Je Putin šialenec? Väčšou hrozbou pre svet by bolo, ak by sa ukázalo, že konal racionálne

Kým nepoznáme Putinove zákulisné dohody s Čínou, nevieme nič o tom, či jeho skazonosný čin bol plodom chorej mysle alebo chladne racionálneho cynického kalkulu.

Pri šokujúcich krokoch ruského prezidenta sme opäť prepadli sklonu považovať veľké zlo automaticky za prejav šialenosti. Je v tom veľký omyl. Najdesivejšie rozhodnutia v dejinách konajú ich aktéri spravidla pri plnom vedomí a – dlhodobo krivenom – svedomí.

Pod šialenosťou, pravdaže, nemáme na mysli len to, že aktér koná nemorálne a odsúdeniahodne – tak konajú zločinci, aj keď sú pri zmysloch. Označením človeka za blázna chceme obvykle naznačiť, že koná zničujúco aj voči svojim vlastným záujmom.

Presne tak sa to dnes javí aj pri Putinovi.

Nikto nepochybuje o tom, že desivý útok na suverénne územie cudzieho štátu prinesie vážne škody nielen Ukrajine, ale aj Rusku samému. V obchodnej bilancii je Rusko viac závislé na Západe ako Západ na ňom, obzvlášť to platí v energetike, keďže kostru jeho ekonomiky tvorí export ropy a plynu do Európy. Pochovať zrejme bude musieť aj Nord Stream 2 za desať miliárd eur a jeho beztak zbedačený ľud veľmi utrpí aj očakávanými masívnymi sankciami.

Lenže to sme vedeli aj predtým a vedel to aj on. Veď práve preto nik neveril, že Putin je ochotný rozpútať veľkú vojnu. Verilo sa totiž, že nie je šialenec. A napriek tomu sa do veľkej vojny pustil. Tá rovnica teda pôsobí jasne: Je šialenec.

Ale je to naozaj také jednoznačné?

Psychologizácie nie sú vhodný interpretačný nástroj pre geopolitiku

Už sme si zvykli, že keď vplyvný aktér či zločinec spácha čosi morálne veľmi zlé a odsúdeniahodné, automaticky to zdôvodňujeme tým, že musí byť šialený. Spomeňme si na Andersa Breivika, ako okamžite sme v tom mali jasno, hoci odborné vyšetrenia napokon patológiu, ktorá by vládla jeho činom, nepreukázali.

Akokoľvek je náš sklon považovať veľké zlo automaticky za čin chorej mysle pochopiteľný, ide o nevhodný a škodlivý reflex.

Spravidla si to neuvedomujeme, ale týmto vlastne popierame existenciu zla. Ak spáchate zločin v afekte alebo pod vplyvom chorej mysle, sudca vás spod trestu oslobodí. Vyvinili ste sa totiž spod vedomého morálneho konania. V dotyčnej chvíli za vás vlastne konala chémia, zvlčilá príroda, ktorá vás ovládla. A príroda, ako vieme, nie je morálny subjekt, nemôžeme teda hovoriť o zle. 

Afekt je pritom nárazový vplyv. Prepadnete emócii a konáte skratovo. Lenže tu máme pravdepodobne dočinenia s dlhodobým plánovaním vojenskej operácie, ktorá zahŕňala aj sofistikovaný systém lží a diplomatického maskovania skutočných zámerov, ktorým Putin obalamutil aj onakvejších analytikov. Na to nevyhnutne potrebujete chladné rácio.  

Ak by bol Putin šialenec, nemohli by sme o ňom hovoriť ako o zlom človeku. Nebol by vo chvíli svojho bláznivého konania zodpovedný sám za seba.

Spod tejto pohodlnej ilúzie by sme sa mali čo najrýchlejšie oslobodiť.

Šialené zlo sa skrátka nedeje výlučne len pod vplyvom rozmetanej chémie v mozgu krehkých ľudských bytostí. Je za ním síce dlho popierané svedomie, v Putinovom prípade zrejme dlhodobo pestovaná posadnutosť dejinami, túžba zapísať sa do dejín ako hodný potomok Petra Veľkého, ktorého raz uviedol ako svoj veľký vzor, či Kataríny II., ktorá Rusko rozšírila k Čiernemu moru.

Ale môže za tým byť aj čosi viac.

Veľkou otázkou je Čína

Vážne geopolitické rozhodnutia sa nikdy nedejú izolovane, ich aktéri majú spravidla pokryté partnerské zázemie, o ktoré sa môžu vo vojne oprieť. V tomto prípade sa Putinovým najbližším geopolitickým partnerom stala zjavne Čína.

Ako veľmi zákulisné garancie budúcej spolupráce s perspektívne novým dominátorom svetovej moci ovplyvnili Putinovo fatálne rozhodnutie? O tom veľa nevieme. No práve tu sa zrejme nachádza odpoveď na otázku, či je Putin blázon alebo cynicky chladný šachista. 

Niektoré signály nasvedčujú tomu, že jeho rozhodnutiu anektovať Ukrajinu predchádzali práve nové dohody s Čínou. Len veľmi ťažko sa dá uveriť tomu, že by sa Putin dopustil tak vážneho, riskantného a potenciálne samovražedného dobrodružstva len kvôli svojmu detskému snu stať sa novým Ivanom Hrozným. Obzvlášť ak nemá zďaleka isté, či v učebniciach neskončí ako neúspešný lúzer, a nie novodobý cár. Hoci to dnes znie ako nepravdepodobné, predsa len musíme rátať aj s možnosťou, že dôsledky svojho činu mal dobre pokryté.

Ako si všimol kolega, doteraz bola Čína voči Rusku kritická (Gruzínsko) a ruský Krym tiež neuznávala. Je v tom veľký kontrast voči tomu, ako koná ázijská veľmoc dnes, keď aktívne stojí na strane Ruska, ktorému prisľúbila, že mu pomôže vyvliecť sa z ekonomickej a politickej izolácie, ktorá na Rusko teraz dopadne. Ruský a čínsky prezident si dokonca relatívne nedávno sľubovali „bezlimitnú“ priateľskú spoluprácu.

Hoci podľa amerických tajných služieb bol Putin na inváziu pripravený už minulý týždeň, ruský agresor – pri ktorom sa dnes mnohí predháňajú, kto ho skôr pošle na psychiatriu – napriek tomu počkal na ukončenie čínskej olympiády. Nie je to vari od Vladimira Vladimiroviča prejav niečoho iného, ako nekontrolovanej bláznivosti?

Ako sa to vezme, všakže. No šialenec by takto nekonal. Aj Putin zjavne rozlišuje, čo a voči komu si môže dovoliť.  

Iste, postaviť plynové potrubia smerom na juh bude nejaký čas trvať, ale nebolo by prekvapením, ak ohromný čínsky trh dokáže poskytnúť čiastočnú kompenzáciu straty ruských importov na Západe.

Ukázalo sa to aj počas pandémie. Čína sa z nej prebudila ako prvá a priemyselné kapacity nakopla skôr ako Európa. Pomohli jej aj zásoby ruského plynu, ktorý následne v Európe chýbal. Je to vážny signál, že aj Rusko má k dispozícii alternatívy voči európskym partnerom.  

Nie je vylúčené, že na novú realitu reaguje aj Čína, voči ktorej Amerika nedávno spustila obchodnú vojnu. Kým doteraz Ríša stredu z medzinárodného obchodu ťažila, dnes už je dostatočne mocná, aby mohla diktovať aj svoje vlastné pravidlá.

Zdá sa, že sa stala najhoršia možná chyba: Rusko vytvára novú globálnu alianciu s Čínou. Zďaleka pritom nejde len o tieto dve krajiny. Dostredivá sila čínskej ekonomiky je v Ázii, Afrike a na Blízkom východe taká silná, že svojou dominanciou na svoj orbit vťahuje aj množstvo menších krajín.

To by znamenalo, že vzniká nový bipolárny svet, nová studená vojna, keď už svet na druhej pologuli nebude fungovať podľa starých pravidiel. Rovnako ako podľa nich nefungoval ani Sovietsky zväz a jeho satelity. Splnenie Putinovho detského sna o pozícii dobyvateľa v učebniciach je oproti tomu už len milý bonus. 

O Putinových zákulisných dohodách s Čínou toho skrátka vieme až príliš málo na to, aby sme mohli spoľahlivo usúdiť, či je jeho aktuálne vyžarovaná istota zoči-voči geopolitickej kataklizme, ktorú práve rozpútal, plodom chorej mysle alebo racionálneho kalkulu.

No ak presne nevieme, aké dohody Putina viažu s Čínou a aké obchodné, politické a bezpečnostné garancie si navzájom poskytli a či sa ako dve veľmoci – ktoré spája vzájomný pocit krivdy enfant terrible odsúdencov svetovej politiky – dokonca vzájomne nerozhodli budovať na svojej pologuli nový a samostatný obchodno-politický systém na spôsob RVHP, nemôžeme povedať nič o tom, či Putinovo rozhodnutie bolo výplodom chorej mysle alebo chladnej a racionálnej – hoci náramne riskantnej – kalkulácie. Jedno ale povedať vieme, vzťah Číny a Ruska je komplementárny, jedna krajina má zdroje, rastúcu ekonomiku a potrebu surovín a plynu, druhá má tieto suroviny. Rovnako ako v prípade Ruska a Európy, aj v prípade Ruska a Číny ide o vzájomnú komplementaritu. Viac o tom možno počuť od Alexandra Gabujeva v podcaste týždenníka Spectator.

Až tento aspekt nám dá odpoveď na otázku, či bude historický dátum 24. február 2022 v učebniciach svietiť ako hanebný začiatok Putinovho konca alebo paradigmatický dátum novej epochy, ktorou sa obnovuje bipolárny svet a nová fáza studenej vojny. 

Dnes ešte nikto nedokáže posúdiť, aké dôsledky toto Putinovo rozhodnutie prinesie pre budúcnosť Ruska, ani to, či mu Čína dokáže straty aspoň čiastočne kompenzovať. Určite veľa riskuje. No nedá sa vylúčiť, že Putin si vec dobre zrátal.

A to by bola tá najhoršia správa.