EÚ chce schváliť eurozločiny z nenávisti. Slovensko sa nebráni, zastupuje nás Kolíková

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková návrh na schválenie eurozločinov podporuje a sama je zástancom rozširovania tohto zoznamu o nové kategórie. Parlament nestihol k téme prijať žiadne odporúčanie, čo má tiež svoj dôvod, píše Patrik Daniška.

Dnes, v piatok 4. marca bude Rada EÚ rokovať o rozšírení zoznamu eurozločinov o nenávistné prejavy (hate speech) a nenávistné trestné činy (hate crimes). Práve tento typ trestných činov sa v západných krajinách stále častejšie používa na umlčiavanie politicky nepohodlných názorov. Ak by návrh prešiel, EÚ začne diktovať, ktoré prejavy budú trestné v celej Únii.

Eurozločiny sú najvážnejšie zločiny s medzinárodným presahom, do regulácie ktorých vstupuje Európska únia. V súčasnosti sú to terorizmus, obchodovanie s ľuďmi, sexuálne zneužívanie, pašovanie drog, korupcia, pranie špinavých peňazí, falšovanie peňazí, počítačová kriminalita a organizovaný zločin.

V piatok sa zrejme rozhodne, či na tento zoznam pribudnú aj nenávistné prejavy, teda trestné činy, ktorých sa človek dopustí určitými výrokmi, a nenávistné trestné činy, čo sú rôzne trestné činy (napríklad ublíženie na zdraví, majetkové trestné činy) spáchané s osobitným motívom nenávisti, čo je spojené s vyššou trestnou sadzbou.

Návrh presnej legislatívy však nie je známy. Teraz sa má rozhodnúť len o tom, či sa kategória nenávistných eurozločinov vôbec vytvorí. Na schválenie je potrebný súhlas všetkých členských štátov. Až následne by komisia predkladala legislatívne návrhy, ktoré by obsahovali definície, zoznam chránených kategórií a trestné sadzby. O legislatívnych návrhoch by sa však už rozhodovalo jednoduchou väčšinou, takže zablokovať prípadné excesy by bolo oveľa náročnejšie. Ide teda o akýsi bianko šek pre Európsku úniu. Čo všetko bude nasledovať sa máme nechať prekvapiť.

Treba pripomenúť, že pojem nenávisti nie je nášmu právnemu poriadku cudzí. Na Slovensku poznáme nenávistné trestné činy v podobe osobitného motívu. Trestáme aj nenávistné prejavy, najmä hanobenie národa, rasy a presvedčenia a podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti.

Celý tento koncept nenávisti v trestnom práve má viacero problémov.

V prvom rade sa stalo akousi módou neustále rozširovať zoznam chránených kategórií. Na Slovensku sa tradične trestá nenávisť národnostná, etnická, rasová a pre farbu pleti. Máme na to svoje historické dôvody, pretože tieto formy nenávisti v minulosti vyústili do prenasledovania. V roku 2009 sa medzi chránené kategórie pridal pôvod rodu a náboženské vyznanie, pôvod rodu v roku 2017 nahradila kategória skutočný alebo domnelý pôvod, sexuálna orientácia a politické presvedčenie, v roku 2018 pohlavie a v roku 2019 vypadlo rozhodnutím Ústavného súdu zo zoznamu politické presvedčenie.

Ministerka Kolíková však s aktuálnym stavom nie je spokojná a presadzuje rozšírenie zoznamu o skutočné alebo domnelé občianstvo, vzhľad alebo osobnú charakteristiku, rodovú identitu a o skutočné alebo domnelé zdravotné postihnutie. Osobitný problém predstavuje kategória rodovej identity (genderovej identity), čo je sám osebe kontroverzný koncept, ktorý by mal navyše v ustanoveniach o osobitnom motíve nahradiť zrozumiteľnú kategóriu pohlavia.

Ako vidieť, katalóg chránených kategórií stráca súvis s historickou skúsenosťou a na zoznam sa dostávajú kategórie určené aktuálnymi ideologickými spormi. Trestné právo sa tak stáva nástrojom na vytváranie dojmu o prenasledovaní ľudí pre nejakú charakteristiku, aby sa tak vytvárali obete, ktoré si potom žiadajú osobitné nadpráva. Čo je však ešte horšie, trestné právo sa stáva nástrojom na umlčanie neželaných názorov na hodnotové témy ako gender a LGBT. Situácia sa mení na Slovensku, avšak keď do tohto procesu vstúpi Európska únia väčšinovým hlasovaním členských krajín, situácia sa môže ešte výraznejšie zhoršiť, keď liberálne západné krajiny vnútia svoje postoje konzervatívnejším štátom.

Postoj Slovenska v EÚ reprezentuje práve Mária Kolíková ako ministerka spravodlivosti. Tá návrh na zavedenie eurozločinov podporuje a sama je zástancom rozširovania tohto zoznamu o nové kategórie. Vo svojom stanovisku, ktorý zaslala Výboru NR SR pre európske záležitosti, sa opiera aj o výskum slovenskej neziskovej organizácie DigiQ, ktorá monitoruje nenávistné prejavy na internete. Tá vo svojej správe za rok 2021 uviedla, že „v posledných dvoch rokoch môžeme sledovať nárast nenávistných prejavov na internete, ktorý súvisel najmä s témami ako migrácia, BLM (hnutie Black Lives Matter), témy dotýkajúce sa LGBT komunity, pandémia COVID-19“. Správa osobitne vypichla tému očkovania: „Žiadna z tém, ktoré sú dlhodobo predmetom nenávistných prejavov, či je to téma migrantov, práv LGBTI menšiny, otázky rodovej rovnosti či reprodukčných práv nevyvolala v spoločnosti takú silnú atmosféru hnevu a nepriateľstva ako práve téma očkovania.“ Tieto veci uvádzam ako ilustráciu, že občiansky sektor (na ktorý sa odvoláva aj pani ministerka) považuje za potrebné riešiť „nenávisť“ aj v mnohých ďalších témach. Dá sa predpokladať, že tlak na vťahovanie trestného práva do diskusie o stále nových témach bude len pokračovať.

Ďalší problém je vágnosť a nejasnosť definícií nenávistných prejavov a nenávistných trestných činov. Európska komisia opakovane zdôrazňuje, že „nenávisť je nenávisť“, čo je síce pravda, ale je to čistá tautológia. Bližšia definícia EÚ však nie je veľmi jasnejšia, pretože nenávistný prejav definuje ako „verejné podnecovanie k násiliu alebo nenávisti“ voči jednotlivcovi alebo skupine s určitou charakteristikou. Čo sa však myslí tou nenávisťou nie je zrejmé. Na chýbajúcu medzinárodne uznanú definíciu upozorňuje napríklad aj Stratégia a akčný plán OSN o nenávistných prejavoch, ktorá uvádza: „Neexistuje medzinárodná definícia nenávistného prejavu a charakteristika toho, čo je „nenávistné“, je kontroverzné a spochybňované.“

V zásade veľmi záleží na tom, kto v konečnom dôsledku rozhoduje o tom, čo už je nenávistné a čo je ešte prípustná kritika chránená slobodou prejavu. Skúsenosť súdnych procesov vo viacerých krajinách ukázala, že to vôbec nie je jednoznačné, keď vyššie súdy podstatne korigovali rozhodnutia nižších súdov.

Subjektívny faktor je pri posudzovaní nenávisti kľúčový a závisí tak od aktuálnej kultúry danej krajiny, úrovne slobody slova, ale aj od osobných postojov tých, čo o veci rozhodujú. Tak napríklad brožúrka fínskej političky Päivi Räsänenovej o kresťanskom postoji k homosexualite (ktorú napísala ešte v roku 2004) bola fínskou generálnou prokuratúrou posúdená ako nenávistná a aktuálne prebieha trestné konanie proti tejto kresťanskej političke. Brožúrka však v ničom nevybočuje od štandardného postoja kresťanských a iných cirkví k homosexualite. Keby ju Räsänen vydala v strednej Európe, prokurátorom by ani len nenapadlo túto brožúrku označiť za nenávistnú. Biblický postoj a citovanie Biblie však už neraz bolo považované za nenávistné v západných krajinách.

Ďalší problém je v tom, že osoba, ktorá sa nejakým výrokom cíti byť dotknutá, môže tento výrok považovať za nenávistný, hoci autor výroku to tak vôbec nemyslel. Typický príklad je práve diskusia o morálnosti homosexuálnej sexuality či definícii manželstva. Niekto môže kritizovať homosexuálne správanie pre jeho nemorálnosť a hovoriť to práveže z lásky k homosexuálom, aby im pomohol prestať s touto nemorálnou praxou. Ale homoaktivista to môže vnímať ako prejav nenávisti. Výrazné rozdiely v subjektívnom vnímaní toho, čo je nenávistné, sa dotýkajú prakticky všetkých aktuálnych spoločenských tém vrátane gender problematiky, migrácie, potratov, očkovania a podobne. Ak by štáty (alebo Európska únia) vstúpili do týchto tém zatváraním ľudí pre istý názor, výrazne to potlačí slobodu prejavu a kvôli subjektívnemu vnímaniu kontroverzných tém nebudú mať ľudia istotu v tom, ktoré výroky si ešte môžu dovoliť a čo už je trestný čin.

V piatok budú teda ministri spravodlivosti rozhodovať o eurozločinoch z nenávisti, Slovensko tento postoj, žiaľ, podporuje. Jedným zo subjektov, ktorý by to mohol zmeniť, je parlament, ktorý má právomoc schvaľovať stanoviská Slovenskej republiky k aktom Únie. Ak by príslušný Výbor NR SR pre európske záležitosti bol prijal stanovisko, člen vlády je ním viazaný. Problém však je, že diskusia o tejto téme prebieha na pôde EÚ už niekoľko mesiacov a ministerstvo spravodlivosti poslalo návrh stanoviska Výboru NR SR týždeň pred finálnym rokovaním v rade, teda na poslednú chvíľu. Výbor už k tejto téme nestihol zasadať. Problém je tiež v tom, že celé mesiace negociácií naši zástupcovia súhlasne kývali hlavami, avšak bez vyjadrenia postoja parlamentu. Systémový problém teda je, že naši úradníci sa nepýtajú na postoj parlamentu na začiatku procesu, ale tesne pred finálnym hlasovaním. A tak o dôležitých právnych témach nerozhodujú volení zástupcovia, ale výkonná moc.

Nesúhlasný postoj k návrhu síce vyjadrilo viacero štátov, očakáva sa však, že väčšina z nich svoj postoj zmení a návrh snáď zase zablokujú ministri z Maďarska a Poľska. Tieto dve krajiny by si konečne zaslúžili aj podporu Slovenska.