Dva roky, dva svety

Voľby, po ktorých sa dostali k moci Igor Matovič s Borisom Kollárom a Richardom Sulíkom, sa konali 29. februára, výročie teda pripadá na 1. marca.

Nemá zmysel rozoberať, že do koalície patril aj Andrej Kiska, ani to, že od prvého apríla minulého roku je premiérom Eduard Heger. K tomu už bolo povedané všetko.

Koalícia v podstate stratila vedenie, Matovič má stále dominanciu vo vláde a parlamente, ale jeho strana smeruje k tvrdému jadru voličov a jeho nepopularita láme historické rekordy. Sulík je zase najsilnejšou vládnou stranou v prieskumoch, ale už dávno sa nespráva ako niekdajší Sulík. Táto rovnováha nerovnováhy definuje vládu.

To, vďaka čomu vládu drží a prekonáva (čítaj odkladá) problémy, je spôsobené niečím, čo sme tu doteraz nemali. Externým tlakom.

Najskôr to bol vírus, teraz vojna na Ukrajine a potom jej následky.

Hoci čínsky vírus rozvrátil pôvodné plány vládnej koalície, ako napokon plány každej inej vlády, a hoci kabinet stále opakoval argument „lebo covid“ a znelo to ako oprávnená sťažnosť, v skutočnosti covid vláde v tom najdôležitejšom pomohol: pre strach a neistotu z ďalšieho vývoja drží pokope.

Samozrejme, že covid produkoval od začiatku konflikty Matoviča a Sulíka, veľké gestá a veľké chyby, nové a veľké deficity, kvôli Sputniku sa triasla vláda atď., ale ešte silnejšie pôsobil strach z covidu na prežitie kabinetu.  

Vláda nemôže padnúť, keď sa blíži nová vlna, keď sú plné nemocnice a keď nikto netuší, čo bude o tri mesiace. Vydržalo to od alfy po omikron.

Teraz, keď sa zdá, že s covidom sa naučíme žiť, že tlak na povinné očkovanie a neustále reštrikcie skončil, prišla Ukrajina.

Vládna koalícia najskôr presadila mimoriadne nepopulárnu bilaterálnu zmluvu s USA, proti americým základniam bolo až 64 percent Slovákov. Zdalo sa, že to môže vyvolať nový a ešte silnejší tlak na jej pokračovanie (referendum), až prišla Putinova vojna. A všetko je zase inak. Keby si bola vláda nechala diskusiu o zmluve na tento čas, zrejme by už mohla čakať aj hlasy od Pellegriniho.

Vojna na Ukrajine trvá šiesty deň, jej vývoj aj trvanie sú dnes nejasné, ale začíname tušiť, aké závažné budú jej dôsledky. Slovensko bude dôležité, pretože sme na hranici, bude potrebná naša účasť a pomoc, veľká časť Ukrajincov nebude mať chuť odísť na Západ, sme im bližší. Celkom iste sa zmení aj politika EÚ voči V4, najmä voči Poľsku, kde majú Ukrajinci najsilnejšiu podporu, žije ich tam najviac a pred vojnou považovali prezidenta Dudu za najobľúbenejšieho zahraničného politika na Ukrajine (tesne pred Merkelovou a Bidenom). Uvidíme, čo bude dianie na Ukrajine znamenať pre maďarské voľby, ale aj tu sa dá čakať, že to pomôže Orbánovi.

U nás to pomôže Hegerovej vláde.

Je to paradox. Vláda, ktorá tak dlho ignorovala zahraničnú politiku, nemala silný hlas ani ambíciu reagovať na politiky EÚ (Green New Deal a podobne) napokon najviac ťaží práve z vývoja v zahraničí.

Sú to len dva roky a dva odlišné svety.