Najradšej by som zaspala a nezobudila sa do sveta, v ktorom je vojna, hovorí študentka z Ukrajiny

Ukrajinky Galyna s Viktoriou pracujú v reštaurácii v Bratislave. Spoločne s Viktoriinou dcérou Annou sa s nimi reportérka Štandardu rozprávala o tom, ako spoločne so svojimi blízkymi prežívajú vojenský konflikt vo svojej krajine. Anna má na Ukrajine otca a sestru. Keď jej sestra nie je online, hneď sa bojí, či je v poriadku.

Ako dlho ste na Slovensku?

Galyna: Už päť rokov.

Anna: Moja mama je na Slovensku niekoľko mesiacov a ja som tu ako študentka už tretí rok. Najprv som študovala medicínu, no teraz som chcela ísť študovať online akadémiu na Ukrajine. To už asi nebude možné.

Plánovali ste sa niekedy vrátiť na Ukrajinu?

Viktoria: Ja už na Ukrajine nie som viac ako deväť rokov. Spolu s dcérou sme prešli viacero európskych miest, v ktorých študovala.

Anna: Stále som si hovorila, že keď doštudujem, tak by som sa na Ukrajinu vrátila. No teraz neviem, či sa mi to niekedy podarí.

Galyna: Na Slovensko som prišla pracovať, keďže u nás doma to bolo s prácou ťažké. Zomreli mi rodičia a aj manžel, tak som šla sem. Chcela som sa domov ešte niekedy vrátiť, lebo tam mám aj rodinný dom, ten je od vojny v trošku horšom stave. Okná popraskali, strecha je tiež zničená.  

Vo štvrtok 24. februára sa začal vojenský zásah Ruska voči Ukrajine. Vy ste v podstate v bezpečí, keďže pracujete na Slovensku. Aká bola vaša reakcia?

Galyna: Počula som to od zaťa, ktorý tiež pracuje na Slovensku. Celý deň som v práci plakala, pretože na Ukrajine mi ostali dve dcéry a aj vnuk. Pochádzame z mesta Vinnycia [mesto ležiace juhozápadne od Kyjeva, má zhruba 370-tisíc obyvateľov, pozn. red.], ktoré sa nachádza ďalej od hraníc. Nemajú auto, takže sa nemohli dostať na Slovensko, keďže doprava nefunguje. A teraz sa už nedá ani odísť.

Ako to zvládate, keď viete, že sú na mieste, kde je práve vojna?

Galyna: Je to hrozné. Môj zať, ktorý býva na Ukrajine, je vojak, už šiel brániť Ukrajinu. Žijú na deviatom poschodí, teraz im tam nefunguje elektrina, takže nepremávajú ani výťahy. Keď počujú sirény, rýchlo sa utekajú skryť do pivnice. Moja ďalšia dcéra, ktorá žije na Ukrajine, je tehotná. Je to pre mňa veľmi náročné. No ak by som nemala internet, tak by som sa zbláznila, stále pozerám a čítam správy, čo je tam nové a čo sa tam deje.

Anna, vy zasa pochádzate z blízkosti Odesy, ktorá bola dlho považovaná za proruský región. Zmenilo sa to po vypuknutí vojny?

Anna: Kedysi to tak bolo, keď sa však v roku 2014 začal predchádzajúci ukrajinsko-ruský konflikt, tak už Odesa [vyše miliónové mesto ležiace na juhu Ukrajiny pri Čiernom mori, pozn. red.] stála na strane Ukrajiny.

Viktoria: V Rusku mám sesternice, bratrancov. Sú to obyčajní ľudia, s touto vojnou nemajú nič spoločné. Ani ju nechcú. Je to politická záležitosť. Nechceli ani Putina za prezidenta. Teraz chodia aj na protivojnové protesty. Sú s nami, no nevedia, čo môžu urobiť.

Anna: Sú aj Ukrajinci, ktorí odišli do Ruska a nechcú byť s nami. Napríklad aj nejakí umelci a speváci. Teraz už na nich Ukrajinci začali kyberneticky útočiť a rušiť im účty. Títo Ukrajinci sa nikdy nepostavili na našu stranu, zabudli, odkiaľ prišli.

Ste v kontakte s vašou rodinou?

Viktoria: Áno, snažíme sa, píšeme si, voláme, keď sa dá. Mám tam aj brata, ktorý má tri deti, najmladšie dieťa má tri roky. Je to náročné, lebo večer, keď počuť sirény, začne plakať a panikáriť, pretože nerozumie, čo sa okolo neho deje. Chcel by sa hrať na ulici, ale nemôže, idú do pivnice, kde sa schovávajú.

Anna: Ja mám na Ukrajine otca s mojou sestrou a bolí ma srdce, keď vidím, že bola online pred hodinou a neodpisuje. Neviem, čo je s nimi a veľmi sa bojím. Je to aj tým, že nemajú stále signál. Keď mi napíše, že sú zatiaľ v pohode a sú silní, som na chvíľu pokojnejšia. Ale len na chvíľu, lebo sa to rýchlo môže zmeniť, keďže nevedia, dokedy budú mať vodu a jedlo.

Váš otec je tiež na Ukrajine. Musel ísť bojovať?

Anna: Možno by aj chcel, len je podnikateľ. Predáva chlieb, ktorý je teraz veľmi potrebný. Tí, čo pracujú s potravinami, zatiaľ nemusia ísť a nemá ani vojenskú prax. V našom meste sa už bombarduje, zhruba každé dve hodiny počuť sirény a vtedy sa idú schovať do pivnice. No otec každé ráno vstane a ide piecť chlieb, aby pomáhal.

Sú vo vlastných pivniciach alebo ich s niekým zdieľajú?

Anna: Mamin brat s rodinou žije v dome, takže majú vlastnú pivnicu. Moja sestra s otcom ju nemajú, takže sú u svojich známych a ukrývajú sa tam.

Čo im teraz najviac chýba?

Anna: Jedlo, pitná voda, deky, postele, lieky, zubné pasty, kefky, skoro všetky hygienické potreby. Chýba im takmer všetko, aj obyčajné veci, ktoré považujeme za samozrejmosť, no keď človek uteká z domu, na také veci nemyslí, napríklad na hygienický papier alebo servítky.

Nechceli prísť na Slovensko?

Anna: Volala som ich, ale mamin brat ani otec nechcú. Milujú Ukrajinu. Povedali, že tam ostanú, aj keď nebudú mať peniaze. Na druhej strane v súčasnosti už aj tak nemôžu odísť. Ruskí okupanti sú na hraniciach a stopujú autá a strieľajú na ne. Len včera som videla jedno video, kde stopli auto. V aute sedeli deti aj ženy. Vytiahli ich z auta a začali ich biť. Druhé auto, čo to snímalo na kameru, začali ostreľovať. Ani neviem, či to vôbec prežili.

Môžete vôbec v noci zaspať?

Anna: Najradšej by som len spala a nezobudila sa do tohto sveta, kde je vojna, kde sú ľudia takíto agresívni a násilní. No stále verím, že Ukrajina je silná, pretože my milujeme našu krajinu tak veľmi, že sa nikdy nedáme a prežijeme a bude to dobré. Neviem kedy, ale bude to tak. Ukrajina už prežila veľa vojen a prežije aj túto. Nemôžeme sa vzdať.

Galyna: Ja zasa nemôžem vôbec zaspať. Mám vysoký tlak, vždy myslím na svoje deti. Každé ráno im hneď píšem. Akurát dnes mi staršia dcéra okamžite neodpisovala, tak som už bola zúfalá, čo sa deje, keď neodpisuje. Potom sa, našťastie, ozvala.

Ako to majú na Ukrajine s peniazmi, keď sa nedajú vyberať z bankomatov?

Galyna: Majú len to, čo majú pri sebe. Včera som poslala dcére cez transfer go peniaze, ale zatiaľ jej neprišli.

Anna: My sme tiež prišli teraz o značnú sumu peňazí. Pred dvomi týždňami sme predali náš byt, vtedy sme ani nevedeli, čo príde. Keďže išlo o vyššiu sumu, tak sa rozdelila na tri splátky. Prvú časť poslali, druhú sme dostali v hotovosti na Ukrajine a tretiu nám mali tiež poslať. No keďže išlo o najvyššiu čiastku, nedalo sa to. Potom už začala vojna a banky sa zatvorili. Myslíme si, že tie peniaze prepadli štátu Ukrajina, no dúfam, že aspoň nejako Ukrajine pomôžu.

Aká bola teraz posledná správa, ktorú ste dostali od vašej sestry?

Anna: Písala som jej, ako sa majú, tak mi odpísala: „Vrátili sme sa na chvíľu domov po nejaké veci, vôbec som nespala a som teraz nepoužiteľná. Už ideme do pivnice, pretože opäť počuť sirény.“ Toto mi napísala pred hodinou.

Čo robia v úkrytoch? 

Anna: Moja sestra tam má kamarátku, takže trávi čas s ňou. Čítajú knihy, keďže nemôžu chodiť do školy.

Na Slovensku žijete už dlhšie, aké správy dostávate od slovenských kamarátov a známych?

Anna: Žila som aj inde v Európe, takže mám kamarátov z rôznych kútov sveta a všetci mi píšu, že sú s nami a vyjadrujú mi podporu. A aj mojej krajine.

Čo vám teraz najviac pomáha?

Galyna: Keď vidím, ako si ľudia navzájom pomáhajú. Šla som aj do kostola, kde som sa modlila za mier. V kostole nás bolo veľa takých, čo sme sa modlili za Ukrajinu.

Viktoria: Asi práca, lebo keď pracujem, tak na to nemám čas myslieť. No keď si človek sadne, tak už hneď premýšľa, čo sa tam teraz deje.

Anna: Ani neviem, čo mi tak pomáha, lebo sa na nič nedokážem sústrediť. Keď počúvam hudbu, spomeniem si, že takú hudbu som počúvala na Ukrajine. Chodiť niekde von tiež veľmi nechcem, lebo si poviem, že na Ukrajine trpia a ja si chodím po vonku. Som však veľmi hrdá na našich vojakov a tiež na ľudí na Ukrajine, pretože všetci to zvládajú najlepšie ako vedia. Rusko určite nečakalo, že budeme bojovať. Mysleli si, že sa po jednom dni vzdáme.