Kňaz, mučeník a opera: Prípad Josefa Toufara

146a50b3e8954bdbbd32c9093cbb1946 Toufar, Vladimír Javorský (mluvená role). Foto: Hana Smejkalová, zdroj: narodni-divadlo.cz

Dokumentárne divadlo je v divadelnej tvorbe výrazným žánrom. Michaela Mojžišová sa pri príležitosti 72. výročia smrti katolíckeho kňaza Josefa Toufara, ktoré pripadá na deň výročia komunistického puču, vracia k opere, ktorá je tomuto kňazovi a mučeníkovi venovaná.

25. február 1950. Zatiaľ čo vonku prebiehajú oslavy druhého výročia Víťazného februára, v pražskom Štátnom sanatóriu umiera 47-ročný katolícky kňaz Josef Toufar, umučený príslušníkmi Štátnej bezpečnosti počas výsluchov v kauze takzvaného číhošťského zázraku. Pri svätej omši, ktorú slúžil vo svojom farskom kostole 11. decembra 1949, sa drevený kríž položený na svätostánku viackrát pokýval zo strany na stranu. Stalo sa to počas jeho kázne na tému „Uprostred vás stojí ten, ktorého nepoznáte“, on sám stál k oltáru chrbtom a pohyb kríža nevidel.

Správa o mystickej udalosti sa rozkríkla a komunistická moc, v tom čase zvádzajúca urputný politicko-ideologický zápas s katolíckou cirkvou, sa rozhodla udalosť propagandisticky využiť. Vyhlásila ju za provokáciu vysokého kléru v službách Vatikánu, ktorý sa vraj takto snažil posilniť boj cirkevnej hierarchie s ľudovodemokratickým režimom. Štátna bezpečnosť sa z Toufara snažila vynútiť priznanie, že záležitosť s krížom podvodne zinscenoval na pokyn nadriadených. Ako uvádza historička Stanislava Vodičková, počiatočné výsluchy nepriniesli očakávané priznanie, ale po štrnástich dňoch brutálneho mučenia ho z neho príslušník ŠtB Ladislav Mácha vymlátil. Pri vyšetrovaní prípadu inšpekciou v roku 1968 Máchov kolega vypovedal: „Po tých štrnástich dňoch už nebolo treba pátra Toufara biť. Stačilo sa len dotknúť jeho brucha a kričal od bolesti.“ Kňaz sa chystaného monsterprocesu, v ktorom ho mali demonštratívne odsúdiť, nedočkal. Umrel v nemocnici, hospitalizovaný pod cudzím menom, a bol pochovaný v anonymnom masovom hrobe.

Toufar, Soňa Červená (alt). Foto: Hana Smejkalová, zdroj: Národní divadlo

Tragédia Josefa Toufara patrí k najlepšie zdokumentovaným prípadom v početnom rade obetí, ktoré si medzi zasvätenými osobami vybral zvrhlý komunistický režim. Jeho priam neuveriteľný príbeh zároveň podnietil vznik viacerých diel rôznych umeleckých druhov a žánrov. Napríklad vznik románu Josefa Škvoreckého Mirákl (1972), biografie Miloslava Doležala Jako bychom dnes zemřít měli (2012) i jej pokračovania Krok do tmavé noci (2015), televíznej fikcie Jaromíra Polišenského In nomine patris (2004), vynikajúceho dokumentu Romana Vávru Jako bychom dnes zemřít měli (2016), divadelnej inscenácie Zpráva o zázraku (Divadlo Husa na provázku, 2015) či dokonca komiksu Kristýny Plíhalovej Zde leží náš Spasitel, ktorý v roku 2014 na pokračovanie uverejňoval časopis pre miništrantov Tarsicius (2014).

Josef Toufar je aj titulnou postavou dokumentárnej opery známeho českého skladateľa, autora hudby k viacerým profilovým filmom novodobej českej kinematografie Aleša Březinu (1965). Jeho opera Toufar mala premiéru v roku 2013 v pražskom Divadle Kolowrat a vzápätí ju vďaka projektu Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície mohli spoznať aj slovenskí diváci. Březina predstavoval pre dramaturgiu Divadelnej Nitry overenú akvizíciu. Uvedenie jeho prvej opery Zítra se bude… s podtitulom „hudobný príbeh o procese s Miladou Horákovou“ na Divadelnej Nitre 2008 bolo obrovským triumfom a dodnes rezonuje ako jeden z najsilnejších momentov festivalovej histórie. Aj pražské či ďalšie hosťujúce predstavenia opery o Milade Horákovej boli až do derniéry v roku 2013 vypredané, inscenácia dosiahla 84 repríz.

Toufar už taký jednoznačný úspech nezaznamenal a dielo sa nevyhlo porovnávaniu s autorovou opernou prvotinou. Pocitu „druhého dielu“ nahrával podobný charakter libreta (oba opusy vznikli kolážou dobových dokumentov), rovnaké miesto uvedenia (pražské Divadlo Kolowrat) aj totožný interpretačný tím (slávna česká altistka Soňa Červená, kontratenorista Jan Mikušek a Kühnov detský zbor). Problém pritom nespočíval v tom, že by skladateľ podliezol vysoko nastavenú latku. Iste, našli sa aj umelecké dôvody, napríklad ten, že v porovnaní s dramaticky strhujúcou operou o Horákovej je Toufar principiálne menej „divadelný“, či ten, že autorovi pri práci s dokumentačnými materiálmi chýbal väčší zmysel pre dramaturgickú selekciu. Avšak príčina zjavného sklamania a rezervovanosti českých kritikov voči Toufarovi sa dala odčítať predovšetkým zo samotnej voľby témy.

Kým doktorka Milada Horáková bola vysoko vzdelaná žena, aktívna politička, funkcionárka Československej národno-socialistickej strany, predsedníčka Rady československých žien a poslankyňa Národného zhromaždenia, tak Josef Toufar bol „iba“ jednoduchým dedinským farárom. Po otcovej smrti musel ako mladý chlapec zastať prácu na hospodárstve, preto maturoval až ako tridsaťtriročný, pri vysvätení za kňaza mal 38 rokov. Zo svedectiev pamätníkov vychádza ako človek, ktorý dokázal spájať ľudí. Málo sa zaoberal teóriou, bol nositeľom prvotnej kresťanskej túžby pomáhať blížnym. Mal prirodzenú autoritu, vedel si získať mládež, neštítil sa roboty na poli. Upraviť zanedbané okolie kostola v Číhošti mu bez nároku na odmenu pomáhali nielen veriaci, ale aj neveriaci. Ten večer, keď ho ŠtB pomocou ľsti uniesla z fary, strávil s dedinčanmi na hasičskom plese, no odišiel skôr, aby sa naučil nedeľnú kázeň. V jeho pozícii a s ohľadom na všeobecnú obľúbenosť predstavoval teda pre komunistickú ideológiu principiálne nebezpečenstvo. Nebol však žiadnym buričom a mystická udalosť v kostole ho dostala do situácie, ktorej rizikovosť si uvedomoval: „Pan farář se toho bál, on říkal, Pane Bože, copak to na mně Pán Bůh posílá,“ svedčí vo Vávrovom dokumente účastníčka svätej omše, jedna z devätnástich, ktorá nadprirodzený úkaz videla.

Toufar, Soňa Červená (alt). Foto: Hana Smejkalová, zdroj: Národní divadlo

Aleš Březina citlivo zachytil Toufarovu prostotu a pokoru. V jeho opere pozostávajúcej z jedenástich uzavretých čísiel sa titulný hrdina dostáva na scénu až v čísle 4. Vianoce. Kým Soňa Červená a členky dievčenského zboru odťažitým spôsobom, bez stotožnenia sa s postavami stvárnili celú galériu osôb (arcibiskupa Josefa Berana, pápeža Pia XII., Klementa Gottwalda, krajského tajomníka Pavelku, vyšetrovateľa Ladislava Máchu, príslušníkov ŠtB, občanov Číhošte), tak predstaviteľ Toufara Jan Mikušek ako jediný z účinkujúcich nehral žiadnu ďalšiu úlohu. V podaní tohto útleho, chlapčensky pôsobiaceho kontratenoristu vyznel titulný hrdina ako upokojujúci, lyrizujúci prvok – ako postava prostá, prirodzená a ľudská, slovami kritika Josefa Hermana, „trochu romantizovaná“. Tak bola prezentovaná aj Toufarova viera, v duchu ktorej sa snažil uchrániť si čistotu medzi mlynskými kameňmi zápasu cirkevnej a svetskej moci. V čísle 5. Zázrak a svědectví píše pátrovi Josefovi Sedlákovi: „My to zatím za zázrak neprohlašujeme, až jak to schválí komise. (…) Zatím můžeme konstatovat čistě jen věc. Bůh ukázal, že je skutečně mezi námi. Je to pro náš kostelíček veliká milost Boží.“

Zatiaľ čo príbeh aktívnej, hrdej Milady Horákovej zasiahol širšiu cieľovú skupinu (predovšetkým vzdelaných) divákov, tak režimu neodporujúci katolícky kňaz, ktorý na seba pokorne zobral kríž, vyšiel z hodnotenia českých kritikov ako pasívny a málo hrdinský. Teatrologička a muzikologička Helena Spurná v tejto súvislosti napísala: „Príbeh osudom zomletého dedinského farára Josefa Toufara určite nemá onú silu a veľkosť príbehu Milady Horákovej. Aktivistická činnosť Horákovej za okupácie aj po vojne, jej nekompromisný postoj k sociálnemu a politickému bezpráviu a statočnosť tvárou v tvár vopred prehratému boju s komunistickou mašinériou obsahuje pátos takmer rozmerov antickej tragédie. Oproti silnej ženskej osobnosti je protagonistom muž, ktorý nevyniká žiadnymi výnimočnými vlastnosťami a činmi a zaujíma skôr rezignovaný postoj.“

Nesúmerateľnosti postáv si bol vedomý aj Aleš Březina, ktorý však zreteľne vnímal nielen očividné hrdinstvo Milady Horákovej, ale aj neokázalú statočnosť a tiché mučeníctvo Josefa Toufara: „Milada Horáková bola svojím založením bojovníčka vedome podstupujúca mnohé riziká. Po skúsenostiach s nacistickým koncentrákom vedela, že aj nová totalitná komunistická moc sa ju bude snažiť zlikvidovať. Josef Toufar sa zhodou okolností ocitol v centre udalosti, ktorej dokonca nebol očitým svedkom. No ani krutým mučením ho neprimäli zradiť vieru v Boha a prihlásiť sa k podvodu, ktorého sa nedopustil. Svoj osud si teda nevybral, jeho hrdinstvo bolo v porovnaní s hrdinstvom Milady Horákovej pasívne. To nie je hodnotenie ani porovnávanie, len dôvod, prečo som rozdielne formy hrdinstva stvárnil rozdielnym spôsobom.“

Po obraze Toufarovho mučenia nasleduje číslo 8. Tlačová konferencia – jeden z najsilnejších obrazov opery aj jej inscenácie. Na roztvorený biely oltár, počmáraný konšpiračnými schémami nitiek medzi Wall Street, Vatikánom a Číhošťom, sa počas neho premietal hraný dokument Běda tomu, skze něhož přichází pohoršení (Krátký film Praha 1950).

Propagandistický film, ktorý mal odhaliť falošnosť číhošťského zázraku, uvádzala v tom čase väčšina kín republiky. Pôvodný hovorený komentár bol v opernej inscenácii vypnutý, jeho text v ostro rytmizovanom čísle deklamovala hrdelným altom Soňa Červená. Na krátky okamih sa vo filme objavuje aj skutočný Josef Toufar, ako káže z balkóna kazateľnice. Príslušníci ŠtB ho na okázalú rekonštrukciu v kostole doviezli zbitého a prinútili ho k fingovaniu zázraku. Filmovanie sa muselo opakovane prerušovať, lebo Toufar krvácal z úst, bol len niekoľko hodín pred smrťou. Napokon ho vo väčšine výjavov, kde sa demonštruje technické zariadenie hýbajúce krížom, zastúpil figurant. Manipulácia s postavami je očividná, akoby náročky nezakrytá – pľuvanec do očí pravdy a spravodlivosti.

Březinovho Toufara v Divadle Kolowrat inscenoval známy filmový režisér Petr Zelenka. Jeho odpoveď na otázku v bulletinovom rozhovore, či vníma nejaký presah témy do súčasnosti, je stará takmer desať rokov, no jej pointa je dnes ešte aktuálnejšia než v čase publikovania: „Dôležité je, že opera popisuje boj československých komunistov o moc ako proces. Dnešným mladým ľuďom sa môže zdať, že komunistický puč sa jednoducho odohral jedného temného februára a na ďalších päťdesiat rokov bolo o všetkom rozhodnuté. My sa snažíme ukázať, že komunisti víťazili postupne – a že sa rovnako postupne ocitali v menšine slušní a statoční ľudia. Že to všetko je proces. A že len tak môžeme rozriešiť a pochopiť dnešné mocenské procesy, ktoré sa na rozdiel od príbehu farára Toufara odohrávajú priamo pred našimi očami. Ale ostanú nám skryté, pokiaľ neporozumieme súvislostiam, dynamike udalostí a motiváciám jednajúcich osôb.“


Ďalšie články