Keď naše liberálne médiá pápežovej návšteve nič nevyčítali, čo mám ja ako katolícky kňaz?

martnnn Martin Michalíček pred sochou Jána Pavla II. vo Vatikáne. Foto: Bohumil Petrík

Keď naše liberálne médiá nič nevyčítali pápežovej návšteve na Slovensku, čo mám vyčítať ja katolícky kňaz? Pýta sa prvý Slovák na poste generálneho tajomníka Rady európskych biskupských konferencií. Martin Michalíček cestu komentoval aj pre taliansku televíziu. Štandardu prezradil, čo závidia európske cirkvi Slovensku, ako vo Švajčiarsku využil svoju skúsenosť z komunistického prenasledovania a ako vníma prebiehajúcu synodu.

Ako hodnotíte pápežovu cestu na Slovensko?

Cestu som sledoval zo Sankt Gallenu, keďže som bol pracovne zaneprázdnený, ale mal som česť komentovať ju naživo pre televíziu TV2000, konkrétne pápežovo stretnutie s biskupmi a zasvätenými v Katedrále svätého Martina. Cestu hodnotím ako mimoriadne úspešnú a rezonovala aj v zahraničí. Viem to preto, že som sa vtedy pohyboval na stretnutiach v Budapešti na Medzinárodnom eucharistickom kongrese, na plenárnom zasadnutí CCEE koncom septembra a aj na katechetickom stretnutí v Ríme dva dni po pápežovej návšteve. V rámci tohto sympózia nás prijal Svätý Otec a osobne som mu poďakoval za návštevu. Jeho reakcia bola veľmi živá, spontánna a na jeho tvári bolo vidieť radosť, lebo po dlhých mesiacoch aj jeho izolácie mohol prežiť v kontakte s ľuďmi, a to mi aj spomenul.

Moji kolegovia vo Švajčiarsku vnímali návštevu živo, vedeli, že ide po dlhom čase na apoštolskú cestu. Po pandémii bola prvou klasickou pastoračnou cestou, ak neberieme do úvahy Irak, kde šlo skôr o medzináboženský dialóg. Aj preto medzi ľuďmi rezonovala a nebola len jednou z mnohých apoštolských ciest. Bola veľmi sledovaná aj preto, lebo pápež bol krátko predtým v nemocnici. Ľudia v zahraničí, s ktorými som bol v kontakte, skôr vnímali pápežove gestá ako obsah príhovorov.

Kňaz Martin Michalíček hovorí v týchto intervaloch: 43.30, 1:36:44, 2:41:00.

Bolo všetko tak, ako malo byť?

Aj tu platí, že nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť lepšie. V zhode s inými hodnoteniami môžem povedať, že to bol nadmerný výkon, klobúk dole, lebo návšteva bola oficiálne ohlásená 4. júla a na jej prípravu bolo len dva a pol mesiaca. Niet čo vyčítať. Keď naše liberálne médiá nič nevyčítali, čo mám ja ako katolícky kňaz?

Podľa vás nič nekritizovali?

Je to pravda. Vôbec sa neobjavovali správy ako v minulosti, koľko to stálo a podobne. Skôr sa vyzdvihovalo, že peniaze investované do prípravy návštevy zostanú v podobe opravených chodníkov, vylepšeného okolia. Sledujúc slovenské masmédiá som postrehol pozitívnu náladu pred návštevou i po nej.

Aká je vaša každodenná práca v Rade biskupských európskych konferencií?

Administratívna. Nikdy som nič také nevyhľadával ani neobľuboval, ale vidím, že to nie je zamestnanie, ale poslanie a služba cirkvi. Vybavujem e-maily, telefonáty, mám jednotlivé i skupinové online stretnutia a pred pandémiou som cestoval niekedy aj trikrát za mesiac.

Ste prvý Slovák na tomto poste.

Áno. Pritom prvý tajomník CCEE, ktorá vznikla v roku 1971, bol Slovinec Alojz Šustar (neskorší arcibiskup Ľubľany), ktorý sa ním stal preto, lebo sem prišiel z Ríma a nemohol sa vtedy vrátiť do domovskej Juhoslávie, tak zostal v zahraničí.

Martin Michalíček vo Vatikáne. Foto: Bohumil Petrík

Ako je na tom slovenská cirkev v porovnaní s inými v Európe?

Našu pozíciu veľmi ovplyvňuje minulosť prenasledovania počas komunizmu, čo sa odráža aj v životnom štýle cirkvi v dobrej aj zlej podobe. Vzhľadom na ostatné biskupské konferencie v Európe, kde sú zabehnutejší a s dlhšou tradíciou, sme aj my slušne a štandardne vybavená biskupská konferencia. Trochu nám závidia pomerne nízky priemerný vek a vysoký počet kňazov, čo je však relatívne, lebo aj na Slovensku sa semináre spájajú a ubúda povolaní k zasvätenému životu. V teológii a literatúre nie sme na tom tak ako veľké biskupské konferencie v Poľsku či v Taliansku.

Vnímajú iné cirkvi našu skúsenosť s prenasledovaním v komunizme?

Vzájomné poznanie miestnych cirkví v Európe nie je na takej úrovni, ako by mohlo byť, je čo doháňať. Bol som veľmi prekvapený počas návštevy múzea prenasledovania cirkvi v Skadari v Albánsku. Aj pre mňa bola silná káva čítať svedectvá a vidieť zdokumentované prenasledovanie. Keď som takéto prekvapenie zažil ja z bývalej komunistickej krajiny, ktorý som sám zažil prenasledovanie (mal som 15 rokov, keď padol režim), o čo väčšie prekvapenia zažívajú moji spolubratia, ktorí nemajú žiadnu skúsenosť s prenasledovaním?

Hovoríte o tom na pôde Rady biskupských európskych konferencií?

Určite. Mal som možnosť o tom hovoriť aj cez pandémiu, keď sme si neboli celkom istí, či omše, ktoré slávime, sú podľa pravidiel. Ak bolo napríklad na omši o niekoľko ľudí viac ako mohlo byť, spomenul som im moju skúsenosť zo stretávania sa počas totality, keď sme v bytoch pozerali náboženské filmy. Platila zásada nikdy nevychádzať naraz, ale postupne rôznymi východmi.

Na čom práve v CCEE pracujete?

Najväčšou aktuálnou akciou, ktorú plánujeme spolu s COMECE (Konferencia biskupských konferencií Európskej únie), sú Európske katolícke sociálne dni, ktoré budú od 17. do 20. marca v Bratislave. Je to už tretí ročník.

Potom nás bude najviac zamestnávať príprava na kontinentálne zhromaždenie pre synodu, ktoré bude o rok v Prahe.

Ste v kontakte so Slovákmi vo Švajčiarsku?

Áno, oficiálny misionár pre slovenskú komunitu je kapucínsky páter Pavol Šajgalík, ktorý sídli v Zürichu. Chodí aj do iných väčších miest ako Bazilej, Bern, Ženeva a niekoľkokrát do roka chodil aj do Sankt Gallenu, keď som tam ešte nebol ja. Teraz, od môjho pôsobenia v CCEE, tu mávam každý mesiac svätú omšu pre Slovákov. Je to dobrovoľné, nemám na to oficiálne povolenie, no páter Šajgalík to privítal, lebo ho to odbremení. Je to milé spestrenie môjho života, lebo nie som oficiálne činný vo farnosti, iba vypomáham, no je to dôležité pre pastoračný rozmer môjho kňazstva. Chodí priemerne 30 ľudí, niekedy nás bolo i nad 50, hlavne keď boli striktnejšie obmedzené bohoslužby a vtedy to zakázané akoby priťahovalo ešte viac.

Mám aj skupinu 60 ľudí na sociálnej sieti WhatsApp, píšem tam pravidelne kvázi nedeľné farské oznamy, kedy máme omše, adorácie, čítanie „Lectio Divina“. Moderná technika bola nápomocná v klasickej pastorácii aj počas pandémie.

Martin Michalíček pred sochou Jána Pavla II. vo Vatikáne. Foto: Bohumil Petrík

Rozprávame sa na významnom rímskom Sympóziu o kňazstve, čím vás obohatilo?

Súvisí so spomínanou synodou, ktorej obsah je široký a rozličný pre Európu. Myslím si, že pre východnú pokomunistickú časť Európy je synoda veľkou príležitosťou k objaveniu a prehĺbeniu spolupráce medzi klérom a laikmi. To sa veľmi zdôraznilo aj na tomto sympóziu v súvislosti s krstným a so služobným kňazstvom [prvé odkazuje na povolanie k všeobecnému kňazstvu na základe krstu, druhé na sviatostné kňazstvo, pozn. red.]. Pre západnú časť Európy je aktuálna synoda príležitosť k duchovnejšiemu vnímaniu cirkvi, kde sú cirkevné štruktúry premrštené hlavne v nemecky hovoriacich krajinách.

Týmto práve žijem a to si odnášam aj zo sympózia: potreba efektívnejšej a hlbšej spolupráce s laikmi v duchu Druhého vatikánskeho koncilu a jeho náuky o krstnom a služobnom kňazstve.

V Ríme ste študovali a často sem chodíte. Máte obľúbené miesto?

Veľmi rád sa vraciam k Trom fontánam a aj ich každému odporúčam – podľa tradície tu sťali svätého Pavla. Človek si tam môže dať originálnu cisterciánsku (trapistickú) čokoládu, môže sa pomodliť v troch kostoloch aj v krásnom cisterciánskom chráme, ktorý sa vyznačuje jednoduchosťou a chudobou. Tri fontány ma priťahujú aj preto, že sú mimo centra a sú oázou v Ríme, ktoré je hlučné a špinavé mesto, aj keď to má tiež svoju romantiku a príťažlivosť. Neďaleko je kaplnka Malých sestier Ježišových, ktoré majú blízko k Charlesovi Foucauldovi, kde je i ustavičná adorácia. Ale skôr je výnimka, keď sem prídem, treba na to aspoň poldňa.

Martin Michalíček je prvý Slovák na poste generálneho tajomníka Rady európskych biskupských konferencií (známa pod skratkou CCEE). Sídli vo švajčiarskom meste Sankt Gallen. Kňaz z Nitrianskej diecézy, ktorý študoval na Slovensku, v Salzburgu a v Ríme, tu pôsobí od roku 2018.


Ďalšie články