Tušia, že s ním prichádza neistota, vraví veterinár z Novej Bane

Zverolekár Juraj Adamec sa vďaka svojmu povolaniu teší z možnosti zostať žiť v kraji svojho detstva a byť v kontakte s pôvodným rázom slovenského vidieka, ktorý sa čoraz viac stráca. Má rád zvieratá a prírodu, miestne lazy a tunajšia zver sú jeho pracovným revírom.

Jurajov pracovný deň sa začína nakladaním kufrov do svojej veľkej škodovky. Kým sa vydá na cesty miestnymi pahorkami a lazmi k svojim zvieracím klientom, musí do auta naložiť tri kompaktné kufríky s liekmi, prenosnú chladničku s vakcínami a ďalšie škatule s príručným „náradím“.

Práca lekára v teréne si vyžaduje mať všetko poruke: od liekov, medicínskeho náradia až po čelovú baterku či pílku – pre prípad náhlej operácie či dokonca amputácie: „Raz som amputoval labku zranenému psovi priamo v lesnom altánku, museli sme konať rýchlo. Nanešťastie sa mi pílka uprostred operácie zlomila, musel som bežať domov po druhú,“ spomína Juraj.

Ambulanciu s operačným stolom a chladničkou má zatiaľ zriadenú za garážou na prízemí rodičovského domu v Novej Bani. Bude tu pôsobiť, kým na konci ulice nedostavia vlastný rozľahlý moderný vidiecky dom s ambulanciou. Ten už má takmer ukončené vonkajšie fasády, v súčasnosti sa pracuje na interiéri. Rázovitý domček pripomína usadlosť zo známeho rakúskeho seriálu o vidieckom lekárovi.

Jeho práca sa však primárne neodohráva v ambulancii. „Nechcem, aby sem ľudia chodili, pretože by ma tu nenašli,“ reaguje na otázku, prečo nemá na svojom pracovisku štítok oznamujúci veterinárnu ambulanciu. „Celý deň som na lazoch, v teréne, chodím za zvieratami. Zvieratá musím chodiť ošetrovať priamo k nim domov do dvora, keďže vláčiť zver do ambulancie je nepraktické. Predstavte si, že musíte naložiť psa či kozu do auta a potom s nimi vysedávať v plnej čakárni. To by nešlo,“ usmieva sa Juraj pri tejto predstave.

Život na lazoch

No ešte predtým, než sa vydáme na prvý pracovný výjazd za zranenými zvieratami v doline, sa Juraj musí postarať o zvieratá na rodinnom statku. Vybehne na pahorok za rodičovským domom nakŕmiť ovce, po ceste stretávame jeho starých rodičov, takmer 90-ročných manželov, ktorí už spolu v tradičnom sedliackom oblečení zhrbení nad ťažkou prácou čistia ohradu pre sliepky.

Juraj je hrdý na to, že sa im v tomto kúte Slovenska stále darí udržiavať tradičný vidiecky štýl života. Na priľahlých pozemkoch žijú v susediacich domoch trojgeneračne, vedľa jeho rodičov a starých rodičov žije aj jeho teta. Sám Juraj so svojou rodinou síce dočasne býva v miestnej bytovke, no kúsok od rodičov a starých rodičov má rozľahlý pozemok, kam sa po dokončení stavby hodlá presťahovať ešte tento rok. Rodina tak zostáva pohromade aj po tretiu a štvrtú generáciu, spolu s malým spoločným statkom so sliepkami a ovcami, o ktoré sa spoločne starajú. Na kopci pri ovciach majú aj starší rodinný dom, ktorý prenajímajú dovolenkárom.

„Vajcia, mlieko, mäso a tvaroh sme si vždy vedeli zaobstarať sami v rámci rodiny,“ vraví Juraj, ktorý má radosť, že jeho starí rodičia sú napriek veku stále v dobrom zdraví a aktívni. „Včera mi starký povedal, aby som nešiel hore na pahorok nakŕmiť ovce, lebo je tam ľad a môžem sa zraniť. Povedal mi, že on už ovce nakŕmil. Deväťdesiatročný muž má o mňa starosť,“ usmieva sa Juraj.

Z Juraja je cítiť hrdosť na svoju domovinu a na to, že si miestni sedliaci dokážu dopestovať základné potraviny vo vlastných dvoroch. „Sebestačnosť sa u nás stále považuje za dôležitú. Ľudia žijú s vedomím, že treba byť pripravení na najhoršie. Kváskovanie sa u nás tiež nedávno rozmohlo, ale pre nás to nie je módny trend, ale nevyhnutnosť kvôli prudkému rastu cien a otáznej kvalite v obchodoch. Aj moja žena robí skvelý kváskový chlieb,“ žmurkne Juraj.

Dvaja veterinári v meste

Mestečko Nová Baňa v Žarnovickom okrese s necelými siedmimi tisíckami obyvateľov má vďaka svojim údoliam a sedliackym usadlostiam pod štiavnickými kopcami príjemný dedinský ráz. Juraj býva na kraji mesta, no relatívne blízko do centra. S autom tak dokáže operovať na veľkom území a starať sa o zvieratá v širokom okruhu.

Veterinárstvo, ktoré vyštudoval v Košiciach, si tento 37-ročný muž zvolil ako životné povolanie romanticky i pragmaticky: od detstva mal rád zvieratá, chcel pre svoju vlastnú rodinu zachovať životný štýl svojich (pra)rodičov a zostať vo svojom rodisku, ktoré však neponúkalo neobmedzené množstvo pracovných príležitostí. Práca zverolekára sa javila ako vhodná príležitosť.

„Nechcel som študovať medicínu a byť ako klasický lekár zavretý v ambulancii. Chcel som pracovať vonku, byť v kontakte s prírodou,“ opisuje svoje profesionálne rozhodnutie. V Novej Bani sa tiež črtal voľný priestor pre jeho angažmán. Pôvodný veterinár v meste sa už hotoval na dôchodok, ordinuje už len málo. Okrem Juraja v Novej Bani pôsobí ešte jeden zverolekár, ten sa však orientuje na statickú ambulantnú starostlivosť. „Som rád, že to máme takto podelené a ja tak môžem ordinovať prevažne v teréne.“

Romantika pod kopcami

Dnešný pracovný deň sa pre Juraja začína návštevou statku miestneho remeselníka Karola, ktorý stavia poctivé krovy, a so svojou ženou, piatimi deťmi a mamou žije v pôvodnom rodičovskom dome v romantickom prostredí pod kopcami na brehu potoka.

Karol je remeselne zručný sedliak a je na to aj patrične hrdý. „To slovo sa dnes používa ako nadávka. Ale tradičný slovenský sedliak nebol padnutý z buka, bol to rozumný človek, ktorý rozumel svetu a prírode, musel vedieť, kedy žať, kedy siať a kedy orať. Aj našim politikom by sa hodilo, ak by medzi nimi bolo zopár sedliakov. Niektorí to síce o sebe radi hovoria, ale to nie sú sedliaci, ale ‚burani‘,“ vraví Karol.

Jeho krava a dva mladé býčky dnes prejdú povinnou preventívnou lekárskou prehliadkou skúmajúcou tuberkulózu. Karol nás vovádza do starej maštale za domom. „Táto maštaľ má dvesto rokov a vychovala desiatky kráv, no na pravidlá Európskej únie dnes nestačí,“ vraví zhnusene Karol, ktorý nám rozpovedá príbehy o strastiach sedliaka so súčasnou byrokraciou, ktorá ho zväzuje a pripravuje o živobytie. Od prvého momentu je zrejmé, že sme vstúpili na pôdu toho skutočného vidieckeho Slovenska, kde je drsný a ťažký život sedliakov na hony vzdialený autizmu bruselskej mašinérie.

Brusel je v týchto končinách považovaný za strašiaka a ničiteľa perspektívy vidieka. V tom lepšom prípade, občas sa totiž mihne aj výraz „štátny teror“. „Nútia ma, aby som klamal. Mám si vyberať, či chcem mať rodinu alebo dodržiavať pravidlá?!“ pýta sa Karol a krúti hlavou. Z jeho výrazu sa dá vyčítať, že sa už rozhodol. Štát je ďaleko, tu sa musíte postarať sami o seba. Tak, ako viete.

„Samé pravidlá, certifikáty, keby som to mal všetko dodržiavať, nemôžem si dovoliť mať ani kravu,“ hnevá sa. „Zviera nemôžem predať, kým nemám všetky certifikáty. Ale ja som sedliak, nemôžem si dovoliť samostatného zamestnanca, aby sa mi staral o úradnícke záležitosti. To si môžu dovoliť veľké družstvá, ktoré majú stovky kusov zvierat, ale nie ja. Mám tu poctivé mlieko a mäso z dvora, mohol by som ho predávať miestnym, ktorí by mali kvalitné potraviny. Ale nesmiem. U nás sa smú predávať len nekvalitné potraviny zo supermarketov, ktoré sú navyše menej kvalitné, ako predávajú na západe. Pritom ja mám čistý chov, biochov v pravom slova zmysle.“

Pravidlá Európskej únie považuje Karol za cielenú likvidáciu domáceho chovu, ktorý za aktuálnych podmienok prestáva dávať zmysel ako praktická samoobživa. „Nerozumiem, ako to v Holandsku či Rakúsku môže fungovať a u nás sa to všetko likviduje. Naša krajina podľa toho aj bude vyzerať, dnes už nikto nepasie kozy na lúkach, krajinotvorba je zanedbaná.“ Pre objektivitu však dodajme, že Brusel význam malých lokálnych farmárov a chovateľov doceňuje aspoň v preferovanej stratégii Z farmy na stôl (v pôvodnom názve Farm to fork).

Karolovi sa modernita spája s byrokraciou, na ktorú nemá dobré slovo. EÚ a Brusel sú pre neho synonymom prekážok, pre ktoré sa možno bude musieť vzdať domáceho chovu. „Je to pre mňa už len veľmi drahý koníček,“ vraví a vovádza nás do starej tradičnej maštale z masívneho dreva a škridiel. „Ak by som mal dodržiavať všetky súčasné hygienické pravidlá, nebolo by to prakticky možné. Ak by prišla kontrola, zavreli by mi to tu,“ hnevá sa.

Očkovanie a papierovanie

Veterinár Juraj s nasadenou čelovkou vstupuje do temnej maštale medzi kravy a skúsenými pohybmi skontroluje kravám šiju a chrbát, čím sa snaží odsledovať prítomnosť parazitov, na ktoré prednedávnom dobytok liečili. Stará krava a dva mladé býčky sa spokojne podvolia lekárskej procedúre. Holiacim strojčekom starej krave s mohutnými rohami na šiji vyholí malý štvorček, do ktorého vpichne injekciu. „Budeme sledovať alergické reakcie, podľa ktorých rozpoznáme prípadnú tuberkulózu,“ vraví. Ide o rutinnú kontrolu, ktorá sa vyžaduje spolu s odberom krvi. Následne Juraj nadvihne krave chvost a šikovným ťahom jej do spodnej časti chvosta vpichne injekciu. Injekčná nádoba, takzvaná hemoska, sa po pár sekundách naplní krvou, ktorá pôjde do laboratória na rozbor.

Hoci v maštali všetko prebehne hladko, je poznať, že zvieratá sú z Jurajovho príchodu mierne nervózne. Ako deti pri návšteve lekára, zvieratá už tušia, že s ním prichádza napätie a neistota. „To je údel veterinára, často sa ma boja aj veľmi priateľské psy, ktoré ma nikdy predtým nevideli. Oni to zo mňa cítia, adrenalín mám totiž na sebe. Keď ošetrujem vystrašené zviera, dýcha na mňa svoj aerosól, v ktorom je prítomný adrenalín. Ten potom dokážu ostatné zvieratá vycítiť. Zvieratá si ma takto označkujú,“ usmieva sa Juraj. „Gazdu sa zviera nebojí, ten mu robí dobre: kŕmi ho, stará sa oň, podojí. Ale zo zverolekára zviera cíti strach a má obavy.“

Juraj sa napriek tomu teší, že Karolove kravy sú vcelku milé, pokojné a poslušné. „Vo veľkochovoch kopú a sú nervózne. Tu je to niečo úplne iné,“ vraví Juraj. Čím to je? „Oni tu majú vzťah,“ hrdo sa ozve Karol. „Oni mi dajú kvalitné mlieko a jedného dňa aj mäso. Ja si tie zvieratá vážim, a tak sa k nim aj správam.“

„Táto maštaľ síce z pravidiel EÚ nespĺňa takmer nič, ale zvieratá sa tu na rozdiel od hygienicky ,dokonalého’ veľkochovu cítia dobre. Práve toto je v skutočnosti zdravý chov, napriek tomu, že nespĺňa prehnané hygienické nároky,“ vraví Juraj.

Na byrokraciu, tentoraz zverolekársku, si sťažuje aj Juraj. Samotné ošetrenie zvierat považuje za krajšiu časť práce, po ktorej sa však na kufri svojho auta zhrbený a postojačky púšťa do nepríjemných papierovačiek. Táto „úradníčina“ mu zaberie násobne viac času než samotná zdravotná starostlivosť.

Karol vo veľkých rukách remeselníka prináša fascikel s certifikátmi a očkovacími dokumentmi k svojim zvieratám, Juraj sa hneď púšťa do vypĺňania množstva detailných kolóniek v hlavičkových dokumentoch pre úrady. „Papierovačky a všetky formality sú veľmi obťažujúce, oberajú ma ako lekára o čas, keďže ide o množstvo úkonov s otáznou zmysluplnosťou. Ja potrebujem chodiť za zvieratami, po maštaliach, namiesto toho musím pol dňa vypĺňať papiere. Pritom za celú procedúru odberu krvi alebo očkovania zvieraťa dostanem možno šesť eur. Tie dokumenty aj s krvou musím následne poslať do laboratória a večer ma čaká pri počítači nahadzovanie údajov do elektronických systémov, ktoré často nefungujú,“ hnevá sa Juraj.

Po kravách sa Juraj musí ešte postarať o Karolovho vlčiaka, ktorého trápi tradičný problém vidieckych psov po zabíjačke – zápcha. Smutný pes sa okolo nás po celý čas tmolí, občas si čupne, no všetky jeho pokusy sa „odľahčiť“ sú neúspešné. „To sa stáva relatívne často, po zabíjačke psovi všetko dovolia a on sa opustí a požerie všetko, čo vidí, aj s kosťami,“ vysvetľuje Juraj. „Je to životu nebezpečné, obzvlášť, ak je už pes starší. To je, ako keby osemdesiatročný človek zjedol bravčové koleno. Musíme toho psa klystírovať, inak to môže dopadnúť tragicky.“

S Karolovým vlčiakom to však, našťastie, tak tragicky nevyzerá. „Karči, dôverujem ti,“ vraví Juraj, keď potenciálne nebezpečnému tvorovi pichá injekciu do zadného stehna. Karol svojho psa drží za šiju, vlčiak si poslušne ľahne a procedúru napokon prekoná bez sťažností. K tomu dostane aj presne dávkovanú medicínu – preháňadlo. „Trikrát denne dnes a zajtra,“ zopakuje Karol, aby si zapamätal inštrukciu, keď mu Juraj podá nádoby s tekutinou.

Očkovanie ako nutnosť

Juraj sa od Karola vydáva zaočkovať psy miestneho výrobcu predajcu poľnohospodárskeho náradia. Štepenie zvierat patrí dnes medzi rutinné povinnosti zverolekára. „Dnes už nemôžem ošetriť nezačipované zviera, zakazuje mi to zákon. Je to veľmi nepríjemné, keď musím klientovi povedať, že mu nemôžem ošetriť zviera, pretože nie je začipované. Stálo by to síce len 17 eur, ale stáva sa, že to radšej odmietnu a nechajú zviera bez pomoci, než by do neho investovali toľko peňazí.“

Existujú aj zvierací antivaxeri? „Práve naopak, stretávam ľudí, ktorí samých seba nenechajú zaočkovať ani za nič, ale zvieratá majú poctivo zaštepené,“ smeje sa Juraj.

Okrem rutinnej činnosti musí byť Juraj pripravený aj na náhle telefonáty s akútnymi zdravotnými problémami hospodárskych zvierat v údolí. Aj preto musí mať stále po ruke zmienené nástroje a niekoľko kufríkov liekov v hodnote desiatok tisíc eur. „Bolo by nepraktické, ak by som dával lieky na predpis, musím ich mať so sebou a predávať ich zákazníkom priamo na mieste,“ vysvetľuje Juraj a spomína si, ako raz v miestnej rómskej osade robil psovi pôrod cisárskym rezom. „Bol to ťažký stav, fena mohla zomrieť, dala sa zachrániť len cisárskym rezom. Ten však stojí 150 eur. Celá osada sa však rýchlo pozbierala. Operácia prebehla v špinavých podmienkach a pod jednou malou žiarovkou, no s úspešným koncom.“

Koza Elza a cap Harapes

Väčšina Jurajových „klientov“ sú však spoločenské zvieratá, domácich miláčikov, ako sú psy a mačky, je podstatne viac ako hospodárskych zvierat. No ľudia v tejto lokalite ešte stále považujú zvieratá za zdroj obživy, nie sú to pre nich žiadne domáce plyšáky: „Takmer každý tu má zviera, ak nie kravu či kozu, tak aspoň zajacov. A, samozrejme, strážnych psov.“

Prírodným cyklom a biologickému rytmu prírody sa musí prispôsobovať aj osobný život zverolekára. Najviac roboty má Juraj na jar. „Pôrody, maličké teliatka a popôrodná starostlivosť, toho je najviac práve od februára do júna, vtedy môj pracovný deň trvá nezriedka aj 14 hodín,“ hovorí Juraj po ceste k ďalšiemu klientovi, koze Elze v susednej Tekovskej Breznici, ktorá zrejme náhle potratila.

„Ešte pred dvomi týždňami bola plná a teraz odrazu pochudla,“ trápi sa pani v strednom veku nad svojou zverenkyňou vo dvore miestneho rodinného domu, kým nás v Elzinom košiari obhrýza zvedavý cap menom Harapes. Juraj musí vyšetriť, či naozaj išlo o spontánny potrat. „Nič tam necítim,“ vraví po kontrole vnútorných brušných priestorov. Stopy po potrate a predchádzajúcom tehotenstve Juraj nenachádza, zrejme naozaj len pribrala a rýchlo pochudla. Indikácie nenasvedčujú, že by šlo o vážny problém, Elza dostáva lieky a s jej majiteľkou sa Juraj lúči lekárskymi radami.

To už sa však Juraj musí ponáhľať na zrejme najťažší zdravotný výjazd dnešného dňa. Po ceste k Elze prijal náhly telefonát s akútnym problémom: krava na miestnom družstve vytlačila maternicu. „Pôjde o vážnu a veľmi nepríjemnú operáciu, ktorá potrvá niekoľko hodín a bude pomerne krvavá,“ vraví Juraj – ktorému sa deň vidieckeho veterinára ešte zďaleka nekončí.

Foto: Matúš Zajac