Reportáž z ukrajinskej hranice. Deň 2

Čo chýba ľuďom z charity na hranici, kto prichádza na Slovensko a prečo je náš prechod zaujímavejší ako ten poľský. Na hranici bol Michal Čop.

Je piatok, druhý deň, čo Rusko útočí na Ukrajinu. Stovky tisíc ľudí utekajú na západ krajiny, väčšia vlna ešte len príde, ale na hraniciach je plno už teraz. Situácia na ukrajinskej hranici sa oproti včerajšku zmenila v troch veciach. Prvou je, že prechádzajú už len ženy a deti. Zatiaľ čo včera tu bola za celé doobedie len jedna rodina s malými deťmi, dnes nie je výnimočné počuť z colného priestoru plač malých detí, sledovať ženy tlačiace kočíky či kŕmiace svoje malé deti. Našťastie, drvivú väčšinu z nich na druhej strane niekto čaká a odváža ich preč. Najčastejšie do Česka.

https://standard.sk/173106/scastlivo-znelo-najcastejsie-na-slovensko-ukrajinskej-hranici-v-ubli/

Takým prípadom je aj mladá žena s troma malými deťmi, s ktorou sa rozprávam pri aute katolíckej charity. Má približne tridsaťpäť rokov a so sebou tri dcéry. Najmladšia z nich sa volá Ivana a ukazuje mi, že má štyri roky. Jej sestry majú šesť a desať rokov. „Ideme za mojou matkou, ktorá už dvadsať rokov žije v Prahe a poslala za nimi maršrutku,“ vraví Ivanina mama. Trochu s obavami, no napokon sa predsa opýtam aj na otca. Nakoniec sa ukáže aj ten žije v Prahe. Prezradí ho malá Ivana, ktorá sa teší z keksíkov, ktoré dostala od ľudí z charity. Jej sestra mame nadšene hovorí o tom, že práve rozprávala do televízie.

Tí, ktorí nemajú kam ísť, sú momentálne premiestňovaní políciou na úrady a školy v okolitých obciach. Doobeda však mnohí takúto možnosť odmietajú, lebo sa boja, že potom sa už nestretnú s tými, ktorí po nich majú prísť.

Žena ťahajúca kufor a za ňou idúce deti alebo žena šoférujúca auto, kde na zadných sedačkách sedia deti. To je najčastejší obraz, aký tu možno vidieť. Muži, ktorých zasiahla všeobecná mobilizácia a od polnoci už hranicou neprejdú, sú už vzácnosťou.

Druhou zmenou je, že na mieste sa už nachádza Slovenská katolícka charita, ktorá utečencom ponúka teplý čaj a jedlo. Niečo také tu včera chýbalo. Dnes sa to hodí o to viac, že oproti včerajšku teplota poklesla približne o päť stupňov Celzia a rady utečencov sa ešte viac predĺžili. Čajom sa preto mnohí radi zohrejú. Poobede sa pri dodávke charity začínajú zastavovať aj tí, ktorí čakajú na ľudí, ktorých budú po prekročení hranice odvážať preč. Aj im už je zima alebo sú hladní.  

Čo tu stále chýba, je miesto, kde by sa títo ľudia mohli zohriať. Aj preto nie je nič výnimočné, ak na toaletách stretnete partiu, ktorá tam hľadá teplo, prípadne miesto, kde sa dá nabiť telefón. Mnohí Slováci sa pýtajú na akékoľvek formy pomoci. Okrem teplého čaju a niečoho pod zub, čo už charita zabezpečila, však priamo na hranici nie je potrebná ďalšia pomoc. Zišiel by sa vojenský stan, kde by ľudia mohli prečkať, kým po nich niekto príde. Možno by nezaškodilo, ak by tu už prišlo tých 1 500 vojakov, o ktorých hovoril minister obrany.

Treťou zmenou je, že tu výrazne narástol počet áut aj policajtov. Zatiaľ čo včera sa dalo s autom prísť až priamo pred colný priestor, dnes už kolóny áut stoja aj stovky metrov od hranice. Vidno najmä české a ukrajinské evidenčné čísla, slovenských je pomenej, často patria médiám, ktorých tu dnes výrazne pribudlo.  

Pablo, mexický reportér pracujúci pre istú americkú televíziu, má okolo tretej hodiny slzy v očiach. Na otázku, čo sa deje, mi odpovedá, že práve volal so svojou manželkou a deťmi a potom vyšiel z auta a uvidel ženy a deti, ktoré prechádzajú cez hranice. „It is heartbreaking, Michal, it is heartbreaking,“ opakuje a pýta sa, ako môže niekto niečo také urobiť. Chvíľu nato nám nad hlavami preletí vrtuľník. „Nie sú to Rusi?“ pýta sa Pablo. Ubezpečujem ho, že nie. On je aj tak nepokojný. Aj on sa pýta na tých 1 500 vojakov, o ktorých hovoril náš minister obrany. „Ako je možné, že nie sú na hraniciach, keď v susednom štáte prebieha vojna?“ pýta sa.

Raritou sú ľudia, ktorí sa vracajú späť na Ukrajinu. Ráno okolo deviatej takto prešla dodávka plná mužov. Jej vodič do kamier hovoril, že dostali povolávací rozkaz, tak sa vracajú späť brániť svoju vlasť.

Mnoho takých, ako sú oni, som tu však po zvyšok dňa nevidel. Väčšina mužov na prechode len čaká na niekoho z druhej strany, koho odváža preč. Niekedy sú to priamo otcovia rodín pracujúci v Česku či na Slovensku, inokedy len ľudia, ktorým rodina zaplatila za to, aby priviezli ich blízkych z hranice.

Viac ako muži sa však vracajú ženy. Mladé aj staršie. Asi päťdesiatročná pani s množstvom tašiek, ktorá sa vracia z Prahy, mi na otázku, prečo ide opačným smerom ako ostatní, povedala, že má doma deti, ktoré nemôže nechať samé. Z množstva tašiek, ktoré mala so sebou, sa dá predpokladať, že návrat do Prahy v blízkej budúcnosti neplánuje. „Žila som tam dlhé roky a teraz idem domov za deťmi,“ vraví mi na rozlúčku, hneď vzápätí ďakuje mladému mužovi, ktorí sa ponúkol, že jej pomôže s taškami. Viac už nepovie, odchádza totiž smerom k hranici.

Nezvyčajným javom je tiež mladý pár, ktorý na hranici čaká na svojich blízkych, ktorí cestujú až z Charkova. Muž, s ktorým som sa rozprával, býva už niekoľko rokov vo Varšave. Na otázku, prečo jeho rodina neskúša prejsť cez ukrajinsko-poľské hranice, mi ukázal video, na ktorom vidno nekonečné kolóny áut. „Tak vyzerá cesta pri Ľvove,“ vraví. V čase, keď sme sa rozprávali, boli jeho príbuzní ešte dve hodiny od Uble. K tomu si treba pripočítať aspoň štyri hodiny na hraničnom priechode. Myslím si, že do Varšavy dorazia najskôr zajtra.

Podvečer sa situácia mení. Zdá sa, že policajti začali ľudí púšťať o čosi rýchlejšie, no najmä stále viac pribúdajú ľudia z centrálnej a východnej Ukrajiny, zdá sa, že najmä z Kyjeva. Slovenčina ani čeština už teda nestačia. Človek sa dohovorí skôr rusky, s mladšími aj anglicky.

Taktiež sa zvyšuje počet ľudí, ktorí nemajú kam ísť a potrebujú ubytovanie. Jednu takú rodinu beriem do svojho auta aj ja a veziem ich do Michaloviec, odkiaľ pôjdu autobusom do ubytovacieho zariadenia Spišskej katolíckej charity. V aute sa mi ocitá matka so sedemročným chlapcom a asi osemnásťročnou dcérou, ktorá má na rukách malého psa. Chlapec v momente zaspí a spí najbližšie dve hodiny, až kým neprestupuje do autobusu.

S matkou sa rozprávam po slovensky, rozumie však málo, skúšam to po rusínsky, ani to veľmi nefunguje. Ona mi odpovedá po ukrajinsky. S jej dcérou rozprávame už len po anglicky. Ona po slovensky totiž nerozumie ani toľko ako jej matka.

Na otázku, ako sa rodina dostala do Uble, mi matka hovorí, že ich na hranice priviezol jej najstarší syn, ktorý sa teraz vracia domov. Počas cesty sa pýtajú na novinky z Ukrajiny, prirodzene ich zaujíma najmä Kyjev. Veľa toho neviem a tak zapíname najprv slovenské a potom ukrajinské rádio.

Matka detí mi potvrdzuje slová z reportáže Martina Leidenfrosta. Útok podľa nej nikto nečakal. „Naša rodina na to nebola vôbec pripravená. Neverili sme, že Rusi by boli niečoho takého schopní. Ešte teraz tomu nemôžem uveriť. Keď sme počuli, že Rusko napadlo Ukrajinu, pripadalo nám to ako zlý sen,“ vraví mi a slová „zlý sen“ potom viackrát opakuje. Keď im ukazujem titulku Nového času, na ktorej je Putin vykreslený ako Hitler, uznanlivo pokyvujú hlavou. Dcéra mi vraví, že na ukrajinských sociálnych sieťach koluje veľké množstvo podobných obrázkov a meme.

V Michalovciach sa snažíme zohnať najmä SIM kartu. Keď pani v Tescu vysvetľujem, že potrebujeme niečo, čo by sa hodilo pre dievča utekajúce z Ukrajiny, povie, že presne vie, čo potrebuje, lebo dnes Ukrajincom predala už asi dvadsať SIM kariet.

Po viac ako hodine čakania napokon prichádza sľúbený autobus. Prekladáme veci, vymieňame si telefónne čísla. Matka ma srdečne objíma a spolu s deťmi nasadá do autobusu, ktorý je už plný ľudí. Ony sú posledné, kto sa doň ešte zmestil.