Nočná reportáž z hraničného priechodu Ubľa: Okrem matiek s deťmi pribúda Afričanov

Je nedeľa krátko po polnoci, v Ubli sa rozhodnem odbočiť najprv ku škole, aby som sa pozrel na to, ako to tam funguje, pozdravil dobrovoľníkov, opýtal sa na prezidentku. Nakoniec sa nič z toho nekoná.

Už pred školou vidím, že situácia je dramaticky odlišná od toho, čo som tu videl ešte v sobotu. Pred školou stojí množstvo autobusov, okolo postáva toľko ľudí, že mám problém dostať sa do telocvične, kde mali byť pôvodne všetci títo ľudia sústredení. Všade panuje čulý ruch.

Pri stolíku s občerstvením počujem, ako sa jedna žena s malými deťmi ospravedlňuje pani z obecného úradu, ktorá vydáva stravu, že si berie trochu viac jedla. „Tridsať hodín som nič nejedla,“ hovorí. Pani z obecného úradu sa rozplače. Po chvíli však pokračuje v práci. Tu nie je čas na slzy.

Pýtam sa starostky Ubli Nadeždy Sirkovej, ktorá sa kvôli utečeneckej kríze v obci predčasne vrátila z liečenia, čo je príčinou toho, že sa situácia tak dramaticky zmenila. „Teraz je už situácia dobrá, asi pred hodinou tu bolo možno dvakrát toľko ľudí,“ hovorí mi. Nedokážem si to predstaviť. Nikto nevie povedať, čo sa stalo. Na otázku, kam tých ľudí odvážajú, mi starostka hovorí, že najviac autobusov odišlo do Bardejova. Teraz zbierajú ľudí do Vranova nad Topľou. Keď k jednému takémuto autobusu nasmerujem skupinku študentov, šofér sa ma pýta, kde vo Vranove ich má vysadiť. Ospravedlňujem sa, že som len novinár. Našťastie mu neďaleko stojaci ľudia vravia, že opodiaľ telefonujúci pán to práve zisťuje.

Vnútri aj vonku stretávam aj niekoľko skupín ľudí pochádzajúcich z Afriky či Ázie, ktorí od nedele rána začali vo väčšom množstve prekračovať slovensko-ukrajinskú hranicu. Po ženách s deťmi sú podľa môjho pozorovania druhou najväčšou skupinou utečencov. Hneď pri bráne školy stojí päť marockých mladíkov a dve dievčatá. Lámavou angličtinou mi vysvetľujú, že hľadajú miesto, kde by sa mohli vyspať, lebo sú veľmi unavení. Viem o ubytovaní v Snine, kde by sa mohli uchýliť, zháňam pre nich odvoz.

https://standard.sk/175337/ukrajinsko-polska-hranica-africania-musia-cakat-kym-sa-cez-hranicu-dostanu-ukrajinci/

Skúšam to medzi Čechmi ponúkajúcimi odvoz zadarmo, jedného z nich som tu stretol už včera. Dnes sa z hranice presunuli pred školu. Majú tu už svoje vlastné stanovište. Vravím im, že mám partiu siedmich ľudí, pre ktorých by som mal ubytovanie. Pozerajú sa do zoznamov. Jednu dodávku už majú plnú, najbližšia odchádza až pred treťou nadránom. To je ešte viac ako hodina.

Vidieť však, že českí dobrovoľníci to majú na hranici čoraz lepšie zorganizované. Rozdelili sa na tri skupiny. Prvou sú šoféri, druhou akísi recruiteri a treťou tí, čo majú na starosti zoznamy. Funguje to tak, že ak príde česká dodávka do Uble, nahlási ľuďom, ktorí majú zoznamy, koľko ľudí môžu odviesť, kam idú a kedy odchádzajú. Recruiteri medzitým obchádzajú utečencov a hľadajú osoby do voľných dodávok. Ak niekoho nájdu, dajú to vedieť tým, čo majú zoznamy, aby ich prepojili s dodávkou, ktorá ich odvezie.

https://standard.sk/174618/na-ukrajinskej-hranici-den-3-nedovera-akcni-cesi-a-mnozstvo-pomoci-i-uprimnej-vdaky/

Pri ich stánku stretávam Hanku, ktorá plní funkciu recruiterky. Prišla sem z Prahy. Ona a dvaja jej kolegovia z divadla prišli na hranice s deväťmiestnou dodávkou. „Chlapci teraz spia. O tri hodiny vyrážame,“ vraví mi. Keď sa s ňou rozprávam, má obsadené už štyri miesta. Utečencom je ochotná pomôcť aj s ubytovaním.

Kým sa vrátim k skupinke Maročanov, ukáže sa, že aj pre nich je ešte miesto v jednom z autobusov smerujúcich do Vranova. Na telefóne im na mape ukazujem, ako ďaleko je Vranov od Uble. Pýtajú sa ma, ako dlho bude trvať cesta. Keď im poviem, že zhruba hodinu, možno hodinu a pol, zdá sa, že sú spokojní.

Pokoj na hranici

Potom odchádzam na hranicu. Tam však na moje veľké prekvapenie vidím presný opak toho, čo som zažil pred školou. Chodníky sú prázdne, chariťáci upratujú, keďže nemajú komu ponúkať jedlo a čaj. Jeden z nich hovorí, že asi môžu vypnúť generátor. Prichádzajú však policajti a chcú kávu, tak generátor ešte nechajú bežať.

V stane Červeného kríža je tiež pokoj. Jeho kapacita nie je naplnená ani z polovice. Prihováram sa jednému z mála ľudí, ktorí v stane nespia. Pán sa volá Petr a je z Prahy. Nie je prekvapený z toho, že je tam tak veľa Pražanov. „Praha je veľká, každý desiaty Čech v nej býva,“ logicky vysvetľuje. Petr nepatrí k žiadnej organizovanej skupine. Je bývalý hasič, ktorý sa na vlastnú päsť vydal pomáhať na hranicu a skončil v stane Červeného kríža.

„Najprv som si myslel, že len niekomu pošlem peniaze, no keď som videl tie zábery a pomyslel si na môjho pätnásťročného syna, tak som musel prísť osobne,“ vysvetľuje svoje pohnútky. Pred odchodom mi ešte ukazuje fotku asi polročného bábätka. Jeho mama s ním v tom stane vraj strávila dva dni a čakala na príbuzných, ktorí uviazli na hranici.

Medzi policajtmi a vojakmi na hranici skúšam zistiť, ako je možné, že na druhej strane nevládne čulý ruch. Nikto nepozná dôvod. Špekuluje sa o tom, že Ukrajinci po predchádzajúcich skúsenostiach z chladných nocí radšej všetkých pustili a ďalších do rána púšťať nebudú.

Situáciu kontrolujem aj na online kamerách, na druhej strane skutočne nevidno žiadnych ľudí, ktorí by chceli prejsť hranicu pešo. Stojí tam len nekonečná kolóna áut. Jedno z nich, ktorému sa podarilo prekročiť hranicu, práve zastavilo pri stánku charity. Vystúpi z neho Poliak, ktorý si prosí dve kávy. Na otázku, ako sa ocitol na hranici, vraví, že bol po manželku a syna. „Čakal som 36 hodín. Autá stále pribúdajú. Nechcem si ani predstaviť, ako dlho budú čakať tí na konci,“ ozrejmuje. V Ubli sa hovorí, že kolóna áut pred hraničným priechodom má už tridsať kilometrov.

Keďže na slovenskej strane hranice je pokoj, vyberám sa späť do školy. Za tú polhodinu, čo som tam nebol, sa situácia upokojila aj tam. Pred školou stoja posledné dva autobusy. Vodič jedného z nich mi vraví, že ide do Vranova, ale má ešte sedemnásť voľných miest. Ďalší autobus vraj už v noci nepôjde. Dobrovoľníci sa v telocvični snažia nájsť sedemnásť ľudí, ktorými by autobus naplnili. Nikto však už nechce ísť.

Maročania

Vychádzam znova von a opäť stretávam skupinku Maročanov. Dvaja z nich, Reida a Munier rovnako ako všetci, s ktorými som hovoril, sú študentmi v Charkove. Reida študuje architektúru, Munier farmáciu. Ležia na karimatkách pred školou v Ubli, dekami zakrývajú aj svojich psíkov. Tvrdia, že cestovali už od štvrtka.

„Na hranici sme strávili 30 hodín. Teraz čakáme na autobus do Košíc, kde už máme objednaný hotel,“ hovorí plynulou angličtinou Reida. Cez Slovensko idú preto, že im to odporučila ich ambasáda, rovnako ako ešte Maďarsko a Rumunsko. A prečo chcú ísť práve do Košíc? Munier vraví, že odtiaľ by im ich ambasáda mala zabezpečiť letecký odvoz do vlasti.

Vyzvedám sa, prečo toľko Maročanov študuje na Ukrajine. Reida vysvetľuje, že je to pre nich zhruba trikrát lacnejšie, ako keby študovali v Maroku. Navyše, ukrajinský diplom im vraj platí aj v Európe, zatiaľ čo marocký nie. Než sa rozlúčime, vravia mi, že Slováci sú veľmi pohostinný národ a všetci sú veľmi milo prekvapení z toho, koľko pomoci ponúkame utečencom.

Títo dvaja sú zjavne bohatší ako zvyšok Maročanov. Ostatní totiž nehovorili o žiadnych hoteloch, jediné, čo chceli, bola posteľ. Hocijaká, hocikde. Munierovi s Reidom posteľ momentálne nechýba. Radšej sa usalašili pred tabuľkou, na ktorej je napísané Košice. Ďalšia novinka. Takto si ľudia zháňajúci odvoz môžu rýchlejšie nájsť niekoho, kto ich odvezie.

V škole je ešte zopár ďalších ľudí zháňajúcich hotel. Pomáha im pani Soňa z miestneho obecného úradu. Sťažuje sa mi, že v Snine, Humennom, Vranove ani v Michalovciach nemohla nič nájsť. Momentálne skúša hotely v Košiciach.

Koordinácia

Pred školou už nie je čo robiť, tak sa opäť vraciam na hranicu. Nebyť všetkých tých stanov v okolí, situácia by tam vyzerala ako vo všedný pracovný deň. Pri dodávke Katolíckej charity stretávam nových dobrovoľníkov. Je to gréckokatolícky kňaz z mládežníckeho centra v Juskovej Voli. Spolu s ním je tam aj dobrovoľníčka z ich centra.

Keďže sa nič nedeje, idem do auta písať článok. Medzitým občas vyjdem von skontrolovať situáciu. Nič sa však nemení. Prvú matku s kočiarom vidím až o piatej ráno. Vojaci mi vravia, že nie sú prví, pred nimi vraj už prešlo zopár ľudí. Chcem sa ich opýtať na to, prečo na ukrajinskej strane už nie sú ľudia, no nedarí sa mi to, lebo policajti a vojaci ich hneď odprevádzajú do dodávky, ktorou ich transportujú do školy v Ubli. Skupinky len tak postávajúce na chodníku sa tu už nevyskytujú.

Pri stánku chariťákov sa medzitým vymení partia. Tentoraz je tam gréckokatolícky kňaz zo Šmigovca, pomáhajú mu dvaja bohoslovci, čaká na nich denná služba. Po nich nastupuje Košická charita. Tri katolícke charity – Spišská, Košická a Gréckokatolícka sa dohodli, že sa budú striedať.

Ak by som mal nájsť jedno slovo, ktoré vystihuje štvrtý deň na slovensko-ukrajinskej hranici v Ubli, povedal by som, že ním je koordinácia. Ešte aj teraz je to na hraniciach dosť živelné. Ešte stále prichádzajú na vlastnú päsť ľudia a organizácie ochotné pomôcť. Ešte stále sem niekto prinesie nevyžiadanú pomoc, ešte stále je tu chaos, ešte stále tu nie je nikto, o kom by sa dalo povedať, že tomu „velí“. No pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí tu sú, už badať, že si uvedomujú, že takto to už dlhšie nejde a je potrebná väčšia spolupráca a organizovanosť. Verím, že aj na tomto texte vidieť prvé lastovičky tejto snahy.    

P.S.: Najhorúcejšie novinky priamo z hranice sú tri. V nedeľu doobeda tam bola prezidentka Zuzana Čaputová, večer sa tam narodilo dieťa a v nešpecifikovanú časť dňa tam pribudli toalety.  

Foto: Tony Frič, Michal Čop