23. februára, 14:39

Keď budeme potrebovať poľské tanky, bude jedno, aké súdnictvo alebo potratový zákon majú

Keď budeme potrebovať poľské tanky, bude jedno, aké súdnictvo alebo potratový zákon majúJednotky poľskej armády. Foto: TASR/AP

Vladimir Putin do toho „tresol“ a rozhodol sa ako starý zástanca suverenity a teritoriálnej integrity uznať dva úplne bizarné štátne útvary, Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku (pridal ich tak na zoznam podobných pseudoštátov, ako je Abcházsko a Južné Osetsko). Obe „ľudové republiky“ v duchu zabehanej praxe ihneď požiadali o bratskú pomoc, ktorú Moskva okamžite nezištne poskytla a ruskí vojaci sú teraz už na Donbase „legálne“ a nemusia to maskovať ako doteraz, teda ako aktívny spôsob trávenia dovolenky.

Dôvodom Putinovho rozhodnutia bola ukrajinská genocída, ktorá sa prejavila tým, že sa ukrajinský agent odpálil na trhu v Donecku (ale nikoho nezabil a nezostal po ňom ani mastný fľak), iní agenti zaparkovali auto s trhavinou pod mostom (ale metadáta videa, bohužiaľ, ukázali, že to bolo už pred niekoľkými rokmi), poprípade skupina ukrajinských diverzantov čosi vykonávala v samotnom Rusku, kde ich síce hrdinskí pohraničníci zlikvidovali, ale ich telá už neukázali. Putinov pondelňajší hodinový prejav ale ukázal, že nešlo zďaleka iba o to. Ukrajina je podľa neho umelým útvarom, vzniknutým po boľševickej revolúcii, historicky patrí Rusku, a teraz degeneruje do neonacizmu. Aby sme parafrázovali Jiřího Babicu: „A keď tam nemáš nič, hoď tam Hitlera.“ A okrem toho sme sa dočkali obvyklej clivoty nad rozširovaním NATO.

Čo by tak za tým mohlo byť?

Nikoho v Kremli zjavne nenapadlo zamyslieť sa nad tým, prečo od ruského medveďa všetci utekajú. Že by to bolo napríklad tým, že Rusko nikdy neponúklo spoločenský model, ktorý by bol aspoň trochu lákavý? Rusko nikdy neponúklo ani slobodu, ani džínsy, ani Coca-Colu, ani rock and roll, ani Hollywood. Zato vždy ponúkalo neobmedzené pohŕdanie jednotlivcom („Rus dostane v živote toľko bitia ako pozdravení“) a ľudskou dôstojnosťou a slobodou, o čom nás presviedčajú cestopisy tých niekoľkých cudzincov, ktorí mali v tomto odjakživa policajnom štáte možnosť cestovať od čias Ivana Hrozného.

Putin sa zjavne rozhodol pofúkať si svoju starú boliestku z rozpadu Sovietskeho zväzu („najväčšia geopolitická katastrofa 20. storočia“), ktorý oprávnene videl ako pokračovateľa ruskej ríše. Hrá na starú notu ruských obáv z obkľúčenia. Ako písal francúzsky šľachtic Astolphe de Custine už v prvej polovici 19. storočia (keď prišiel do Ruska ako obdivovateľ absolutizmu a vrátil sa úplne zdesený tým, čo videl): „Ruská ríša nahrádza poriadok obce vojenskou disciplínou a stav obliehania vydáva za normálny stav spoločnosti.“ Aj George Kennan písal vo svojom slávnom Dlhom telegrame z roku 1946 o inštinktívnom strachu z vonkajšieho sveta. Rusi chceli vždy čo najviac štátov medzi sebou a západnou Európou buď priamo ovládať, alebo ich aspoň neutralizovať. Ťažko povedať, či je to skutočne len kolektívna národná trauma z Napoleonovho a Hitlerovho vpádu. Väčšina európskych národov zažila vpády oveľa častejšie a nemajú pre to utkvelú potrebu okupovať susedné územia. Ale to je koniec koncov jedno. Je to jednoducho tak.

Z ruského pohľadu je všetko jasné: Boli sme veľkí a zrazu, po roku 1991, sme sa vrátili k hraniciam niekedy z polovice 18. storočia. Naopak NATO sa stále približuje, aj keď po studenej vojne sľúbilo, že to robiť nebude (to je zložitá otázka – písomnú garanciu nikto nikomu nedal, ústne síce Gorbačovovi západní štátnici nerozšírenie fakticky sľúbili, lenže nikto netušil, že sa Sovietsky zväz rozpadne a jeho bývalé kolónie budú stáť v rade pred vstupom do EÚ a NATO). Takže chceme svoj bezpečnostný „cordon sanitaire“. Aj v takom brutálnom svete, akým je ruská politika, k tomu ale musíte pridať nejaký ospravedlňujúci príbeh, a tak sa vymyslí ukrajinská genocída Rusov (aj keď v Kyjeve hovorí viac ľudí rusky, než ukrajinsky), fašistický režim v Kyjeve (aj keď krajne pravicové strany dostali vo voľbách asi tri percentá) a základne NATO na Ukrajine (ktoré tam nie sú a ani byť nemajú). Ale to je jedno, pretože, ako napísal Astolphe de Custine, „spoločenský život v tejto krajine znamená trvalé sprisahanie proti pravde…“

Urobil aj Západ nejaké chyby?

Áno, urobil. Predstava, že skončili dejiny a s nimi aj niečo (či už sa nám to páči, alebo nie) tak prirodzené, ako sú zóny vplyvu, bola naivná. Ostatne aj my žijeme v americkej zóne vplyvu, ale s tým rozdielom, že sme do nej dobrovoľne a z dobrých dôvodov sami vstúpili… A ide z nej aj vystúpiť, ako keď Francúzsko vystúpilo z vojenských štruktúr NATO.

Ruská zóna vplyvu ale existovať neprestala. Ani fakticky, ani v mysliach kremeľských vládcov. Niekde existovala bez prerušenia (napríklad v strednej Ázii alebo v Arménsku), inde bola nahradená (v Pobaltí) a inde (na Ukrajine) sa stretla s tou západnou.

Bolo rozumné vôbec otvoriť možnosť členstva Ukrajiny (a Gruzínska) v roku 2008 na bukureštskom samite NATO? Z morálneho hľadiska má mať určite každý štát právo si určiť, v akej aliancii chce byť členom. A právo každého štátu vybrať si spôsob zaistenia svojej bezpečnosti dokonca Moskva podpísala po dohode s NATO v roku 1997. Lenže máme situáciu, akú máme.

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.