Keď budeme potrebovať poľské tanky, bude jedno, aké súdnictvo alebo potratový zákon majú

Jednotky poľskej armády. Foto: TASR/AP Jednotky poľskej armády. Foto: TASR/AP

Vladimir Putin do toho „tresol“ a rozhodol sa ako starý zástanca suverenity a teritoriálnej integrity uznať dva úplne bizarné štátne útvary, Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku (pridal ich tak na zoznam podobných pseudoštátov, ako je Abcházsko a Južné Osetsko). Obe „ľudové republiky“ v duchu zabehanej praxe ihneď požiadali o bratskú pomoc, ktorú Moskva okamžite nezištne poskytla a ruskí vojaci sú teraz už na Donbase „legálne“ a nemusia to maskovať ako doteraz, teda ako aktívny spôsob trávenia dovolenky.

Dôvodom Putinovho rozhodnutia bola ukrajinská genocída, ktorá sa prejavila tým, že sa ukrajinský agent odpálil na trhu v Donecku (ale nikoho nezabil a nezostal po ňom ani mastný fľak), iní agenti zaparkovali auto s trhavinou pod mostom (ale metadáta videa, bohužiaľ, ukázali, že to bolo už pred niekoľkými rokmi), poprípade skupina ukrajinských diverzantov čosi vykonávala v samotnom Rusku, kde ich síce hrdinskí pohraničníci zlikvidovali, ale ich telá už neukázali. Putinov pondelňajší hodinový prejav ale ukázal, že nešlo zďaleka iba o to. Ukrajina je podľa neho umelým útvarom, vzniknutým po boľševickej revolúcii, historicky patrí Rusku, a teraz degeneruje do neonacizmu. Aby sme parafrázovali Jiřího Babicu: „A keď tam nemáš nič, hoď tam Hitlera.“ A okrem toho sme sa dočkali obvyklej clivoty nad rozširovaním NATO.

Čo by tak za tým mohlo byť?

Nikoho v Kremli zjavne nenapadlo zamyslieť sa nad tým, prečo od ruského medveďa všetci utekajú. Že by to bolo napríklad tým, že Rusko nikdy neponúklo spoločenský model, ktorý by bol aspoň trochu lákavý? Rusko nikdy neponúklo ani slobodu, ani džínsy, ani Coca-Colu, ani rock and roll, ani Hollywood. Zato vždy ponúkalo neobmedzené pohŕdanie jednotlivcom („Rus dostane v živote toľko bitia ako pozdravení“) a ľudskou dôstojnosťou a slobodou, o čom nás presviedčajú cestopisy tých niekoľkých cudzincov, ktorí mali v tomto odjakživa policajnom štáte možnosť cestovať od čias Ivana Hrozného.

Putin sa zjavne rozhodol pofúkať si svoju starú boliestku z rozpadu Sovietskeho zväzu („najväčšia geopolitická katastrofa 20. storočia“), ktorý oprávnene videl ako pokračovateľa ruskej ríše. Hrá na starú notu ruských obáv z obkľúčenia. Ako písal francúzsky šľachtic Astolphe de Custine už v prvej polovici 19. storočia (keď prišiel do Ruska ako obdivovateľ absolutizmu a vrátil sa úplne zdesený tým, čo videl): „Ruská ríša nahrádza poriadok obce vojenskou disciplínou a stav obliehania vydáva za normálny stav spoločnosti.“ Aj George Kennan písal vo svojom slávnom Dlhom telegrame z roku 1946 o inštinktívnom strachu z vonkajšieho sveta. Rusi chceli vždy čo najviac štátov medzi sebou a západnou Európou buď priamo ovládať, alebo ich aspoň neutralizovať. Ťažko povedať, či je to skutočne len kolektívna národná trauma z Napoleonovho a Hitlerovho vpádu. Väčšina európskych národov zažila vpády oveľa častejšie a nemajú pre to utkvelú potrebu okupovať susedné územia. Ale to je koniec koncov jedno. Je to jednoducho tak.

Z ruského pohľadu je všetko jasné: Boli sme veľkí a zrazu, po roku 1991, sme sa vrátili k hraniciam niekedy z polovice 18. storočia. Naopak NATO sa stále približuje, aj keď po studenej vojne sľúbilo, že to robiť nebude (to je zložitá otázka – písomnú garanciu nikto nikomu nedal, ústne síce Gorbačovovi západní štátnici nerozšírenie fakticky sľúbili, lenže nikto netušil, že sa Sovietsky zväz rozpadne a jeho bývalé kolónie budú stáť v rade pred vstupom do EÚ a NATO). Takže chceme svoj bezpečnostný „cordon sanitaire“. Aj v takom brutálnom svete, akým je ruská politika, k tomu ale musíte pridať nejaký ospravedlňujúci príbeh, a tak sa vymyslí ukrajinská genocída Rusov (aj keď v Kyjeve hovorí viac ľudí rusky, než ukrajinsky), fašistický režim v Kyjeve (aj keď krajne pravicové strany dostali vo voľbách asi tri percentá) a základne NATO na Ukrajine (ktoré tam nie sú a ani byť nemajú). Ale to je jedno, pretože, ako napísal Astolphe de Custine, „spoločenský život v tejto krajine znamená trvalé sprisahanie proti pravde…“

Urobil aj Západ nejaké chyby?

Áno, urobil. Predstava, že skončili dejiny a s nimi aj niečo (či už sa nám to páči, alebo nie) tak prirodzené, ako sú zóny vplyvu, bola naivná. Ostatne aj my žijeme v americkej zóne vplyvu, ale s tým rozdielom, že sme do nej dobrovoľne a z dobrých dôvodov sami vstúpili… A ide z nej aj vystúpiť, ako keď Francúzsko vystúpilo z vojenských štruktúr NATO.

Ruská zóna vplyvu ale existovať neprestala. Ani fakticky, ani v mysliach kremeľských vládcov. Niekde existovala bez prerušenia (napríklad v strednej Ázii alebo v Arménsku), inde bola nahradená (v Pobaltí) a inde (na Ukrajine) sa stretla s tou západnou.

Bolo rozumné vôbec otvoriť možnosť členstva Ukrajiny (a Gruzínska) v roku 2008 na bukureštskom samite NATO? Z morálneho hľadiska má mať určite každý štát právo si určiť, v akej aliancii chce byť členom. A právo každého štátu vybrať si spôsob zaistenia svojej bezpečnosti dokonca Moskva podpísala po dohode s NATO v roku 1997. Lenže máme situáciu, akú máme.

Ukrajina je (a predovšetkým bola, pretože sa to mení) krajinou rozpoltenou medzi Západ a Východ. Medzi zástancov Ruska a nezávislosti. Niekoľko miliónov Ukrajincov pracuje v EÚ, niekoľko miliónov v Rusku. Obchodovala s Bruselom aj s Moskvou. Americký minister obrany (za Busha i Obamu) Robert Gates vo svojich pamätiach spomína, ako sa úplne ignoroval emocionálny význam Ukrajiny pre Rusko a napísal k tomu: „Sú európski a americkí rodičia pripravení poslať svojich synov bojovať za Ukrajinu? Pochybujem… Bol to politický akt, nie dôkladne premyslený vojenský záväzok. Tým to však podkopával samotný zmysel aliancie a ignorovalo to, čo Rusi považovali za svoj národný záujem.“ Gates, starý studenobojovník (riaditeľ CIA za Busha st.) pokračuje dlhým výpočtom všetkého, za čo je možné Rusko kritizovať, ale uzatvára: „Aj počas studenej vojny sme museli brať sovietske záujmy do úvahy a opatrne manévrovať. Prestali sme, keď Rusko v 90. rokoch zoslablo.“

Dodajme, že k nášmu veľkému šťastiu, pretože v tom úžasnom okne príležitostí po roku 1989 sa nám podarilo (cez značnú rezervovanosť mnohých realpolitikov vo Washingtone) presadiť prijatie do NATO. Ukrajina túto šancu nedostala a asi ani nedostane. Sčasti je to pochopiteľné – oproti Ukrajine sme boli fungujúcim, solídnym a konsolidovaným štátom. To sa tiež počíta… Ukrajina si so sebou ponesie hypotéku toho, že je štátom oligarchov, korupcie a kriminality. A aj keď sa to mení k lepšiemu, svoju šancu skrátka prešvihla.

Finlandizácia?

Nebolo by teda lepšie dať Rusku, čo chce? A sľúbiť ukrajinskú neutralitu? Šikovný ukrajinský politik by možno previedol krajinu celou situáciou rovnako bravúrne, ako to (aspoň spätne videné) dokázali Fíni. Uznal by geopolitickú realitu, zmieril sa s neutrálnym štatútom, ale krajinu by postupne smeroval na Západ. To by si ale vyžadovalo mužov mimoriadnych kvalít (a takým žiadny ukrajinský prezident nebol) a tiež istú mieru dobrej vôle zo strany Moskvy. O čom možno pochybovať. Teraz už je isto-iste neskoro. Žiadny ukrajinský prezident sa nemôže zmieriť s tým, že mu Rusko len tak zobralo Krym a potom ešte Donbas a ešte na dôvažok vyžaduje, aby sa Ukrajina vzdala aj onej hypotetickej nádeje na členstvo v NATO.

Moskva ale nie je víťaz. Áno, získala Krym. Získala Donbas. Možno získa ďalší kus Ukrajiny. Ale stratí zvyšok. Putin v podstate dokončil vytvorenie ukrajinského národa, ktorý je s každým ruským krokom viac uvedomelejší. Putin dosiahol útokom na Krym vyslanie síl NATO do Pobaltia. Putin dosiahol súčasnú krízu príchodu amerických vojakov do Poľska, Rumunska a dokonca aj do tradične proruského Bulharska. Putin dosiahol čoraz užšiu spoluprácu Fínska a Švédska s NATO. Ukrajina bude menšia, ale bude už po veky vekov protiruská. A vojaci NATO sú bližšie než kedykoľvek predtým.

Strach, nie posmech…

Západ si tiež podkopáva postavenie svojím súčasným sebabičujúcim šialenstvom. Je iste dobré, že na rozdiel od Ruska je možné kriticky hodnotiť vlastnú minulosť, ale ťažko bude niekto bojovať za štát, ktorého celé dejiny sú podľa moderných vierozvestov číre zlo (a to sa teraz vďaka kritickej rasovej teórii učia americkí študenti na mnohých školách). Každý národ totiž potrebuje hrdinov a mýty – aspoň ak chceme, aby z neho nejakí hrdinovia ešte niekedy vzišli. Ale ak dnes porovnáme náborové video ruskej a americkej armády, a v prvom vidíme ostrých chlapcov, ako rukami rozbíjajú tehly, a v druhom dve kreslené lesbičky, ktoré sa stretli na pride a vychovávajú dievčatko, z ktorého sa stane operátorka rakiet, môže to hocikoho donútiť k zamysleniu, či tu niekto nemá z evolučného hľadiska navrch… Je to, samozrejme, len dojem, pretože všetky sociálno-ekonomické ukazovatele Ruska (vek dožitia, potratovosť, rozvodovosť, zločinnosť, natalita) sú horšie ako v USA, ale aj dojem je dôležitý. Mocnosť má vyžarovať rešpekt alebo strach, ale nie posmech…

https://standard.sk/76179/sme-strateni-americania-porovnavaju-naborove-video-svojej-armady-s-naprotivkom-ciny-a-ruska/

A napokon, pri ohrození štátu sa dostávame až pod povrch – k tomu, prečo štáty vznikli a prečo existujú. Nie je to totiž dôchodkový systém ani zdravotnícka starostlivosť alebo sociálna spravodlivosť. Je to obrana. A obrana musí byť vecou navýsosť pragmatickou. Pri obrane musím voliť najefektívnejšie prostriedky. Veľmi by som si prial, aby naši liberáli, ktorí s radosťou sledujú, ako sa ukrajinskí obyvatelia cvičia v parkoch s puškami v rukách, konečne pochopili, prečo je dobré, aby zákonadbalí občania mohli mať zbrane. Veľmi by som si prial, aby pochopili, prečo je dobré vynechať armádu z akýchkoľvek spoločenských experimentov typu „ženy v bojových útvaroch“. Veľmi by som si prial, aby pochopili, že nejde chcieť súčasne Green Deal a energetickú nezávislosť na Rusku. Veľmi by som si prial, aby pochopili, že Rusko je pre nás vskutku väčšou hrozbou než zákaz zabíjania nenarodených detí, a preto by sme najväčšieho protiruského jastraba v EÚ – Poľsko – mali brať ako spojenca, a nie najväčšieho nepriateľa ľudstva hneď po Putinovi (zvlášť, keď nás kedysi uisťovali, ako sociálne otázky zostanú vždy doménou členských štátov, ale to je iný príbeh).

Keď to poviem úplne natvrdo, keď budeme potrebovať tých päťsto moderných poľských tankov (oproti našim tridsiatim), tak bude úplne jedno, aký typ súdnictva a aký potratový zákon majú v Poľsku. Naopak, nebude jedno, že si elity toho pokrokového a príkladom idúceho Nemecka zmysleli, že Rusko je jednoducho kľúčový obchodný partner a že mu počas druhej svetovej vojny príliš ublížili na to, aby si mohli teraz dovoliť pomôcť Ukrajine (bez ohľadu na to, že aj za druhej svetovej vojny spáchali Nemci viac zverstiev na Ukrajine než v Rusku…). Ale dobré Nemecko a zlé Poľsko, to už je, povedzme si, taká mantra…

Text pôvodne vyšiel na portáli Konzervativní noviny. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články