Ščastlivo, znelo najčastejšie na slovensko-ukrajinskej hranici v Ubli

Ukrajici prechádzaju cez hraničný priechod v Ubli. Foto: Michal Čop

„Akonáhle som ráno počula o výbuchoch, nasadla som do taxíka a išla 160 kilometrov na slovenskú hranicu,“ informovala postaršia žena z Ľvova reportéra Štandardu na hraničnom priechode Ubľa – Malyj Bereznyj. Prejsť cez poľské hranice bolo podľa nej bez šance. Od rána boli preplnené. Cez hranicu v Ubli išla pešo, lebo to bolo najrýchlejšie. Prísť po ňu majú známi zo Slovenska.

Zatiaľ čo v minulosti hraničnému prechodu s Ukrajinou v Ubli vládli dodávky s českými evidenčnými číslami, vo štvrtok sa tento obraz zmenil pre vysoký počet osôb, ktoré hranicu prekračujú peši. Ide najmä o ženy a mladých ľudí. Za volantmi osobných áut a dodávok však sedia stále predovšetkým muži, pribúdali však ukrajinské evidenčné čísla.

Na otázku, či majú kam ísť, väčšina po česky odpovedá, že áno. Mladý muž, ktorého som oslovil, rázne odmietol, že by utekal. „Mám normálne dvojročné víza a idem do práce,“ vraví. Z ďalšej debaty však vysvitá, že si ide prácu len hľadať.

Ďalšia skupina Ukrajincov v strednom veku, ktorých oslovujem počas ich fajčiarskej pauzy, pracuje v lesoch v okolí Brna. Do svojej domoviny sa chcú vrátiť najskôr o tri mesiace. Zmienka o úteku z vlastnej krajiny ich nenahnevala. „Na Ukrajine sa vyprázdňujú obchody, tovar začína byť na prídel. Nemohli sme si natankovať viac ako dvadsať litrov paliva,“ tvrdili po prekročení hranice a položartovne dodávajú, že doteraz chodili Slováci na Ukrajinu s kanistrami na lacný benzín, teraz budú chodiť s kanistrami ľudia z Ukrajiny.

Reportér Štandardu vyspovedal posádku ukrajinskej dodávky, ktorá smerovala do Česka. Foto: Michal Čop

Trojica, ktorá prekračuje hranice peši

Po chvíli pristavujem staršiu pani, mladú ženu a zhruba pätnásťročného chlapca. Na hraniciach sa stretli náhodou, nie sú organizovaná skupinka. Mladá žena býva neďaleko slovenskej hranice, ale poväčšine roka pracuje a žije v Pezinku.

Dospievajúci tínedžer ide za rodičmi do Česka. Doma nechal starú mamu, s ktorou doteraz býval. Nechcela opustiť ich rodný dom. Chlapec príliš nerozumie slovenčine a pôsobí dezorientovane. Má šťastie, že sa ho ujíma mladá žena pracujúca v Pezinku. O niekoľko hodín pre ňu majú autom prísť známi zo západného Slovenska. Takže si ešte musia počkať a spoločne sa pešo poberajú do Uble.

Trojica Ukrajicov prechádza cez hraničný priechod v Ubli. Foto: Michal Čop

Postaršia pani, ktorá má za sebou dramatickejší príbeh, sa k nim nepridáva. Sadá si na slnko na svoju tašku, oprie sa o plot a čaká na príchod svojich známych zo Slovenska, ktorí po ňu majú prísť. Po chvíli zatvára oči a zdá sa, že podriemkava.

Má za sebou cestu až z Ľvova, ktorý je vzdialený od Uble približne 160 kilometrov. Hneď ako vyšli prvé správy o útoku a začula výbuchy, nasadla do taxíka a nechala sa odviesť na slovenské hranice. Na otázku, prečo nešla cez Poľsko, ktoré má z Ľvova omnoho bližšie, odpovedá, že tam boli už od rána priechody úplne upchaté. Situácia na slovenských hraniciach vraj ešte nie je až taká zlá.

Ešte vo štvrtok ráno hlásila polícia relatívne dobrú situáciu na slovensko-ukrajinských hraniciach. Postupne sa to zhoršovalo a popoludní už bola čakacia doba pre osobné autá na priechode v Ubli šesť hodín pre osobné autá a hodinu a pol pre peších. Nákladné vozidlá cez tento priechod neprechádzajú, v neďalekom Vyšnom Nemeckom čakajú vodiči nákladnej dopravy na vybavenie takmer päť hodín.

Kolóna sa plynule zväčšovala

Keď otváram dvere na svojom aute, osloví ma Ivan. Plynulou slovenčinou sa ma pýta, či organizujem odvoz ľudí z hranice. Zháňam mu teda taxík a dávame sa do reči. Aj Ukrajinec Ivan pracuje v Pezinku. Hovorí, že na Slovensku pracuje už deväť rokov. Najprv robil na stavbách, potom založil upratovaciu firmu.

„Práce na stavbe sa však stále nebojím,“ hovorí mi a ukazuje tvrdú chlapskú ruku. Na Ukrajinu prišiel len včera večer. Keďže vo Vyšnom Nemeckom sa dlho čakalo, nechal tam auto a hranicu prešiel peši. Preto potrebuje ísť do Vyšného Nemeckého, kde má svoje vozidlo.

Taxikár zo Sniny mu vraví, že jazda ho bude stáť približne 60 eur. „Dosť, ale čo mám robiť. Kašľať na to,“ vraví Vasiľovi, ktorý prešiel hranicu spolu s ním. Obaja sú susedia z Veľkého Berezného, preto idú spolu. Vasiľ však ide do Česka, kde pracuje. Hovorí, že na ukrajinskej strane sa už tesne popoludní vytvorila minimálne trojkilometrová kolóna a neustále sa zväčšuje. Igor a Vasiľ sú jediní, ktorí z oslovených ľudí zastávajú výrazne menšinový názor a vinia za vznik vojny Američanov a ich vplyv na Ukrajinu.

Taxík odváža Ukrajincov zo slovensko-ukrajinskej hranice v Ubli. Foto: Michal Čop

Nie Rusi, Putin za to môže

„Aká Amerika?“ oponuje mu zhruba tridsaťročný Ukrajinec Dmytro a len nechápavo krúti hlavou. Pochádza z Kyjeva a pracuje v Bratislave v AT&T. Má za sebou desať hodín šoférovania, auto nechal na ukrajinskej strane hranice. Nechcel na hranici stráviť mnoho hodín čakaním, a tak radšej vystúpil a prešiel na druhú stranu peši. Cestuje spolu s kamarátom a mladou ženou, ktorá však vôbec nemá záujem o konverzáciu. Aj oni sa ma pýtajú na taxík a tiež na to, ako sa z Uble najlepšie dostanú do Bratislavy.

S Ukrajincami, ktorí sa za hranicou nachádzajú už dlhšie, sa pomaly zbližujeme. Mladík, ktorý si ide hľadať prácu do Česka, si u mňa v aute nabíja svoj Iqos. Vasiľ sa ma pýta na auto, chce vedieť, koľko stálo a prepočítava to na české koruny. Keď za mnou prichádzajú policajti, aby som preparkoval, starší Ukrajinec sa ma pred nimi zastáva, že si len robím svoju prácu.

Neďaleko postávajú mladé študentky. Na moje oslovenie, či sú na úteku, reagujú mierne podráždene. „Nikam neutekáme, len ideme do školy.“ Študujú v Košiciach na vysokej škole, mieria na internát. O chvíľu by po nich mali prísť kamaráti z Košíc. Na otázku, kto môže za vojnu, odpovedajú jednoznačne: „Rusi.“ Potom sa opravia: „Nie Rusi, ale Putin. Rusi ako národ za to nemôžu, to Putin.“

Podobne to vidí päťdesiatnička, ktorá prešla hranicu so zhruba pätnásťročnou dcérou. Obe majú namierené do Michaloviec, kde pani pracuje a má tam aj ubytovanie. Prízvukuje mi, že na Ukrajine aj malé deti jednoznačne vedia, že za vojnu môže Rusko a Putin. Jej dcéra pritaká. Podľa nej Putinovi nebude stačiť len Ukrajina. „Potom vtrhne aj k vám.“ Na záver mi so slzami v očiach hovorí, že doma nechala mamu aj staršiu sestru. „Nechceli opustiť domov.“ Viac sa nechce rozprávať, vidno, že to nesie ťažko.

Berú so sebou aj tri deti

Prihováram sa ja rodine s tromi deťmi, ktorá sedí na kufroch poukladaných na chodníku. Otec rovnako ako takmer každý, kto prechádza hranicou, každú chvíľu s niekým telefonuje. Okrem iného vybavuje aj odvoz. Matka ma zatiaľ informuje, že idú do Prahy, kde pracujú.

Tentoraz však berú aj deti. Najmladšie z nich, možno päťročný chlapec, sedí mame v náručí a v rukách stíska veľkého hnedého triceratopsa. Tá scéna je dojemná. Doma mám syna zhruba v jeho veku. Taký veľký triceratops by sa mu určite páčil.

Matka vraví, že sa jej nežiada veľmi rozprávať, nechce, aby to, čo sa deje, vnímali jej deti. Žena sa o politiku nezaujíma, ale trápi ju, že kvôli nej teraz musia aj s deťmi utekať zo svojej vlasti. Pri týchto slovách sa jej tlačia slzy do očí. Napokon si odo mňa pýta vodu, lebo jej deti sú smädné a ona nemá čo ponúknuť. Keď jej zoženiem vodu, opäť má slzy na krajíčku a srdečne ďakuje.

Ukrajinská rodina s troma deťmi. Foto: Michal Čop

Normálny človek nemôže spôsobovať toľko utrpenia

Ďalšia staršia pani je zjavne rozrušená. Tvrdí, že to, čo sa deje, je strašné a môže za to jedine Putin. „Je to šialenec. Toto môže spraviť len šialenec. Normálny človek nemôže spôsobovať toľko utrpenia obyčajným ľuďom,“ zdôrazňuje. „Rodina sa snaží celý život poctivo pracovať zabezpečiť seba a deti a potom príde takýto šialenec a všetko je fuč. Kam sa všetci tí ľudia teraz podejú? Ich doterajšie životy sú v troskách. Môžu začať odznova. A to s deťmi, ktoré to musia všetko znášať s nimi,“ dodáva s obavami.

Ščastlivo dnes zaznelo mnohokrát

Po niekoľkých hodinách strávených na hraničnom priechode z neho odchádzam. Priamo v Ubli ešte stretávam Váňu. Chce ísť do Pezinka, má tam svoju priateľku. Ponúkam mu aspoň odvoz do Sniny.

Váňa mi cestou hovorí, že ešte ráno nastúpil do práce na píle, no keď zistil, čo sa deje, okamžite sa zbalil a odišiel. Má so sebou len neveľkú cestovnú tašku. Okrem neho vraj okamžite odišli aj ďalší, niektorí však ostali.

Rozpráva po česky, niekoľko rokov tam pracoval v rôznych fabrikách. Na Ukrajine sa však cítil lepšie, tak sa vrátil. Doma nechal otca, matku a staršieho brata, ktorý je hasičom.

Otec je vojnový veterán z Afganistanu. Ale podľa Váňu sa bojovať nechystá, vojnu neznáša. Zo zodpovednosti za túto vojnu viní ruského prezidenta: „Putin nikdy nemá dosť, rovnako ako Hitler,“ komentuje.

Zatiaľ čo si Váňa v Tescu v Snine kupuje slovenskú SIM kartu, pozerám mu spoje do Bratislavy. Má šťastie, o desať minút mu ide autobus do Humenného a po polhodine čakania prestúpi na spoj priamo do Bratislavy.

Slováci sú podľa jeho slov dobrý národ, pomáhajú Ukrajincom. „Bodaj by si mal pravdu, Váňa,“ podaním ruky sa s ním na autobusovej stanici lúčim a dnes už po toľkýkrát vravím: „Ščastlivo.“ Váňa úprimne ďakuje, rovnako ako všetci Ukrajinci, ktorým som to dnes povedal. Predsa len, dnes majú tie slová iný význam ako vo všedný deň.

Nech už boli, akí boli, slová „ščastlivo“ vždy hovorili ukrajinskí colníci každému, kto prekročil hranicu. Dnes vravíme my to isté im.

Michal Čop
Ďalšie články