Duch a osobnosti ukrajinskej kultúry

Sú témy, o ktorých sa počas vojny nepíše a radšej mlčí, veď ako sa hovorí, keď zbrane rinčia, múzy mlčia. Lenže ja si myslím, že to jednak nie je pravda, jednak práve vojny často povolávajú múzy, preto je namieste písať a hovoriť aj o kultúre. V tomto prípade ukrajinskej kultúre. O hlavných osobnostiach ukrajinskej kultúry posledných storočí píše profesor Lipitsky.

Áno, stokrát áno: vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou sú teraz v desivom stave. Patrí sa vrátiť sa aj k môjmu omylu. Bol som si absolútne istý, že Rusi nikdy nezaútočia na Ukrajinu, že manévre pri jej hraniciach a desivé vyhlásenia boli iba blafom. Tvrdil som to aj verejne, považoval som reakcie našich aj západných politikov a médií za prehnané až hysterické. Mýlil som sa, je mi to ľúto. Rusko napadlo Ukrajinu, stalo sa niečo, čo sa vôbec nemalo stať. Dôsledkom toho je, že vojna vyvolala nenávisť, tá prirodzene prenikla v oboch krajinách hlboko do povedomia. Vojna tak prináša nielen zbytočné a nevinné obete, ale ničí šance na zmenu k lepšiemu. Určite sa vystrieda niekoľko generácií, kým Rusi a Ukrajinci budú môcť normálne komunikovať na štátnej aj osobnej úrovni.

Ako možno v tomto čase písať o týchto dvoch, vo svojich dejinách skutočne bratských národoch, blízkych nielen geneticky, ale aj duchovne? Nacionalizmus to zabíja, ale kultúra bola vždy napokon silnejšia, dejiny o tom svedčia. Rusi a Ukrajinci patria k jedinej východoeurópskej civilizácii, zahŕňajúcej nielen slovanské, ale aj iné korene. Túto tézu sa pokúsim ilustrovať na príkladoch postáv, zosobňujúcich ukrajinskú kultúru.

Potulný filozof

Hryhorij Skovoroda (1722 – 1794) bol filozof, básnik, bájkar a pedagóg, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o východoeurópsku kultúru. Získal slávu ako prvý pôvodný filozof Ruskej ríše, hoci celý život neustále cestoval po rôznych krajinách.

Narodil sa na Ukrajine, ale s jeho pôvodom je to komplikovanejšie, z matkinej strany bol potomkom krymských panovníkov (chánov) Girajovcov, ku ktorým mimochodom patrila aj Ayşe Hafsa Sultán, matka sultána Sulejmana Nádherného, ktorý porazil Uhorsko pri Moháči. Istý čas, po smrti svojho muža, sa správala ako panovníčka Osmanskej ríše. Skovorodov otec bol vidiecky kňaz; keď mal 16 rokov, odišiel do Petrohradu, kde jeho príbuzní – Girajovci – mali vysoké postavenie na dvore cárovnej Alžbety, dcéry Petra Veľkého.

Potom Skovoroda študoval na kyjevskej teologickej akadémii, no výučbu neukončil a vrátil sa do Petrohradu, kde dostal úrad na cisárskom dvore. Neskoršie sa opäť presťahoval do Kyjeva, aby dokončil vzdelanie. Ale ani tentoraz to nevyšlo. Odišiel do Uhorska, v rámci ruskej misie (išlo o nákup tokajského vína pre cársky dvor).

Cestoval tri roky, počas ktorých navštívil aj Poľsko, Prusko, Rakúsko a talianske mestá. Získal nové skúsenosti, zoznámil sa s novinkami európskej filozofie, medzi iným aj s dielami Immanuela Kanta, vtedy úplne „čerstvo“ vydanými.   

Po návrate Skovoroda veľakrát cestoval do Moskvy, Charkova, Voroneže, Orla, Kursku, Taganrogu a ďalších miest v Rusku a na Ukrajine. Dnes si už len ťažko predstavíme, ako mohol podnikať také náročné cesty bez adekvátnej dopravy, respektíve čo to pre neho znamenalo. Spomínam to preto, že vtedy to bola výnimočnosť, Skovoroda z toho veľmi ťažil. Podarilo sa mu zasiahnuť predstavivosť súčasníkov, dostal prezývku „potulný filozof“, ale nie je dôvod na ironický úsmev, Skovoroda bol pravý „milovník múdrosti“.

Ústredné miesto v jeho spisoch zaujíma problém sebapoznania, redukovaný na otázku o podstate človeka. Označovali ho aj za ruského Sokratesa, pretože mal rád dialógovú formu spisu, ktorou sa aj zvyčajne vyjadroval.

Ukrajinec Skovoroda bol tesne spojený s Ruskom, jeho pomer k centru a svojej domovine bol podobný, ako to poznáme zo slovenských a uhorských dejín. Išiel cestou antickej a kresťanskej filozofie a správal sa skôr ako svetoobčan, kozmopolita. To, samozrejme, nestačilo národne orientovaným kruhom ukrajinskej verejnosti. Preto nie je na Ukrajine ani všeobecne uznávaný ako pravý ukrajinský mysliteľ, zrejme to čaká na obdobie, keď pre Ukrajinu nebude také dôležité vymedzovanie sa voči Rusku, čo dnes vyzerá na dlho. Každopádne ale jeho odkaz a pôsobenie ovplyvnilo na Ukrajine ďalšie generácie, na jeho meno a význam sa nezabudne.   

Umelec v exile

„Keď zomriem, ma pochovajte / Na Ukrajine milej.“

Tak napísal v svojom básnickom testamente najznámejší ukrajinský básnik, spisovateľ, dramatik, filozof a maliar Taras Ševčenko (1814 – 1861).

Môžete sa spýtať: prečo rodený Ukrajinec žiadal, aby bol pochovaný vo svojej vlasti? Nuž viac ako polovicu života (27 rokov zo 47) strávil mimo Ukrajiny. Pričom väčšina tohto obdobia pripadla na jeho detstvo – do 16 rokov. Zomrel a pôvodne bol pochovaný v Petrohrade, o dva mesiace neskôr jeho popol previezli do okolia ukrajinského miesta Kanev.

Ševčenko má silný osobný príbeh. Narodil sa ako nevoľník, keď sa prejavil jeho umelecky talent, jeho majiteľ – veľký zemepán a vysokopostavený dvoran ruského cisára – mu umožnil, aby študoval výtvarníctvo v Litve a neskoršie aj v Petrohrade, kam sa presťahoval jeho pán. Onedlho začal nádejný umelec písať poéziu aj prózu.

Ševčenko mal úspech, ruskí umelci si vysoko cenili jeho schopnosti. Rozhodli sa dokonca, že ho vykúpia z otroctva, no majiteľ požadoval premrštenú cenu. Karl Briullov, v tej dobe najpopulárnejší maliar, ktorý namaľoval portrét slávneho básnika Vasilija Žukovského, sa tiež podieľal na osude Ševčenka. Jeho obraz bol predaný za veľké peniaze, ktoré použil na vykúpenie Ševčenka. Slobodu Ševčenko získal až ako 24-ročný vďaka ruským priateľom.

Okamžite bol prijatý do elitného literárneho a výtvarníckeho kruhu, získal oficiálny štatút „slobodného umelca“, vďaka čomu sa mohol profesionálne venovať umeniu. Zároveň písal v ukrajinčine básne aj prózu, jeho dielo malo aj politický podtext. Kritizoval monarchiu aj cára osobne, naznačil možnosť ukrajinskej samostatnosti.

Tým, ako tušíte, narazil. Cárske úrady Ševčenka potrestali, povolali ho do armády ako riadneho vojaka a poslali do vzdialenej posádky, inak povedané do úplnej divočiny. Strávil tam ďalších desať rokov.

Trochu nádeje dnešný čitateľ nájde v tom, že jeho ruskí priatelia sa stále snažili, aby bol uvoľnený, čo sa im napokon aj podarilo. Vrátil sa do Petrohradu, bol prijatý ako člen do Ruskej akadémie umenia, čo bolo vtedy vysoké postavenie. A znova sa s nasadením venoval najmä ukrajinskej literatúre, ktorej zakladateľom ho zaslúžene nazývajú, ako aj národnému vzdelávaniu Ukrajincov.

Ševčenkovo národné cítenie sa dá oceniť. Bol síce vďačný Briullovovi, Žukovskému a ďalším Rusom, ktorí mu veľmi pomohli, ale nemal za čo ďakovať Ruskej ríši. Cítil sa tam ako v exile. Preto umelecky budoval Ukrajinu, idealizoval si ju a sníval o jej nezávislosti.

Dnes jeho sochy nájdeme po celej Ukrajine, zvlášť na západe. Raz, keď azda pominú dôvody na ukrajinské obavy z Ruska, bude možné viac doceniť, že jeho vlastné umelecké dedičstvo bolo zjavne vytvorené pod silným až rozhodujúcim vplyvom ruskej literatúry a umenia. Nič mu to neuberá na jeho význame a veľkosti, znalci slovenských dejín tomu budú rozumieť. Ševčenkov význam preto – dúfajme – ešte raz naberie na význame, celý jeho príbeh môže byť pochopený ako symbióza dvoch národných kultúr.

Rebelujúca poetka  

Lesja Ukrajinka (pravé meno Larysa Kosač, 1871 – 1913) bola významná poetka, spisovateľka a prekladateľka. Podľa prieskumov verejnej mienky moderných Ukrajincov by sa spolu s Tarasom Ševčenkom zaradila medzi prvých troch najvýznamnejších Ukrajincov.  

Narodila sa na Ukrajine a medzi jej príbuznými boli aj účastníci revolučného hnutia. Jej tetu, s ktorou si bola veľmi blízka, úrady obvinili za účasť v pokuse o atentát žandárskeho náčelníka a deportovali ju na Sibír. Pod dojmom tejto udalosti napísala deväťročná (!) Lesja svoju prvú báseň.

Neskoršie sa aj sama stala spoluzakladateľkou ukrajinskej sociálnej demokracie, podieľala sa na preklade Manifestu komunistickej strany Karla Marxa a Friedricha Engelsa do ukrajinčiny. Chcem poznamenať, že marxizmus bol čisto európskym produktom a záujem oň v Ruskej ríši často pramenil z túžby pripojiť sa k najprogresívnejšiemu (ako sa vtedy zdalo) prúdu európskeho sociálneho myslenia.

Umenie a nie politika bolo pre Lesju Ukrajinku to hlavné. Ukrajinku považujú za zakladateľku žánru, ktorý pred ňou v národnej literatúre prítomný nebol – dramatická poéma. Počas svojho dosť krátkeho života vytvorila šesť takýchto poém. V sovietskom období bolo päť jej diel sfilmovaných a jedno z nich – fantasy s titulom Lesná pieseň – až trikrát. Napísala stovky básní, ktoré sú dnes klasikou ukrajinskej poézie.   

V recenzii na zbierku básní Ukrajinky, vydanú v roku 1902, si možno prečítať: „Väčšina tých básní vznikla na haličskej a bukovinskej pôde počas pobytu autorky v Karpatoch.“ Je to dôležitá pripomienka, ktorá ukazuje, že jej tvorbu výrazne ovplyvnil veľmi svojský a multikultúrny priestor, akým bola vtedy Halič a Bukovina. Hovoríme o historických územiach, ktoré dnes patria k Ukrajine, Poľsku a Rumunsku, no v minulosti boli súčasťou Rakúsko-uhorskej a Ruskej ríše.

Životná cesta Ukrajinky sa odohrávala aj ponad hranice jej vlasti. Cestovala do Bulharska, Rakúska, Talianska aj na Krym. Pomerne dlho pobývala v Egypte a v Gruzínsku, kde sa liečila z ťažkej choroby. Tam aj zomrela, jej popol previezli do Kyjeva, kde je dodnes pochovaná.

Na príklade jej biografie vidieť široký geografický rozsah diela a náchylnosť ku kultúrnym tradíciám iných národov, čo obohatilo jej tvorbu a urobilo ju jedinečnou. Ukrajinská kultúra, ako vidieť, je otvorenejšia voči cudzím vplyvom, čo len prospieva jej sebavedomiu.

Rusínsky spisovateľ

Tento náčrt by nebol kompletný, keby sme nespomenuli Ivana Franka (1856 – 1916), spisovateľa, básnika, dramatika, esejistu a literárneho kritika, ktorý bol okrem toho aj národným buditeľom, politikom, historikom, etnografom, filozofom, prekladateľom a publicistom. Taký široký výpočet jeho činností a zručností by stačil aj na tucet ľudí, nieto na jedného.

Na rozdiel od vyššie spomenutých kultúrnych osobností, Franko strávil celý svoj život v Haliči. Tam sa vzdelával aj začal tvoriť. Svoje diela písal v nemčine, poľštine, češtine, ruštine a ukrajinčine, ako aj v takzvanom jazyčíe – zmesi rusínskeho a cirkevno-slovanského jazyka. Vydával ich zároveň v niekoľkých krajinách, čo mu prinieslo veľkú popularitu vo východnej a strednej Európe. V roku 1915 bol dokonca nominovaný na Nobelovu cenu, žiaľ, jeho smrť znemožnila zváženie jeho kandidatúry.

Možno to opäť prekvapí, ale Franko začal svoje politické aktivity ako rusofil. V Rakúsko-Uhorsku sa to stretlo s podozrením, preto ho zavreli. Neskôr išiel tento talentovaný umelec za svoje názory do väzenia ešte dvakrát. Práve tam sa naučil veľa o živote prostých ľudí, čo – nezabúdajte na dobu, v ktorej žil – utvrdilo jeho socialistické presvedčenie.

Stal sa spoluzakladateľom Rusko-ukrajinskej radikálnej strany, ktorá vydávala noviny Ľud. Franko v nich zverejnil veľa svojich článkov, podporoval záujmy roľníkov. Z národného hľadiska sa držal rusínskeho jazyka a hlásal boj proti šovinizmu a rusofóbii.

Franko sa poznal s predstaviteľmi viedenskej secesie Arthurom Schnitzlerom a Hermannom Bahrom, poznal sa aj s českým filozofom a budúcim prezidentom Tomášom Masarykom, zakladateľom sionizmu Theodorom Herzlom, ba dopisoval si aj s klasičkou poľskej literatúry Elizou Orzeszkovou.  

Často ho obviňovali z protipoľských nálad a antisemitizmu, židovská obec vo Viedni v roku 2010 ​​ Viedenskej univerzite oznámila, že niektoré diela tohto spisovateľa majú antisemitský obsah a požiadala o odstránenie pamätnej tabule, ktorá bola umiestnená na jeho počesť. Univerzita to zobrala vážne a usporiadala špeciálnu vedeckú konferenciu „Ivan Franko a židovská otázka v Haliči“. Jej dôsledkom je, že tabuli ani Frankovmu pamätníku vo Viedni sa nič nestalo.

V čase komunizmu ho v Moskve veľmi rešpektovali a považovali za slávneho spisovateľa a bojovníka proti Habsburgovcom. Na základe jeho diel bolo natočených 17 celovečerných filmov a ďalších 6 bolo venovaných jeho biografii.

https://www.youtube.com/watch?v=CzoDkeuVOpE

Znova vidíme osobnosť, ktorú je oprávnené považovať za postavu celoeurópskeho významu. Jeho dedičstvo patrí mnohým národom a jazykom, jeho vplyv je rozšírený oveľa viac ako len v jeho vlasti.

Na záver

Vyššie uvedené piliere ukrajinskej národnej kultúry napriek všetkej svojej originalite majú aj spoločné črty, ktoré si dovolím zhrnúť. Po prvé je to široký medzinárodný kontext, v ktorom sa sformovali, žili a vytvárali svoje diela. Po druhé vzťah s Ruskom, najmä s ruštinou, ktorý existoval nezávisle od toho, že títo významní Ukrajinci mali vlastenecké presvedčenie. Treťou črtou sa dá nazvať ich demokratické, revolučné a v niektorých prípadoch dokonca socialistické postoje.

V sovietskych časoch boli takéto postoje skoro povinnou podmienkou pre uznanie „predrevolučného“ autora. Ale aj v modernej Ukrajine sa hodnotenie uvedených postáv nezmenilo, čo tiež o niečom vypovedá.

Rád by som tento text zakončil optimisticky. Zdá sa mi, že východoeurópska kultúra, ktorá zahŕňa spolu s inými aj ukrajinskú a ruskú kultúru, dokáže byť integrálna a neraz sa – bez ohľadu na etnicitu jej predstaviteľov – zjednotiť. Presne to od kultúry právom očakávame. A presne to nám umožňuje dúfať, že krajiny tohto regiónu a národy, ktoré ich obývajú, nakoniec prekonajú neporozumenie a krivdu agresie a uvedomia si, že patria k spoločnej civilizácii. Rád by som dodal, že k slovanskej civilizácii, ale toto spojenie si bude musieť počkať na dobu, kým krivdu vojny nahradí duch kultúry.