Presúvanie právomocí do centrály Európskej únie má tento rok poskočiť za neprijateľnú hranicu. V čase stresov z pandémie, v očakávaní uvoľnenia opatrení. V tichosti, bez referend či hlasovaní v národných parlamentoch. 

Rok 2003. Na Slovensku sa uskutočnilo doteraz jediné platné referendum. Bolo tesné, lebo účasť občanov prekročila povinnú nadpolovičnú väčšinu iba o chudobné dve percentá. Vtedy si museli vládni politici vydýchnuť, že to bolo počuť až do Bruselu.

Deväť desatín vtedajších hlasujúcich prikývlo na otázkou: Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie? A tak sa v roku 2004 Slovensko po splnení prísnych vstupných podmienok stalo členom európskeho zoskupenia.

Referendum určite malo svoje miesto, lebo začlenením sa Slovensko zrieklo nemalej časti svojej suverenity. Uznalo nadriadenosť únijných predpisov nad vlastnými.

Rok 2008. V slovenskom parlamente sa uskutočnilo dôležité hlasovanie o ústave EÚ, o dokumente, ktorý je známejší pod názvom Lisabonská zmluva. Úspešne.

Jedným z najdôležitejších bodov Lisabonskej zmluvy bolo rozšírenie oblastí, kde sa pri hlasovaní medzi členskými štátmi nevyžaduje jednomyseľný súhlas, ale stačí kvalifikovaná väčšina. Podmienka jednomyseľného hlasovania ostala pri zahraničnej politike, daniach, sociálnej politike a zmien zmlúv Európskej únie.

Odvtedy sa Slovensko v mnohých otázkach mohlo nechať prehlasovať inými. Prišlo o ďalší kus suverenity.

Rok 2009. Slovensko opúšťa korunu a prijíma euro. Z vlastnej vôle a po splnení tvrdých podmienok. Stáva sa členom Európskej menovej únie.

O mnohých veciach sa odvtedy nerozhoduje v Národnej banke Slovenska, ale vo frankfurtskej Európskej centrálnej banke. Napríklad o úrokových mierach v komerčných bankách pri hypotekárnych úveroch.

Rok 2011. Hlasovanie v Národnej rade o rozšírení eurovalu, teda fondu na pomoc problémovým štátom eurozóny, ktoré spojila vtedajšia predsedníčka vlády Iveta Radičová s vyslovením dôvery, bolo neúspešné a vláda padla. Problémom bolo, že by Slovensko malo pomáhať štátom, ktoré sú vyspelejšie ako ono samo.

Neskoršie druhé hlasovanie už bolo úspešné, Slovensko sa zadlžilo, aby pomáhalo iným, najmä stredomorským štátom. Politická kríza sa skončila návratom Roberta Fica na čelo vlády, a to na dlhých osem rokov.

Stratu suverenity možno vyvážiť

Ako vidíme, suverenita Slovenska sa krok za krokom vytrácala. Najskôr išlo o iba podriadenie sa predpisom a politikám EÚ, ktoré nám vždy nemuseli vyhovovať. Najvypuklejší spor nastal pri presadzovaní jednotnej migračnej politiky, keď sa v roku 2015 Slovensko vzpriečilo prijať kvótový systém.

Potom prišli povinnosti týkajúce finančných záväzkov v eurozóne, inými slovami záväzok platiť za iných.

Samozrejme, vždy treba dať na misky váh, koľko odovzdávame a koľko za to získavame. O odovzdávaní som hovoril. A druhá miska váh? Slovensko je stále čistým príjemcom eurofondov. Patrí do európskeho civilizačného priestoru, do ktorého nás desaťročia nepustili. Môžeme slobodne cestovať, pracovať v zahraničí, sťahovať sa.

Ak by išlo o strohý prepočet, v Európskej únii sa oplatí byť. Ale uvedomme si, že odovzdávanie suverenity pokračuje. U niektorých to už naráža na otvorený odpor. Tak to bolo v minulom roku v prípade Poľska a Maďarska pri schvaľovaní európskych rozpočtových balíkov.

Nie federalizovaniu

Rok 2021. Čo bude ďalej? EÚ, lepšie povedané jej doteraz nepomenovaná inštitúcia, by mala byť k Slovensku štedrá. Slovensko by malo dostať na post-pandemické okolo šesť miliárd eur. Uhradí do európska centrála. To by sa malo oplatiť. Skutočne?

Problém je, že peniaze budú, ak Slovensko splní podmienky. Napríklad ak viac ako tretinu peňazí minie na zelené projekty. Že by sa peniaze zišli niekde inde? Nie, nie, podmienka je jasná, treba ju splniť.

To je ten menší problém. Väčší spočíva práve vo financovaní Fondu obnovy a rozvoja, ako sa post-pandemický mechanizmus nazýva. Pre všetky členské štáty sa má nazhromaždiť 750 miliárd eur. Kto to spraví? Zatiaľ nevedno, vie sa len, že to bude nejaká centralizovaná európska inštitúcia.

Nielen v dnešnom svete platí, že kto má v rukách peniaze, má moc. Ak odhliadneme od toho, že dlhy členských štátov už dávnejšie skupuje Európska centrálna banka, potom nastane nová situácia, že vznikne akýsi mocný európsky financmajster, ktorý si bude diktovať podmienky. Napríklad, že uvalí spoločnú európsku daň a bude si ju v členských štátoch vyberať. Veď z čoho bude mať splatiť spomínaných 750 miliárd eur?

Takéto ďalšie odovzdanie suverenity členských štátov už nemožno nazvať inak ako federalizovanie EÚ. Ideme za čiaru. Spejeme k usporiadaniu, aké majú Spojené štáty americké. V Amerike k tomuto zlomu došlo a volá sa podľa Alexandra Hamiltona, ktorý vytvoril banku na financovanie dlhov s príjmami z cla a dane na whisky. EÚ má svoj hamiltonovský moment pred sebou v tomto roku.

Potichu. Bez toho, aby sme o tom hlasovali v referendách alebo v národných parlamentoch. Je to v poriadku?

Nie, tu nejde o brojenie proti Európskej únii. Naopak, treba za ňou stáť. Za pestrým zoskupením rôznorodých štátov, ktoré umožňujú voľný pohyb ľudí, tovarov, služieb.

Postaviť sa treba proti vytvoreniu Spojených štátov európskych. Nie je to v záujme Slovenska, ani Európy. Rovnako, ako to nebolo vtedy, keď sa o to pokúšali niekdajší vládcovia použitím hrubej sily.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

Po zadaní emailu môžete čítať zadarmo.

Vaše osobné údaje budú spracované v súlade s našimi pravidlami ochrany súkromia.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.