25. februára, 20:01

Reportáž z ukrajinskej hranice. Deň 2

Reportáž z ukrajinskej hranice. Deň 2Žena s dieťaťom na Slovensko-Ukrajinskej hranici. Foto: Tony Frič

Čo chýba ľuďom z charity na hranici, kto prichádza na Slovensko a prečo je náš prechod zaujímavejší ako ten poľský. Na hranici bol Michal Čop.

Je piatok, druhý deň, čo Rusko útočí na Ukrajinu. Stovky tisíc ľudí utekajú na západ krajiny, väčšia vlna ešte len príde, ale na hraniciach je plno už teraz. Situácia na ukrajinskej hranici sa oproti včerajšku zmenila v troch veciach. Prvou je, že prechádzajú už len ženy a deti. Zatiaľ čo včera tu bola za celé doobedie len jedna rodina s malými deťmi, dnes nie je výnimočné počuť z colného priestoru plač malých detí, sledovať ženy tlačiace kočíky či kŕmiace svoje malé deti. Našťastie, drvivú väčšinu z nich na druhej strane niekto čaká a odváža ich preč. Najčastejšie do Česka.

Takým prípadom je aj mladá žena s troma malými deťmi, s ktorou sa rozprávam pri aute katolíckej charity. Má približne tridsaťpäť rokov a so sebou tri dcéry. Najmladšia z nich sa volá Ivana a ukazuje mi, že má štyri roky. Jej sestry majú šesť a desať rokov. „Ideme za mojou matkou, ktorá už dvadsať rokov žije v Prahe a poslala za nimi maršrutku,“ vraví Ivanina mama. Trochu s obavami, no napokon sa predsa opýtam aj na otca. Nakoniec sa ukáže aj ten žije v Prahe. Prezradí ho malá Ivana, ktorá sa teší z keksíkov, ktoré dostala od ľudí z charity. Jej sestra mame nadšene hovorí o tom, že práve rozprávala do televízie.

Štvorročná Ivana so svojou rodinou.

Tí, ktorí nemajú kam ísť, sú momentálne premiestňovaní políciou na úrady a školy v okolitých obciach. Doobeda však mnohí takúto možnosť odmietajú, lebo sa boja, že potom sa už nestretnú s tými, ktorí po nich majú prísť.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.