28. februára, 08:53

K rozchodu Mikloška s Čarnogurským

K rozchodu Mikloška s ČarnogurskýmFoto: Michal Svítok/TASR

S Jánom Čarnogurským a s Františkom Mikloškom sa poznám tridsaťpäť rokov. Spolupracovali sme úzko, keď sme boli v aktívnej politike.

Pred pár dňami mi František Mikloško oznámil, že napíše článok, v ktorom verejne oznámi svoj rozchod s Jánom Čarnogurským. Mikloško napísal, že „ich videnie sveta a politické cesty sa rozchádzajú“. Povedal som Františkovi, že ho za to nebudem kritizovať a že ho chápem. Mal už niektorých vecí dosť. Františkovo gesto ma motivovalo povedať k problému pár slov.

Čarnogurský mal ruskú agresiu odsúdiť

Mikloško pri svojom rozhodnutí vychádzal z Čarnogurského článku Omyly ukrajinskej elity, publikovanom 24. februára na stránke Slovensko-ruskej spoločnosti. Domnievam sa, že mnohé z obsahu článku je pravdivé, ale v častiach, kde hovorí o ruskom útoku na Ukrajinu, používa do očí bijúce eufemizmy.

Všetko má svoj čas. Platí ono biblické „treba sa radovať s radujúcimi a plakať s plačúcimi“. Zoči-voči ľudskej tragédii mal Čarnogurský ruskú inváziu odsúdiť, neurobil to a to bola jeho ľudská chyba. Pre porovnanie, Branislav Fábry, častý autor na stránke Slovensko-ruskej spoločnosti, to urobil.

Rusko sa dožadovalo v decembri od Ameriky a NATO záruk svojej bezpečnosti. Nedostalo ich, ale to ho nijako neoprávňovalo k tomu, čo urobilo. Čarnogurský pozná pojem „spravodlivá vojna“. Predpoklady spravodlivosti vojny formuluje i Katechizmus katolíckej cirkvi. Tie tu neboli splnené. Rusku nehrozila od protivníka žiadna bezprostredná akútna hrozba. A, samozrejme, zďaleka neboli vyčerpané iné, nenásilné prostriedky, ako spor riešiť.

Čarnogurského politická chyba

Kto sleduje dlhodobo jeho verejné vystúpenia, vidí, že Čarnogurský veril, že Rusko by mohlo byť spojencom Slovenska v zápase so západným liberalizmom. S viacerými priateľmi sme roky s Čarnogurským viedli o tom rozhovory, v ktorých sme mu oponovali. Poukazovali sme na vnútornú povahu Putinovho Ruska, ktoré je schopné urobiť kroky, ktoré každého spojenca kompromitujú. To sa aj potvrdilo. Čarnogurského koncepcia sa ukázala ako politicky mylná.

Čarnogurský mal už dlhé roky svoje vlastné politické aktivity, na ktorých sa jeho niekdajší spojenci z KDH nezúčastňovali, a on si našiel nové spoločenstvo spolupracovníkov. Napokon došlo i na to, že Mikloško i ja sme ho verejne kritizovali. Ja som tak urobil v roku 2017 článkom Ján Čarnogurský a robenie „dobrej politiky zlými prostriedkami“ na Postoji.

História bude k Čarnogurskému láskavejšia ako dnešok

Dnešné postavenie Čarnogurského v sebe nesie obrovský paradox. Ak tu niekto už viac ako dve desaťročia tvrdil, že rozširovanie NATO na východ má potenciál priniesť vojnu, tak to bol Ján Čarnogurský. Toto sa naplnilo. Čarnogurský sa však pre vyššie uvedené chyby ocitá v paľbe kritiky a pália do neho tí, čo sa sami dopustili oveľa väčších chýb.

História bude k Jánovi Čarnogurskému milosrdnejšia ako dnešok. Nielen pre jeho zásluhy z boja proti komunizmu. Nielen pre zásluhy z 90. rokov, keď to bol Čarnogurský, ktorý bol v čele opozície voči mečiarizmu až do roku 1997, keď ho v tejto role vystriedal Mikuláš Dzurinda.

Bol to Ján Čarnogurský, ktorý vniesol na slovenskej pravici myšlienku, že je potrebné oponovať preventívnym vojnám, ktoré nie sú nevyhnutné, a preto odsúdeniahodné. Trúfam si povedať, že nebyť Čarnogurského politického odkazu, ktorý v KDH pretrvával aj po jeho odchode z politiky, tak proti invázii do Iraku v roku 2003 by hlasovali iba komunisti a bývalí komunisti, a kresťanskí politici by hlasovali za.

Bohužiaľ, teraz ostal Čarnogurský zaskočený preventívnou, teda nespravodlivou vojnou, ktorú rozpútal Putin. To je ďalší paradox týchto dní.

O zverejnení tohto článku som Čarnogurského dopredu informoval.  Predpokladám, že niekedy si o tom s ním pohovoríme aj osobne.      

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.