Ruská propaganda je hlúpa, ale Putin sa nezbláznil

Ukrajinský vojak v Luhanskej oblasti na východe Ruska. Foto: TASR/AP Ukrajinský vojak v Luhanskej oblasti na východe Ruska. Foto: TASR/AP

Tvrdeniam Vladimira Putina o ukrajinských provokáciách na Donbase nikto príčetný neuverí, ruská propaganda o Ukrajine pôsobí naozaj neuveriteľne hlúpo. Napriek tomu ale nemožno hovoriť, že Putin sa zbláznil. Ruský prezident totiž len naplnil 14 rokov starú hrozbu. Hlasy realistov, ktorí vyzývali na prehodnotenie prístupu Západu k Moskve, zostali nevypočuté, čo je veľkou stratou ako pre Západ, tak aj pre Rusko. Ako je pritom z histórie známe, kde sa bijú dvaja, vyhráva tretí.

Prejav Vladimira Putina, v ktorom spochybnil štátnosť Ukrajiny a oznámil uznanie separatistických republík na Donbase, som pozeral na ruskej štátnej stanici Pervyj kanal. Vyhláseniu ruského prezidenta predchádzala masívna propagandistická masáž, ktorá bola aj na ruské pomery prepálená.

Naozaj hlúpa propaganda

Reportéri z Donbasu ukazovali škôlky, ktoré v ten deň mala ostreľovať ukrajinská armáda. Ženy, ktoré boli prezentované ako učiteľky, hovorili o škodách a tešili sa, že aspoň deťom sa nič nestalo. Spúšť na budovách vyzerala pomerne realisticky. Keďže nedáva zmysel, aby Ukrajina provokovala státisíce ruských vojakov sústredených pri jej hraniciach, ponúka sa vysvetlenie, že separatisti, ak nie rovno Rusi, tieto údajné škôlky ostreľovali sami. To by z celej veci robilo neuveriteľne cynický počin.

Spravodajské vysielanie ruskej televízie pokračovalo reportážou o zneškodnených ukrajinských „diverzantoch“, ktorí sa dvomi obrnenými vozidlami pokúsili vniknúť na ruské územie. Závery zachytávali horiace transportéry (zaujímavé, že bez akýchkoľvek označení), ktoré sa podľa všetkého vydali na samovražednú misiu proti ruským vojskám. Nakoniec sme sa ešte dozvedeli o doneckých utečencoch, ktorí ďakovali ruským dobrovoľníkom z Rostova za ich pomoc v ťažkých časoch, ako aj o prieskume, že drvivá väčšina Rusov chce utečencom z Donbasu pomôcť. Vysielanie pred Putinovým prejavom ešte zaklincovali ruskí paraolympionici, ktorým Putin pred súťažou v Pekingu zaželal veľa šťastia.

Na celej tejto propagandistickej masáži udivovalo, ako zle a nasilu bola pripravená. Urážať musela aj podpriemerne inteligentného diváka. Nikto príčetný jednoducho neuverí, že zruinovaná Ukrajina spustila vojenské provokácie proti po zuby ozbrojenému ruskému Goliášovi.

Dá sa preto rozumieť hodnoteniam, že Putin stratil súdnosť. Zaznieva to aj od ľudí s dobrou intuíciou. Napríklad britský komentátor Peter Hitchens, ktorý ruskú zahraničnú politiku neraz obhajoval, napísal, že pokiaľ Putin zaútočí na Ukrajinu, ukáže sa ako „klinicky šialený“. Francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý k Rusku zastával pomerne zhovievavý prístup, zase odkázal, že Putinov prejav bol paranoidný a obvinil ruského prezidenta z porušenia sľubov.

Keď ešte Rusko s USA spolupracovalo

Putin však nespravil nič neočakávané a v podstate len čiastočne naplnil svoju 14 rokov starú hrozbu zo samitu v Bukurešti, keď Západ varoval, že možné prijate Ukrajiny do NATO by spochybnilo jej existenciu ako nezávislého štátu.

Pripomeňme, že keď táto Putinova hrozba v roku 2008 zaznela, Rusko sa nesprávalo ako revizionistická mocnosť. Len pár rokov predtým pomohlo Američanom zvrhnúť Taliban, keď ruské tajné služby spojili Washington s dovtedy Moskvou podporovanou Severnou alianciou. Rusko sa síce správne postavilo proti vojne v Iraku, no počas americkej vojny v Afganistane spolupráca s Američanmi neustala. Moskva napríklad dodávala vláde v Kábule vrtuľníky a pre zásobovacie potreby NATO dokonca vytvorila logistické centrum v ruskom Ulianovsku. V rámci takzvaného resetu vzťahov Rusko v roku 2010 uzavrelo s Američanmi novú zmluvu o redukcii jadrových zbraní (START III), na potešenie Washingtonu odmietlo Iránu dodať protivzdušné systémy S-300 a dokonca taktne podporilo vojenský zákrok Západu proti Muammarovi Kaddáfimu, keď sa pri hlasovaní v Bezpečnostnej rade OSN zdržalo. Moskva až následne kritizovala, že vojenské operácie krajín NATO prekročili svoj mandát.

Rusko-americké vzťahy sa postupne ochladzovali, napríklad pre rozdielne záujmy na Blízkom východe, no na bod mrazu sa dostali až po zvrhnutí ukrajinského prezidenta Viktora Janukoviča, anexii Krymu, Moskvou podporenej vojne na Donbase či konšpiráciách amerických demokratov a mienkotvorných médií o spolupráci kampane Donalda Trumpa s Kremľom.

Putin sa nezbláznil

Za celý tento čas pod pokrievkou bublala otázka vstupu Ukrajiny do NATO. Keď Putin v pondelkovom prejave oznámil uznanie separatistických republík, do veľkej miery len zopakoval svoje staré tézy. Jeho kroky môžeme vnímať ako nemilosrdné, nebezpečné, ale tiež očakávané a vlastne viac ako dekádu dopredu oznámené. Hovoriť o bláznovstve nie je na mieste. Je pritom jedno, že samotné NATO sa považuje za benevolentnú stabilizujúcu silu liberálnych demokracií a slobodných štátov a jeho lídri naozaj nemajú žiadne záujmy na obsadzovaní ruského územia. Z ruského pohľadu je Aliancia konkurenčným, a preto potenciálne nebezpečným vojenským paktom, ktorý sa už agresívne prejavil pri bombardovaní Srbska v roku 1999. A ak sa bavíme o záležitosti vojny a mieru v Európe, na ruskom pohľade dosť záleží.

Iste, súčasné kroky Ruska vyzerajú ako jednostranná agresia a v žiadnom prípade sa nedajú obhajovať, obzvlášť s historickými skúsenosťami Slovenska. Neprišli však zo vzduchoprázdna, ale sú naplnením starého prísľubu, na ktorý si starnúci Putin vybral moment, keď je ešte pri fyzickej sile, prestíž USA po úteku z Afganistanu upadá, moc čínskeho spojenca rastie a Európa sa potáca s energetickými, inflačnými a pandemickými ťažkosťami.

Nevypočuté hlasy

Stojí za to pripomenúť, že relevantné hlasy, ktoré scenár rozvratu vzťahov Ruska a NATO predpovedali, boli dehonestované ako noví Nevillovia Chamberlainovia ustupujúci novodobému Hitlerovi, rusofili alebo užitoční idioti Kremľa. Napríklad keď išlo o prestížneho akademika realistickej školy Johna Mearsheimera, ktorý poznamenal, že ani USA by nikdy nedovolili Mexiku alebo Kanade slobodne sa pripojiť k hypotetickej vojenskej aliancii s Čínou.

Významné varovanie prišlo aj od Georgea Kennana, ktorý počas druhej svetovej vojny pôsobil ako diplomat v Moskve a so svojím Dlhým telegramom sa stal ideovým otcom stratégie zadržovania Sovietskeho zväzu. Kennan bol podľa všetkých moderných kritérií rusofóbom, boľševická revolúcia napríklad podľa neho ukázala, že Rusi nie sú západní, ale „poloázijskí ľudia 17. storočia“. Kennan sa dožil konca studenej vojny a stojí za zmienku, že vo svojich 93 rokoch sa v roku 1997 postavil proti rozšíreniu NATO na východ, keď tento krok označil za najosudovejšiu chybu po konci studenej vojny. „Môžeme očakávať, že takéto rozhodnutie roznieti nacionalistické, protizápadné a militaristické tendencie v ruskej verejnej mienke, čo bude mať negatívny vplyv na vývoj ruskej demokracie,“ prorokoval.

V neposlednom rade spomeňme legendu americkej diplomacie a bývalého prezidentského poradcu pre národnú bezpečnosť Henryho Kissingera, ktorý navrhoval, aby Ukrajina mohla vstúpiť do európskych štruktúr, no nie do NATO. Podľa Kissingera si Kyjev mal zobrať príklad z Fínska, ktoré dokázalo počas studenej vojny udržiavať dobré vzťahy so Západom aj Východom.  

Tieto hlasy zostali v dobe ideologizácie zahraničnej politiky nevypočuté. Dávno sú preč časy, keď sa Nixon a Kissinger dokázali dohodnúť s komunistickou Čínou Mao Ce-tunga a spoločne sa postaviť proti väčšej hrozbe zo ZSSR. Reálpolitika je dnes škaredé slovo a odmietnuť vstup demokratickej Ukrajiny do NATO zase herézou pre doktrínu liberálnej hegemónie, podľa ktorej rozširovanie západných integračných štruktúr prinesie mier (aj keď prináša konflikt).

Kissingerovský ťah nie je na obzore, Rusko sa primkne k Číne

Putin sa podľa všetkého zmieril s najtvrdšími sankciami, keď v prejave konštatoval, že tak či tak by prišli. V čase písania článku pritom Nemecko naozaj oznámilo, že zastavilo certifikáciu plynovodu Nord Stream 2. Pre mnohých Rusov je však hrozba súčasných ekonomických problémov menej dramatická ako vízia Ukrajiny v NATO. Akékoľvek oteplenie vzťahov medzi Kremľom a Západom začína vyzerať ako vzdialená fantázia a kissingerovský ťah, ktorý by viedol k spolupráci Ruska a Západu proti totalitnej Číne, nie je na obzore. Naopak, smerujeme k tomu, že Rusko sa ešte väčšmi ako junior partner primkne k čínskemu spojencovi. Zrejme v ňom preváži mentalita obliehanej pevnosti, pri ktorej najviac utrpia disidenti a odporcovia Putinovho režimu. Vzor si možno ešte viac bude Moskva brať z Pekingu, ktorý ponúka model ekonomického rastu pri autoritatívnom modeli vlády. Vývoju v Rusku a napätiu v Európe sa, samozrejme, komunistickí vodcovia budú len tešiť. Skutočne, keby Peking platil architektov európskej bezpečnostnej politiky, nevyzeralo by to inak.


Ďalšie články