Kým bude ticho tu v Európe, na východe Ukrajiny ticho nebude

Prinášame preklad prejavu ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorý predniesol v sobotu pred dvomi dňami na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v Bavorsku.

Dva dni dozadu [prejav zaznel 19. februára, pozn. red.] som bol na delimitačnej línii. Z právneho hľadiska na hranici medzi Ukrajinou a jej dočasne okupovanými územiami. Na hranici mieru a vojny, kde je na jednej strane škôlka a na druhej strane projektil, ktorý ju zasiahol. Na jednej strane škola, na druhej projektil, čo dopadol na školský dvor.

A hneď vedľa je 30 detí, ktoré… nie, nejdú do NATO, ale do školy. Niektoré na hodinu fyziky. Aj deti, ktoré sa naučili základy fyziky, chápu, ako absurdne znejú vyhlásenia, že ostreľovanie má na svedomí Ukrajina.

Niektoré majú hodiny matematiky. Deti si môžu vypočítať rozdiel medzi počtom prípadov ostreľovania len za tri dni a počtom zmienok o Ukrajine v reporte z Mníchovskej bezpečnostnej konferencie aj bez kalkulačky.

Niektoré idú na hodinu dejepisu. Keď sa objaví kráter po bombe na školskom dvore, deti sa pýtajú: Zabudol azda svet na svoje chyby z 20. storočia?

Kam vedú pokusy o appeasement? Otázka “prečo umierať za Danzig” sa neskôr zmenila na potrebu umierať za Dunkirk a desiatky ďalších miest v Európe a vo svete. Za cenu desiatok miliónov životov.

Sú to hrozivé lekcie z histórie. Chcem sa uistiť, že vy aj ja čítame tie isté knihy. Preto máme rovnakú odpoveď na hlavnú otázku: Ako sa mohlo stať, že v 21. storočí je v Európe vojna a zomierajú ľudia? Ako sme sa dostali do najväčšej bezpečnostnej krízy od konca Studenej vojny? Pre mňa ako prezidenta štátu, ktorý prišiel o časť územia, tisíce občanov a na ktorého hraniciach je 150-tisíc ruských vojakov, vybavenia a ťažkých zbraní, je odpoveď zjavná.

Systém svetovej bezpečnosti je zraniteľný a potrebuje obnovu. Pravidlá, na ktorých sa svet dohodol, už viac neplatia. Nestíhajú držať krok s novými hrozbami. Nedokážu sa s nimi vysporiadať. Sú sirupom proti kašľu, keď však potrebujete vakcínu proti koronavírusu. Systém bezpečnosti je pomalý a opäť zlyhal. Dôvodov je viacero: sebeckosť, sebadôvera či nezodpovednosť štátov na globálnej úrovni. Výsledkom sú zločiny jedných a ľahostajnosť druhých. Ľahostajnosť z vás robí komplica. Je symbolické, že o tom hovorím práve tu. Pred 15 rokmi Rusko vyhlásilo, že spochybňuje systém svetovej bezpečnosti. Ako reagoval svet? Appeasementom. Výsledkom je prinajmenšom anexia Krymu a agresia proti môjmu štátu.

OSN, ktorá by mala brániť mier a svetovú bezpečnosť, nedokáže obrániť ani samu seba, keď je porušovaná jej Charta. Keď jeden z členov Bezpečnostnej rady OSN anektuje územie jedného z jej spoluzakladajúcich členov. OSN ignoruje Krymskú platformu, ktorá má za cieľ mierové ukončenie okupácie Krymu a ochranu práv obyvateľov polostrova.

Angela Merkelová pred troma rokmi povedala: “Kto dá dokopy trosky svetového poriadku? Je to na nás všetkých, musíme konať spoločne.” Publikum ju odmenilo potleskom v stoji. Nanešťastie, kolektívny aplauz sa nepretavil do kolektívneho činu. A teraz, keď svet hovorí o hroziacej veľkej vojne, vynára sa otázka: Zostali ešte vôbec nejaké trosky, čo sme mohli zbierať? Európska a svetová architektúra bezpečnosti je takmer zničená. Je príliš neskoro na jej opravu, musí vybudovať nový systém. Ľudstvo to urobilo dvakrát, platiac vysokú cenu v podobe dvoch svetových vojen. Máme šancu tento trend zvrátiť skôr, ako sa stane zaužívaným zvykom. Mali by sme začať budovať nový systém predtým, než budú milióny obetí. Božechráň, aby sme po starších lekciách z prvej a druhej svetovej vojny zažili na vlastnej koži tretiu.

Tu aj za rečníckym pultom v OSN som hovoril, že v 21. storočí už nejestvujú cudzie vojny. Anexia Krymu a vojna v Donbase má vplyv na celý svet. Nie je to vojna na Ukrajine, ale vojna v Európe. Povedal som to na samitoch aj fórach v roku 2019, 2020 i 2021. Vypočuje ma svet v roku 2022?

Už to nie je hypotéza, ale zatiaľ ešte ani axióma. Prečo? Potrebujeme dôkazy. Viac ako slová na Twitteri alebo vyhlásenia v médiách. Činy. Nielen my, svet ako taký ich potrebuje.

Budeme brániť naše územie, či už s pomocou našich partnerov, alebo bez nej. Keď nám dajú stovky moderných zbraní alebo 5-tisíc prilieb. Oceňujeme akúkoľvek pomoc, ale každý by mal chápať, že nejde o charitatívne dary, o ktoré by Ukrajina mala žiadať.

Nie sú to šľachetné gestá, za ktoré by sa mala Ukrajina klaňať. Je to váš príspevok k bezpečnosti v Európe a vo svete. Ukrajina bola osem rokov spoľahlivým štítom. Osem rokov čelí jednej z najväčších armád sveta, ktorá je pri našich hraniciach, nie pri hraniciach EÚ.

Rakety Grad zasahovali Mariupoľ, nie európske mestá. Po šiestich mesiacoch bojov bolo zničené letisko v Donecku, nie vo Frankfurte. Situácia je stále napätá aj v ostatných dňoch, v priemyselnej oblasti Avdijivka, nie na Montmartri. Nijaký európsky štát nevie, aké to je, keď máte vo všetkých regiónoch každý deň vojenské pohreby. Nijaký európsky líder nevie, aké to je chodiť pravidelne na stretnutia s rodinami obetí.

V každom prípade budeme brániť našu vlasť nezávisle na tom, či je na našich hraniciach 50-tisíc, 150-tisíc alebo milión vojakov cudzej armády. Ak chcete skutočne pomôcť Ukrajine, nie je nevyhnutné hovoriť, koľko je vojakov a vojenského vybavenia na hraniciach. Treba povedať, koľko ich máme my.

Na pomoc Ukrajine nie je nevyhnutné jednostaj hovoriť iba o dátume pravdepodobnej invázie. Budeme brániť našu vlasť 16. februára, 1. marca aj 31. decembra. Potrebujeme skôr iné dátumy a každý chápe, ktoré to sú.

Zajtra [v nedeľu 20. februára, pozn. red.] si pripomíname Deň hrdinov Nebeskej stovky. Pred ôsmimi rokmi Ukrajinci učinili voľbu a mnohí za ňu položili život. Mala by Ukrajina po ôsmich rokoch stále trvať na uznaní jej európskej budúcnosti? Rusko sa nás od roku 2014 snaží presvedčiť, že sme si vybrali zle a nikto na nás v Európe nečaká. Nemala by Európa neustále hovoriť a preukazovať činmi, že to nie je pravda? Nemala by dnes EÚ hovoriť, že jej občania sú naklonení vstupu Ukrajiny do Únie? Prečo sa tejto otázke vyhýbame? Nezaslúži si Ukrajina jasné a úprimné odpovede?

Platí to aj pri NATO. Hovoria nám, že dvere sú otvorené, ale zatiaľ len so schváleným povolením. Ak všetky štáty Aliancie nechcú, aby sme sa stali jej členmi, povedzme si to. Otvorené dvere sú dobré, ale my potrebujeme otvorené odpovede, nie roky trvajúce otvorené otázky. Nie je to jedna z našich lepších príležitostí mať právo na pravdu? Najlepšie načasovanie bude na ďalšom samite v Madride.

Rusko hovorí, že Aliancia sa snaží o vrátenie Krymu silou. Teší sa, keď môže slová „vrátenie Krymu“ používať. Ale asi nepozorne čítalo článok 5 Charty NATO: kolektívna akcia je na ochranu, nie útok. Krym a okupované územie v Donbase sa Ukrajine vrátia, ale len mierovou cestou.

Ukrajina konzistentne implementuje Minské a Normandské dohody. Ich základom je nespochybniteľné uznanie územnej celistvosti a nezávislosti nášho štátu. Snažíme sa o diplomatické riešenie ozbrojeného konfliktu. Dodajme, na základe medzinárodného práva.

Čo sa teda deje s mierovým procesom? Pred dvoma rokmi sa prezidenti Francúzska, Ruska a nemecká kancelárka dohodli na pokoji zbraní. Ukrajina tieto dohody dodržiava. Snažíme sa byť zdržanliví a nevšímať si neustále provokácie. Stále sa pokúšame predkladať návrhy v normandskom formáte a trojstrannej kontaktnej skupine. A čo sledujeme? Granáty a guľky lietajúce z druhej strany. Naši vojaci a civilisti končia mŕtvi a zranení, ničí sa naša civilná infraštruktúra.

Ostatné dni to ukázali naplno. Stovky prípadov ostreľovania zbraňami, ktoré Minské dohody zakazujú. Je tiež dôležité, aby nebol pozorovateľom OBSE odopieraný prístup na okupované územia. Sú ohrozovaní a humanitárna pomoc je zablokovaná.

Pred dvoma rokmi som podpísal zákon o bezpodmienečnom prístupe predstaviteľom humanitárnych organizácií k zajatcom, ale na okupovanie územia ich jednoducho nepustili. Po dvoch výmenách zajatcov bol proces zablokovaný, hoci Ukrajina poskytla dohodnuté zoznamy. Neľudské mučenie v neslávne známej väznici v Donecku sa stalo symbolom porušovania ľudských práv.

V novembri 2020 sme v Luhansku otvorili dve nové kontrolné stanovištia, ale stále nie v prevádzke – považujeme to za zjavnú obštrukciu skrytú za vymyslené zámienky.

Ukrajina robí všetko, čo je jej v silách, na dosiahnutie pokroku v diskusiách a politických témach. V kontaktnej skupine aj minskom procese sme predložili viacero návrhov zákonov, ale všetko je zablokované a nerokujeme o nich. Ukrajina žiada, aby sa rokovania okamžite odblokovali, čo však neznamená, že je to jediný nástroj na ceste k mieru.

Sme pripravení hľadať cestu, ako ukončiť vojnu vo všetkých formátoch a platformách: v Paríži, Berlíne, Minsku, Istanbule, Ženeve, Bruseli, New Yorku, Pekingu. Je mi jedno, kde budeme rokovať o mieri na Ukrajine.

Nezáleží na tom, či sa na rokovaniach zúčastnia štyri, sedem alebo 100 štátov, len medzi nimi musí byť Ukrajina a Rusko. Podstatné je, že mier nepotrebujeme len my, aj svet potrebuje mier na Ukrajine. Mier a obnovenie územnej celistvosti v rámci medzinárodne uznaných hraníc. To je jediná cesta. Dúfam, že nikto nevníma Ukrajinu ako výhodnú a večnú nárazníkovú zónu medzi Západom a Ruskom. To sa nikdy nestane, nikto to nedovolí.

V opačnom prípade si položme otázku, kto je ďalší na rade? Budú štáty NATO chrániť jeden druhého? Chcel by som veriť, že článok 5 Severoatlantickej zmluvy bude efektívnejší ako Budapeštianske memorandum.

Ukrajina dostala bezpečnostné záruky za to, že sa vzdala štatútu tretej jadrovej mocnosti. Nemáme už jadrové zbrane. Nemáme ani bezpečnosť. Rovnako nemáme časť územia nášho štátu, ktoré je väčšie Švajčiarsko, Holandsko alebo Belgicko. Čo je najdôležitejšie, nemáme milióny občanov. O to všetko sme prišli.

Niečo však predsa máme. Právo žiadať odklon od politiky appeasementu k bezpečnostným a mierovým garanciám.

Od roku 2014 sa Ukrajina trikrát pokúsila zvolať konzultácie s garantmi Budapeštianskeho memoranda. Trikrát neúspešne. Dnes [prejav zaznel 19. februára, pozn. red.] o to požiadame štvrtýkrát, ja ako prezident prvý raz, ale bude to náš posledný pokus. Spúšťam rokovania v rámci Budapeštianskeho memoranda, poveril som ministra zahraničných vecí, aby ich zvolal. Ak k nim nedôjde alebo neprinesú bezpečnostné záruky pre náš štát, Ukrajina bude mať plné právo veriť tomu, že Budapeštianske memorandum nefunguje a rozhodnutia z roku 1994 sú spochybnené.

Navrhujem v najbližších týždňoch pokúsiť sa zvolať samit stálych členov Bezpečnostnej rady OSN s účasťou Ukrajiny, Nemecka a Turecka o bezpečnostných výzvach v Európe, aby sme vytvorili nové, efektívne bezpečnostné záruky pre Ukrajinu. Aktuálne záruky, kým nie sme členom NATO, sú sivou zónou v bezpečnostnom vákuu.

Čo iné ešte teraz môžeme spraviť? Podporovať Ukrajinu a jej obranyschopnosť. Poskytnúť Ukrajine jasnú európsku perspektívu, podporné nástroje pre kandidátske štáty, jasný časový plán vstupu do Aliancie.

Môžete podporiť transformáciu nášho štátu. Vytvoriť fond na stabilitu a rekonštrukciu Ukrajiny, program pôžičiek, dodávať moderné zbrane, stroje a vybavenie pre našu armádu – ktorá chráni celú Európu.

Môžete zostaviť efektívny súbor preventívnych sankcií na odstrašenie agresie, garantovať energetickú bezpečnosť Ukrajine, zaistiť jej integráciu do energetického trhu EÚ, ak by sa Nord Stream 2 stal zbraňou.

To sú otázky a odpovede.

Doteraz sme namiesto nich mali ticho. Kým bude tu ticho, na východe nášho štátu ticho nebude. Nebude ani v Európe, ani vo svete. Dúfam, že to konečne Európa aj svet pochopia.

Dámy a páni!

Ďakujem všetkým štátom, ktoré dnes Ukrajinu podporili.

Slovami, deklaráciami, konkrétnou pomocou. Ak ste na našej strane, ste na strane pravdy a medzinárodného práva. Nebudem vás menovať, nechcem niektoré štáty zahanbiť, ale je to ich vec, karma a svedomie. Neviem, ako budú schopné vysvetliť svoje činy dnešným [prejav zaznel 19. februára, pozn. red.] dvom mŕtvym a trom zraneným ukrajinským vojakom.

Čo je však najdôležitejšie – trom dievčatám z Kyjeva. Jedna má desať rokov, druhá šesť, tretia len jeden rok. Dnes o šiestej hodine stredoeurópskeho času prišli o otca, keď pri útoku delostrelectva, zakázaného Minskými dohodami, zomrel spravodajský dôstojník Anton Sydorov. Neviem, čo si myslel v posledných momentoch života. Určite nevedel, čo treba spraviť, aby sa vojna skončila.

Ale poznal odpoveď na otázku, ktorú som položil na začiatku. Vedel, kto z nás klame.

Nech jeho pamiatka žije naveky. Nech žije naveky pamiatka všetkých padlých dnes a počas celej vojny na východe nášho štátu.

Plné znenie prejavu v angličtine bolo zverejnené na stránke ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského. Predniesol ho na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v sobotu 19. 2. 2022. Text preložil Juraj Hajko. Videozáznam prejavu v ukrajinčine s anglickým simultánnym prekladom si môžete vypočuť tu.