Súčasná republika, v ktorej žijeme, vznikla v roku 1993. Hoci za vznikom štátu nebol žiadny ideový alebo politický prúd, ktorý by odkazoval na prvý slovenský štát, historickú skúsenosť z prvej polovice 20. storočia predsa zohrala rolu. Nech vnímame dejiny akokoľvek, analyzujúc fakty je to zrejmé. 

História samostatného Slovenska má vyše 80 rokov. Prvý samostatný štát vznikol 14. marca 1939. Bolo to v osobitných pomeroch, v čase začínajúcej rozpínavosti nacistického Nemecka a rozpínania totalitných alebo autokratrických režimov.

Dni prvej republiky pripútanej k Nemecku boli zrátané hneď po tom, ako Hitler začal prehrávať vojnu. Samostatné Slovensko, oklieštené o južné oblasti, vydržalo šesť rokov, potom sa vrátilo späť do Československa.

Druhý samostatný štát vznikol 1. januára 1993, tentoraz nie z vôle nejakej veľmoci. Podobne ako v prvom prípade však nešlo o nejaké masové vystúpenie Slovákov. Rozhodujúcu úlohu opäť zohrali domáce politické reprezentácie. 

Federalizovanie

Revolúcia na konci roka 1989 zastihla Československo ako federálny štát. Od roku 1969 existovala vo východnej polovici Slovenská socialistická republika s vlastnou vládou a parlamentom. Keďže monopolnú moc v štáte mala centralistická komunistická strana, postavená nad všetky inštitúcie, autonómne postavenie Slovenska bolo iluzórne. 

Hneď po páde monopolu komunistov na konci roka 1989 sa s premenou politického systému na Slovensku otvorila otázka skutočného federalizovania štátu. Začiatok 90. rokov sprevádzal politický súboj o posilnenie autonómie Slovenska v rámci federácie.

Viditeľne sa to prejavilo už v súboji s Čechmi o zmenu názvu republiky, ktorý sa po sporoch ustálil na pomerne krkolomnom pojme Česká a Slovenská Federatívna Republika. Pri tomto procese už možno badať súvislosť s tým, čo sa odohralo v Československu tesne pred druhou svetovou vojnou.

Po Mníchovskej dohode, oklieštení a oslabení Československa zosilneli autonómne pohyby na Slovensku. Na konci novembra 1938 vznikla zákonným procesom federálna forma spoločného štátu s názvom Česko-Slovenská republika. Bol to len začiatok procesu. Keď sa mali stanoviť reálne kompetencie bratislavskej vlády, nastali ťahanice o financovanie.

Slovenská vláda u prezidenta J. Tisu. Foto: archív

V roku 1990 to bolo veľmi podobné. Po federalizovaní demokratického štátu nasledoval boj o kompetencie medzi federálnou a národnými vládami, ktorý mal podobnosti s procesom z obdobia od októbra 1938 do marca 1939. Po polstoročí nastúpil rovnaký slovník a spory sa zas odvíjali od toho, kto na koho dopláca. Samozrejme, že každá strana sa cítila ukrátená.

Kompetencie

V období kryštalizovania pomerov medzi západnou a východnou časťou štátu prišiel dôležitý moment.

V máji 1991 sa od širokospektrálneho slovenského vládneho hnutia s názvom Verejnosť proti násiliu odtrhla časť vplyvných politikov vedených Vladimírom Mečiarom a založila si novú stranu s názvom Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Táto strana sa napokon stala rozhodujúcou silou pri následnom rozdelení spoločného štátu.

Práve zdôrazňovaním problémov pri rozdeľovaní kompetencií medzi slovenskou a českou časťou štátu a kritizovaním ekonomickej reformy vedenej z centrálnej pražskej úrovne, ktorú sprevádzal nevyhnutný pokles životnej úrovne, sa odlíšila od iných slovenských politických subjektov.

HZDS na rozdiel od Slovenskej národnej strany (SNS) nevolalo hneď po osamostatnení štátu, ale po akomsi spravodlivom zakotvení postavenia Slovenska vo federálnom zväzku.

Vladimír Mečiar gratuluje Michalovi Kováčovi k zvoleniu za prezidenta, 2. marca 1993 v Bratislave. Foto: Vladimír Benko/TASR

Na občanov vtedajšieho Slovenska kruto doliehali dôsledky postkomunistických reforiem, ktorých okamžité dopady boli pre inú štruktúru priemyslu a stupeň vyspelosti tvrdšie ako v Česku. Mečiarova strana kritizovala pražskú ekonomickú politiku, ktorá mala byť nevýhodná pre Slovákov. Slovník a ciele hnutia sa začali nápadne podobať na vyjadrenia a snahy ďalšej inštitúcie, ktorá už na Slovensku existovala.

Ekonomika

Už mesiac po novembrovej nežnej revolúcii vznikla za účasti 80 ekonómov samostatná ekonomická platforma s názvom Nezávislé združenie ekonómov Slovenska, v skratke NEZES. Sami zakladatelia NEZES-u, medzi ktorých patrili hlavne Viktor Pavlenda a Hvezdoň Kočtúch, tvrdili, že založeniu „predchádzali aktivity už od roku 1986, keď sa na pôde Slovenského zväzu výrobných družstiev pravidelne stretávala skupina ekonómov, pracovníkov praxe a ústredných orgánov.“

Spoločne diskutovali o „potrebe nutných zmien v záujme zlepšenia nerovného postavenia Slovenska“ vo vtedajšej republike. Zámerom NEZES-u bolo zrejme kopírovať inú inštitúciu z prvej Československej republiky – Národohospodárskeho ústavu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, neskôr premenovaného na Národohospodárske ústredie Slovenska (NÁRUS).

Už používané skratky NEZES, NÁRUS vyvolávajú podobnosť. NEZES sa ani netajilo svojimi sympatiami k predvojnovej inštitúcii a uznávalo, že aktivity NÁRUS-u viedli k „získaniu reálneho obrazu o funkčnosti a sebestačnosti slovenskej ekonomiky“ a prispeli ku „konečnému rozhodnutiu o vyhlásení nezávislosti samostatnosti Slovenska v zlomových dňoch marca 1939“.

Medzivojnová inštitúcia NÁRUS si stanovila cieľ ekonomicky pozdvihovať Slovensko a získala pomerne veľkú váhu, keď v jej popredí boli Imrich Karvaš, Peter Zaťko či Kornel Stodola. Vedúci ekonómovia z NÁRUS-u neskôr ozaj úspešne viedli hospodárstvo samostatného Slovenska v rokoch 1939 až 1945.

Imrich Karvaš. Foto: archív

NEZES o vyše pol storočia neskôr sa takýmto postavením a výsledkami ani zďaleka nemohol porovnávať. Hoci jeho snaha podchytiť tep ekonomického života na opätovne sa osamostatňujúcom Slovensku bola jednoznačná, dopredu pripravovaná a verejne proklamovaná, výsledky boli slabšie.

Dosah na ekonomiku bol však významný. Obe inštitúcie sa vyznačovali dôležitou spoločnou črtou – odkláňali sa od liberálnej ekonomiky a presadzovali silný vplyv vlády na hospodárstvo, čo sa po roku 1993 v reálnej politike potvrdilo.

Svojprávnosť

Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) krátko po vzniku v roku 1991 nehovorilo o potrebe rozdeliť spoločný štát, ale stále viac zdôrazňovalo potrebu riešiť problémy s osobitným prihliadnutím na Slovensko. V prvých mesiacoch roka, keď ešte táto strana vznikala len ako platforma v širokospektrálnej Verejnosti proti násiliu, vydalo NEZES vyhlásenie k priebehu centralizovanej ekonomickej reformy v oblastí financií a cien.

V ňom sa písalo, že „slovenská ekonomika sa má včleniť do európskej a svetovej ekonomiky ako svojprávny subjekt, pri plnom rešpektovaní jej potrieb a záujmov“ a že treba „v pripravovanej Ústave SR jednoznačne zakotviť suverenitu SR nielen v ekonomickej, ale aj politickej oblasti“. Vrcholní predstavitelia NEZES-u, napríklad Hvezdoň Kočtúch, Ladislav Lysák či Michal Baránik, sympatizovali s HZDS a neskôr sa stali jeho parlamentnými reprezentantmi.

Hvezdoň Kočtúch. Foto: Vladimír Benko/TASR

HZDS začalo postupne koketovať s osamostatnením Slovenska. Nesúviselo to len s rastúcimi ambíciami spomínaných ekonómov, ale aj s viditeľným prebudením nálad spiacich v časti spoločnosti niekoľko desiatok rokov. Pri živote ich udržali federalizačné kroky z čias politického uvoľnenia na konci 60. rokov.

Šéf NEZES-u Kočtúch si na toto obdobie dobre pamätal. Ako blízky spolupracovník šéfa československých komunistov Alexandra Dubčeka a člen najvyšších československých a slovenských straníckych orgánov stál pri zrode zákona o česko-slovenskej federácii. Určite cítil, ako sa vracia atmosféra z tých rokov, teraz však okorenená ťaživými dôsledkami tvrdej reformy nastolenej z Prahy, ktorá sa ako hlavné mesto stávala pre mnohých Slovákov čoraz vzdialenejšia.

Voľby

Na vlne zmien nálad v spoločnosti prišlo pred voľbami v roku 1992 hnutie HZDS s programom a najmä spôsobom jeho prezentovania, akoby len sama bratislavská vláda dokázala vyriešiť problémy Slovenska v jeho spoločenskej a ekonomickej transformácii. V programe „prvým bodom a nosným pilierom bolo demokratickým a legitímnym spôsobom zavŕšiť emancipačný vývin Slovenska, vyhlásiť zvrchovanosť Slovenskej republiky, prijať Ústavu SR a usilovať sa o získanie medzinárodnoprávnej subjektivity.“

Mečiarovo hnutie voľby na Slovensku vyhralo, získalo 37 percent hlasov. Spolu so SNS, ktorá už dlhšie otvorene presadzovala osamostatnenie Slovenska, ich zisk prevyšoval 45 percent.

To sa podobalo na posledné parlamentné voľby z čias prvej Československej republiky z roku 1935, keď autonomistická Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) v koalícii s vtedajšou SNS získala na Slovensku 31 percent hlasov. Ešte výraznejšiu podobnosť nájdeme zo síce oveľa menej reprezentatívnejších, ale o to aktuálnejších komunálnych volieb z roka 1938, pri ktorých presvedčili autonomistické strany na Slovensku 44 percent voličov.

HZDS sa ako nosná politická strana v roku 1992 pričinila o zostavenie novej a zároveň poslednej federálnej vlády. Spolu so SNS zostavilo slovenskú  vládu. Potom HZDS pristúpilo ku krokom, ktoré pripomínajú postup z roku 1938. 

Sebaurčenie

Dňa 6. októbra 1938 predložila HSĽS dokument s názvom Manifest slovenského národa, ku ktorému sa pridali ďalšie slovenské politické strany okrem ľavicových. Bolo to pol roka pred vyhlásením samostatnosti Slovenska.

V manifeste sa písalo: „My Slováci, ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo, a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme. Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi a tak prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe v duchu kresťanskom.“ V závere bola veta: „Víťazstvo samourčovacieho práva znamená pre slovenský národ víťazné zakončenie nášho dlhoročného boja.“  

Dňa 17. júla 1992 predložilo HZDS v Slovenskej národnej rade návrh Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorú poslanci predkladajúceho hnutia, SNS a časti ľavice veľkou väčšinou schválili. Bolo to pol roka pred vyhlásením druhej samostatnosti Slovenska.

Slovenská národná rada rokovala 17.júla 1992 v Bratislave o prijatí Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Foto: Pavel Neubauer/TASR

V deklarácii sa písalo: „V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie. Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.“ 

V úvode deklarácie sa uvádzalo: „My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo.“

Vyhlásenie

Uvedené dva dokumenty nie sú zhodné a ten starší je okorenený niektorými dobovými ustanoveniami, napríklad prihláseniu sa k boju „proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia“. Kým Manifest prijímali politické strany, Deklarácia sa schvaľovala v slovenskom parlamente, ktorý mal vtedy v Česko-Slovensku čiastočné zákonodarné právomoci.

Manifest nebolo možné prijať v parlamente, lebo na jeseň 1938 Slovensko ešte žiaden zákonodarný zbor nemalo. Keď sa však na dokumenty pozrieme bližšie, zvážime východiskové podmienky, vylúčime dobové nánosy, vyberieme z nich hlavné posolstvo a porovnáme ich, pochopíme, že medzi nimi niet veľkého rozdielu. Je pravdepodobné, že ten mladší sa inšpiroval starším.

Ten starší bol z dielne HSĽS, mladší pripravilo HZDS. Kým v roku 1938 si HSĽS po prijatí manifestu podrobila na Slovensku väčšinu politického spektra a dominovala v ňom ďalších sedem rokov, v roku 1992 získalo HZDS rozhodujúce postavenie na politickej scéne a držalo si ho s krátkou prestávkou šesť rokov. 

Inštitúcie

Keď sa pozrieme na budovanie inštitúcií, napriek iným východiskovým podmienkam opäť nájdeme podobnosti. Ale tie už akoby vedome maskovali, pretože Mečiarova vláda sa pri vzniku druhej republiky deklaratórne dištancovala od prvej. Medzinárodná i vnútorná atmosféra nepripúšťala vnášať akúkoľvek spojitosť medzi tieto dva útvary.

A tak sa v novom štáte v 90. rokoch neobnovila mena koruna slovenská, hoci za Moravou paralelne vznikla koruna česká, ale slovenská koruna. Išlo o odlíšenie od prvej republiky. So samostatnou menou prišla v roku 1993 Národná banka Slovenska a nie niekdajšia Slovenská národná banka. Na podporu slovenskej koruny sa však usporiadala zbierka ako na podporu koruny slovenskej.

Podobne vznikla Armáda SR, aby sa náhodou nestotožňovala so svojou predchodkyňou Slovenskou armádou.

Kapitalisti  

Otvorených alebo maskovaných podobností by sme našli viac. Za zmienku stojí ešte hospodárska stratégia. Mečiarova vláda sa podujala, takisto ako vláda Jozefa Tisa spred vyše polstoročia, viesť samostatnú hospodársku politiku, kde mal mať silné slovo štát, ktorý vstupoval s vážnymi opatreniami priamo do podnikania.

Kým Tisova vláda zriadila Komitét hospodárskych ministrov, Mečiarova Radu pre hospodársky rozvoj Slovenska. I slogany boli podobné. Tisova vláda prišla so slovakizáciou hospodárstva a heslom Slováci bohatnite, Mečiarova sa podujala vytvoriť „slovenskú kapitálotvornú vrstvu“ a namiesto hesla ponúkala víziu druhého Švajčiarska.

Foto: archív

Z inštitucionálneho hľadiska i vzhľadom na stanovené ciele bola situácia podobná, ale z hľadiska metód a kvality riadenia odlišná. Kým Tiso zveril Komitétu hospodárskych ministrov všetky kompetencie riadiť ekonomiku a pritom sa mohol oprieť o kvalitu jeho členov, Mečiar a jeho spolupracovníci do ekonomiky zasahovali priamo, osobne a Rada pre hospodársky rozvoj bola len akýmsi poradným, neodborným orgánom.

Tiso na slovakizáciu hospodárstva použil plošné podporné nástroje a nechal podnikateľov konať, Mečiar vytváral podnikateľov privatizáciou štátneho majetku. Tiso síce siahol k arizácii, čo mohla byť určitá forma drastickej reprivatizácie, ale tá nemala veľký vplyv na rast domácej podnikateľskej vrstvy.

Životaschopnosť

V každom prípade, nech už bolo hospodárstvo riadené tak či onak, v 40. i v 90. rokoch minulého storočia sa ukázalo, že Slovensko je napriek deformovanej politickej scéne schopne ekonomicky samostatne existovať, lebo má na to dostatočné vnútorné zdroje hlavne v odborne zdatných ľuďoch v podnikateľskom stave. Podobný záver možno vysloviť v oblasti spoločenského a kultúrneho života.

V Tisovom i Mečiarovom režime zápasilo Slovensko s vlastnými problémami a tie predznamenávali ohraničenosť ich trvania. V prvej i druhej autoritatívnej republike rástla významná vnútorná opozícia s inými predstavami o spôsobe vládnutia, v roku 1994 sa dokonca na čas dostala k moci.

Významnú úlohu zohrali vonkajšie okolnosti. Kým prvú samostatnú republiku garantovalo z účelových dôvodov Nemecko, dianie druhej bedlivo sledovalo Európske spoločenstvo, neskoršia Európska únia. Práve medzinárodné okolnosti a v roku 1998 aj domáca verejnosť a politická opozícia prispeli k tomu, že autokratické režimy Tisa a Mečiara padli.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.