Snaha krotiť vojnových štváčov je správna, no lov na niektoré mená je mimo a prekračuje hranice

Tlieskať Rusom na Ukrajine je neľudské a choré, no pri umlčiavaní takzvaných vojnových štváčov môžeme z vaničky ľahko spolu s vodou vyliať aj dieťa. Samozvaní arbitri, ktorí pri vybraných osobách šermujú aj štvrťstoročným väzením, sa už teraz dopúšťajú obrovských faulov.

Na jeseň minulého roka sa v reakcii na pandemickú situáciu zrodila na Slovensku myšlienka posielať ľudí za prejavené názory a sprostredkované správy do väzenia. Jej autorom bola ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (SaS). Navrhovala, aby bol Trestný zákon doplnený o takzvaný trestný čin šírenia nepravdivej informácie. Previnilcom by v prípade preukázania viny hrozil až 10-ročný trest odňatia slobody.

Dnes možno povedať, že iniciatíva Kolíkovej zapadla prachom. Narazila totiž nielen na odpor koaličných partnerov, ale aj tých, ktorí by mali dodržiavanie nového pravidla vynucovať. Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic navrhované ustanovenie dokonca označil za „koniec slobody prejavu“.

Z mimoriadnej situácie do mimoriadnej situácie

Po niekoľkých týždňoch až mesiacoch sa vidina najtvrdšieho trestnoprávneho postihu za verbálny prejav stala aktuálnou znovu. Jeho proponenti sa dnes už ale neodvolávajú na covidovú situáciu, ale primárne na vojnu na Ukrajine, ktorú – hoci sa odohráva v susednom štáte – vnímame, akoby sme boli vo vojne aj my sami.

Aby ste ma rozumeli, nejde tu o nejaké sympatie, každému je jasné, kto je agresor a kto sa bráni. O to nejde. Podstatou je to, či vojna v susednom štáte oprávňuje vládu, aby sme doma s propagandistami vysporiadali tak, akoby sme v tej vojne boli sami. A ešte medzi propagandistov zamiešali aj tých, ktorí síce vojnu neschvaľujú, navyše pred ňou varovali, ale ich dôvody sa nám nepáčia.

Navyše, rozdiel je už aj v tom, že zástancovia tohto opatrenia už dnes nemusia požadovať zmenu legislatívy. V Trestnom zákone totiž objavili zabudnutý paragraf 417, ktorý hovorí o ohrození mieru, alebo zrozumiteľnejšie, o šírení vojnovej propagandy. Výstrelom z Aurory je ostrý článok TV JOJ zo soboty.

„Kto v úmysle narušiť mier akýmkoľvek spôsobom podnecuje k vojne, vojnu propaguje alebo inak podporuje vojnovú propagandu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až desať rokov,“ znie základná skutková podstata.

Môže to však byť aj horšie. „Odňatím slobody na desať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa potrestá páchateľ, ak spácha čin uvedený v odseku 1 v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom, ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo za krízovej situácie,“ uvádza sa v zákone ďalej.

Nie je štváč ako… ten, kto neštve vôbec

Najpremotivovanejší samozvaní arbitri vo verejnom priestore medzičasom už aj stihli rozhodnúť, kto presne by si mal posedieť za mrežami. Tí menej nabrúsení zatiaľ iba ukazujú prstom alebo spisujú zoznamy vojnových (čítaj ruských) propagandistov.

Z verejne známych mien ide napríklad o Ľuboša Blahu, Jána Čarnogurského, Roberta Fica, Andreja Danka, Štefana Harabina, Annu Belousovovú, Eduarda Chmelára, Vladimíra Palka, Martina Leidenfrosta, Daga Daniša, Martina Jakubca či mnohých ďalších.

Zaujímavý je bližší pohľad na zoznam údajných vinníkov. Účelovo sa v ňom miešajú ľudia, ktorí upozorňovali, že rastie význam faktorov, ktoré môžu viesť k vojne (napríklad tým, že Ukrajina má byť v NATO), čo sú názory, ktoré podpisovali rešpektovaní autori ako George Kennan, Henry Kissinger, George Friedman či zastávali ho európske štáty (Nemecko, Francúzsko), pričom títo autori si vojnu neželali a odsúdili ju s tými, ktorí sa z vojny pudovo tešia. Ak ale zmažeme rozdiel medzi Kissingerom a Putinom, v našom prípade medzi myslením Palka a potleskom Jakubca, niekde je chyba.

Pred tým, ako si povieme, do akej miery sú spomínané snahy legitímne a kedy už prekračujú mieru únosnosti, si v krátkosti zrekapitulujme, čo sa vo štvrtok ráno v Európe udialo a o čom nemôžu existovať žiadne väčšie pochybnosti.

Ruská federácia bez dostatočne závažnej a bezprostrednej zámienky napadla Ukrajinu a v krátkom čase porušila širokú paletu noriem medzinárodného práva. Prichádza k systematickému narušovaniu ukrajinskej suverenity a bezpečnosti, k niekoľkomiliardovým stratám na majetku, no predovšetkým k úmrtiam desiatok civilistov vrátane detí a zdvihnutiu vnútroeurópskej migračnej vlny, aká v moderných dejinách nemá obdobu. Rusko je agresor a vedie nespravodlivú vojnu voči sebe najbližšiemu národu.

Ambícii civilizovanej spoločnosti trestať ľudí, ktorí tieto základné premisy o rozpútaní vojny spochybňujú, sa dá rozumieť. No je nutné dodať, že nie vždy je adekvátne postihovať hriešnikov tak tvrdo, ako to žiadajú emóciami vyhecované masy. Trestný poriadok totiž pozná aj iné sankcie vrátane pokút a namietať v tomto prípade nemožno ani voči zásahom správcov sociálnych sietí.

Volanie po novom susedovi

Za krajný príklad provojnového hyenizmu možno vziať príspevok, ktorý na Facebooku uverejnil spevák a neúspešný politik Martin Jakubec. „Slovensko potrebuje mať nového suseda pri hranici. A to Rusko. Po dobytí Ukrajiny, Rusko bude náš nový partner a táto vláda a Čaputová sa poserú v tej chvíli,“ napísal.

Výrazne pozadu neostal ani predseda mimoparlamentnej SNS Andrej Danko, ktorý sa nechal počuť, že túto situáciu nie je možné „jednoznačne vyhodnocovať ako útok zo strany Ruska“ a alibisticky dodal, že „nikto nemôže presne vedieť, kde je dnes pravda“.

Do tretice sa tradične hecol aj bývalý predseda Najvyššieho súdu SR a volebný líder Vlasti Štefan Harabin. „Urobil by som presne to isté, čo Putin v súvislosti s udalosťami na Ukrajine,“ uviedol. Onedlho v statuse suverénne doplnil, že „nie je možné tolerovať používanie sily svetovým zlom. Silu musí niekedy rázne použiť aj svetové dobro“.

Brzdite, revolucionári

Aj pohon liberálnej úderky na údajných kremľofilov však má svoje medze. Problém nie je len v tom, že hádzať do jedného vreca Chmelára, Palka či Daniša spolu s Blahom, Dankom a Jakubcom je rezignáciou na elementárne rozlišovanie formy a obsahu ich prejavov, ale aj na iné princípy, napríklad na princípy etickej žurnalistiky.

Tak napríklad. Medzi analýzou dlhodobých príčin vojny aj na strane Západu tak, ako to robí prvá skupina, a priamou podporou či bagatelizovaním vojny odštartovanej Ruskom spôsobom, ako to predvádza tá druhá, je kolosálny rozdiel.

Po druhé, de facto upierať niektorým osobám právo na omyl pri skepse o hrozbe ruského útoku a zároveň ignorovať ich jednoznačné a bezprostredné odsúdenie krokov Putina je silným porušením fair play diskusie. Veď to, že Putin nezačne vojnu (určite nie v tomto meradle) si myslela väčšina pozorovateľov, vrátane vrcholných predstaviteľov západných štátov a samotnej Ukrajiny.

Po tretie, novinárske pokrytie tejto témy je miestami tragické. Za všetko hovorí už spomínaný článok TV JOJ od redaktorky Natálie Jabůrkovej. Tá spolu s účelovo vybranými respondentami proruského vojnového štváča vyrobila aj z mierového aktivistu Eduarda Chmelára, o ktorom si môžeme myslieť všeličo, ale vymýšľať si len kvôli nesúhlasu s jeho názormi, neradno. Chmelár napríklad protestoval pred ruskou ambasádou v Bratislave po anexii Krymu v roku 2014. Jabůrková navyše k téme oslovila aj rektorku Akadémie Policajného zboru v Bratislave a politicky aktívnu (!) členku mimoparlamentnej Dobrej voľby Luciu Kurilovskú. Neprekážalo jej ani to, že Kurilovská mala s Chmelárom tvrdý pracovný spor, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti. A čo je absolútnou čerešničkou na torte, článok bol uvedený konštatujúcim titulkom v znení „Danko, Blaha, Belousovová, Chmelár či Harabin môžu za ruskú propagandu dostať 10 až 25 rokov“. Nadpis neskôr televízia viackrát zmenila.

Tieto fauly pritom iba dopĺňajú už predtým skloňované pochybnosti. Budú sudcovia rozhodovať o vinníkoch pod obrovským mediálnym tlakom skutočne nezávisle? Ako bez ujmy oživiť paragraf, na ktorý v podstate nemáme precedentné rozhodnutia? Kde ležia hranice akceptovaného a neakceptovaného? Čo keď sa spätne ukáže, že tvrdenie znejúce ako čistá vojnová propaganda bolo pravdivé?

Podľa kurzu nastaveného v posledných dňoch sa zdá, že Slovensko môže pri pranierovaní pochybných indivíduí za každých okolností plávajúcich proti prúdu umlčať aj kultivované kritické hlasy. Možno ide o zámer, možno o nezamýšľaný dôsledok vybičovaných emócií posledných dní.

Každopádne, na to, aby sme v súčasnosti nevylievali spolu s vodou z vaničky aj dieťa, si treba dať veľmi dobrý pozor. Posun k jednofarebnej spoločnosti na Slovensku totiž nemôže ospravedlniť nič. Dokonca ani krutá a nezmyselná vojna za našimi hranicami.