Čierni študenti už nie sú téma. Pribúda plač a smutné svedectvá z východu Ukrajiny

Jedných zaujímajú príbehy, iných čísla, ale rehoľná sestrička Nikola je iná. Venuje sa vždy iba jednej rodine, naplno. Z Uble píše Michal Čop.

V utorok bolo jasné, že prílev afrických študentov na hranice ustal. V Ubli postávali už len jednotlivci alebo malé skupiny. Ich počet sa mierne zvýšil až podvečer. Zahraniční študenti na hraniciach už veľmi nie sú témou. Viacerých sa na nich pýtam. Všetci potvrdzujú to, čo vidím. Ich príliv ustal, aj keď sa občas ešte vyskytujú.

Dávam sa do reči s českým reportérom pracujúcim pre BBC, ktorý mi vraví, že s mnohými z nich sa včera rozprával. Vymieňame si postrehy. Obaja sa zhodneme, že všetci, ktorých sme videli, pôsobili naozaj ako študenti. Ja mu vravím, že som sa rozprával len s Maročanmi, tí chceli ísť do Košíc alebo Bratislavy, odkiaľ im ich ambasáda má zabezpečiť letecký odvoz do vlasti. On vraví, že s nimi mal podobnú skúsenosť, avšak dievčatá z Nigérie mu vraveli, že domov sa nechystajú. „Sú rady, že sa dostali do Schengenu, teraz by chceli ísť do Nemecka alebo Rakúska,“ vraví.

O niekoľko minút neskôr sa ma jeden z Čechov pýta, či neviem o autobuse pre štyridsať ľudí, ktorý by bol ochotný odviezť ľudí z Uble do Vyšného Nemeckého. Na otázku, prečo chce niekoho odviezť do Vyšného Nemeckého, mi vraví, že práve dostali echo, že hranicu prekračuje 40 Indov, ktorí potrebujú odvoz do Nemeckého, kde ich už čaká ich veľvyslanec.

Zdá sa, že Afričania už vzbudzujú vášne len na sociálnych sieťach. Od známeho sa dozvedám, že na Ukrajine študuje 76-tisíc cudzincov. „Z nich 18-tisíc sú Indovia, 8-tisíc Maročania a 4-tisíc Nigérijčania. Keď len tretina prechádza cez našu hranicu, tak to vzbudzuje pozornosť,“ píše.

Idem skontrolovať situáciu priamo na hranicu. Tam sa to už úplne zmenilo. Ostal tam len jeden stánok, lavičky, stan Červeného kríža a auto spoločnosti Orange. Oproti predchádzajúcim dňom je tam doslova nuda. Každého, kto prejde hranicu, policajti s vojakmi nakladajú do dodávky, ktorá ich odvezie pred kultúrny dom v Ubli. Tam sa sústreďuje všetka pomoc. Okrem Katolíckej charity vidím aj stánok organizácie Človek v ohrození, sú tu aj mobilní operátori, ponúkajú SIM karty zadarmo a, samozrejme, Česi ponúkajúci odvoz a ubytovanie v Česku, najčastejšie v Prahe. Na mieste sa už okrem teplého čaju či kávy dá zohnať aj teplá polievka. Škola bola vyprataná. Vo štvrtok by sa deti mali začať učiť.

Môj ďalší deň na hranici vypĺňa najmä rehoľná sestra Nikola. Poznáme sa ešte z detských čias, keď pôsobila v našej farnosti. Potom odišla na Ukrajinu. Nedávno sa odtiaľ vrátila. Teraz trávi celé dni na hranici. Ako rehoľná sestra, ktorá vie po rusky, je tu veľmi potrebná, keďže prirodzene budí dôveru. Okrem nej v Ubli pôsobí ešte sestra Klára.

Nikola je iná ako väčšina dobrovoľníkov, ktorí tu pracujú. Zatiaľ čo ostatní denne „vybavia“ stovky ľudí, ona sa venuje jednej rodine, odkedy príde, až dokiaľ neodíde. Nezabezpečuje jej len základné potreby. Je aj ich bútľavou vŕbou. Miestom, kde sa môžu vyrozprávať, niekým, o koho sa môžu po celý čas oprieť. Dnes poobede sa takejto starostlivosti dostalo Táni.

Táňa je mamička z Kyjeva, ktorá má so sebou dve deti, osemročného Alexeja a šesťročné dievčatko. Ešte zopár dní dozadu bola učiteľkou. Pred šiestimi dňami, hneď ako sa začali boje, nastúpila na vlak, ktorým sa odviezla k známym, ktorí bývajú v menšom meste šesť hodín cesty na západ od Kyjeva. Tam čakala na manžela, ktorý po nich prišiel v pondelok a autom ich odviezol na hranicu. Táto cesta im trvala ďalších päť hodín. Na hranici sa vybavila podľa vlastných slov rýchlo. Proces prechodu hraníc podľa nej spomaľujú len Ukrajinci, ktorí ich niekoľkokrát kontrolovali. Slovenskí policajti konajú rýchlo.

Táňa má odkiaľsi kontakt na pána, ktorý by jej mal poskytnúť ubytovanie v Trenčianskych Tepliciach. Charita jej tam zohnala odvoz, príde po ňu dobrovoľník z Košíc, ktorý ju tam zavezie. Aby sme jej cestu čo najviac skrátili, odvážame ju do Sobraniec.

Vidno, že Táňa je celý čas nervózna. Nechce jesť, pýta sa, či šofér bude vedieť po rusky, aby sa s ním vedela dohovoriť, potom chce vedieť to isté o pánovi, u ktorého bude ubytovaná. „Ako dlho bude trvať cesta do mesta, kde budem bývať?“ pýta sa. Keď jej povieme, že to bude ešte zhruba päť hodín, vzdychne si. Je unavená, cestovania má zjavne už dosť. Jej syn je veľmi bystrý a komunikatívny, neustále mi niečo hovorí. Dievčatko je skôr tiché.

Po ceste naspäť do Uble sestrička volá so známymi z Ukrajiny. Snaží sa presvedčiť svoju priateľku Kristínu, ktorá je tehotná a býva asi 200 kilometrov od Kyjeva, aby prišla na Slovensko. Kristíne sa nechce odlúčiť od manžela, bojí sa. Jej muž ju posmeľuje, aby šla, za dva týždne je vraj naspäť. Kristína chce prísť s kamarátkou, ktorá má malé dieťa. Sestrička im ponúka ubytovanie u svojich známych, Kristína však chce bývať s ňou v kláštore. Napokon sa dohodnú, „na začiatok budeš v kláštore, potom sa uvidí,“ vraví sestrička.

Keď sa vrátime do Uble, vidím, že okolo stánku charity sa už dlhšie obšmieta asi štrnásťročné dievča s veľkým plyšovým medveďom v ruke, volá sa Dáša. Snažím sa s ňou nadviazať rozhovor, no ona o mňa nemá veľký záujem. Inak ako po rusky veľmi nerozumie. Podobne je to aj s väčšinou Ukrajincov, keďže tí zo Zakarpatia, ktorí rozumeli slovenčine, už odišli. Takmer všetci sú už z centrálnej a východnej Ukrajiny. Prevažuje Kyjev a Charkov. Rovnako ako obrázky týchto miest v novinách.

Oslovím teda Honzu, českého dobrovoľníka, ktorého tam vidím už viac dní. Vraví, že vyštudoval architektúru, ale potom zistil, že ho kreslenie nebaví, tak teraz študuje kultúrnu antropológiu a popri tom pracuje. V práci má voľno do piatku. Do Uble prišiel v sobotu. „Najprv som si myslel, že tu spasím svet, teraz sa sám seba občas pýtam, či vôbec má zmysel to, čo tu robím a či tu viac nezavadziam, ako pomáham,“ vraví mi zachrípnutým hlasom a poťahuje si z cigarety.

Už dlhšie sa chcem niekoho z jeho partie opýtať, či si overujú ľudí, ktorí cez nich ponúkajú odvoz alebo ubytovanie a či sa neboja, že by ich niekto mohol zneužiť. Honza vraví, že si to uvedomujú a ak sa im niekto zdá podozrivý, tak ho jednoducho ignorujú a nezaradia ho do zoznamu. Sofistikovanejší systém na to, žiaľ, zatiaľ nevymysleli. „Dnes ráno prišiel týpek, že chce len mladé dievčatá. Pozerám na neho, že čo to je za požiadavka. Neviem, či to bol nejaký ‚úchyl‘ alebo čo, úplne sme ho odignorovali,“ vraví mi. Neskôr sa rozprávame o Tisovi a Slovenskom štáte. Honza veľmi nechápe naše dejiny.

Už som sa pomaly chystal domov, keď som za sebou začul slovo „žurnalist”. Najprv som si myslel, že je to len nejaká konverzácia v hlúčiku ľudí za mnou, no keď som potom začul ženský hlas, ktorý hovoril, že hľadá novinárov, otočil som sa a opýtal sa, či im viem pomôcť.

Pani sa mi lámavou angličtinou snažila vysvetliť, že prichádza z Chersonu a chce podať svedectvo o tom, čo sa tam deje. Aby sme jej posolstvo znásobili, ideme aj za reportérom z BBC.

Katarína, Valentína a ich tri deti stoja pred kamerou. Katarína začne rozprávať, je veľmi rozrušená, hovorí po ukrajinsky, teraz už všetkému rozumiem. Vraví, že je z Chersonu, v ktorom prebiehajú ťažké boje. Hlavné, čo chce povedať, je, že nie je pravda, že ruská armáda neútočí na civilistov. Práve naopak, ruské jednotky používajú civilistov ako ľudské štíty. „Boje prebiehajú v celom meste, aj v obytných štvrtiach, kde nie sú žiadne vojenské objekty. Naši priatelia, naše deti tam umierajú,“ vraví do kamery. Je to výkrik zúfalstva.

Jej najstaršia dcéra, ktorá má možno 16 rokov, to už nevydrží, rozplače sa a chce odísť. Valentína ide za ňou. Spolu sa vrátia pred kameru. Plače už aj Katarína, aj dve malé deti, ktoré stoja pri nej. Dievčatko pritakáva, občas zopakuje to, čo povedala jej mama. „Vy na západe ste bohatí, prosím, pomôžte nám. Ukrajina vás potrebuje, naši priatelia vás potrebujú, naše deti vás potrebujú, prosím, pomôžte.“ Viac už nedokáže povedať, všetci plačú. Reportér BBC vypína kameru. Rodina sa vzďaľuje. Neskôr sa ich ešte pokúšam nájsť, no nedarí sa mi to. Vraj už odišli autobusom do Česka.