Anton Hykisch: Na východe porazený marxizmus sa presťahoval na Západ a derie sa k víťazstvu

01_Hykisch_MZ_hlana Anton Hykisch. Foto: Matúš Zajac

Jeden z najtvorivejších slovenských spisovateľov súčasnosti Anton Hykisch sa dnes dožíva 90 rokov a práve v týchto dňoch vychádza na pulty aj jeho nový historický román o jakobínskej revolúcii v strednej Európe. Historické romány začal písať ešte počas normalizácie, svojím spôsobom šlo o umelecký azyl, ktorým totalitný režim odlákal vtedy populárneho autora od aktuálnej tvorby. No Hykisch práve v umeleckej reflexii histórie objavuje kód pre porozumenie národom strednej Európy.  „Západní politici opakujú vízie nového sveta, ale nemajú historickú skúsenosť s bývalými totalitnými režimami. Ak sa súčasné vlády v Amerike a v Európe nespamätajú, nie je vylúčené, že sa stanú násilnými exportérmi idey pozemského raja,“ tvrdí v rozhovore pre Štandard.  

Pán Hykisch, ak správne počítam, zažili ste počas svojho bohatého života 15 prezidentov, ak rátame aj „paralelného“ Jozefa Tisa. Na ktoré obdobie si spomínate ako na to najzaujímavejšie?

Zaujímavé boli Novotného 60. roky. Uvoľnenie, rehabilitácie, prvé cesty na Západ. Moja generácia bola v plnom rozbehu, mal som tridsať rokov a pred sebou najlepšie roky, úspechy s románmi. Síce mi jednu knihu zošrotovali, ale po štyroch rokoch ju napokon aj tak vydali. Bol som vtedy veľmi populárny ako spisovateľ a novinár, knihy mi vychádzali v mnohých vydaniach.

A prišla normalizácia.

V roku 1969 ma vyhodili z rozhlasu, dlho som nemohol získať zamestnanie ani ako ekonóm, hoci som bol vyštudovaný inžinier. Podal som si asi pätnásť žiadostí, všade ma odmietli. Záchranou bol vtedy pre mňa Literárny fond, ktorý mi udelil štipendium na napísanie protifeudálneho románu o povstaní baníkov. Napísal som dvojdielny Čas majstrov, z ktorého som napokon urobil dobrý román tým, že som ho uchopil ako tému, ako sa má umelec zachovať, keď krajinu ohrozuje útlak a nesloboda. Majster MS mal rozpracovaný gotický oltár, ale prerušil maľovanie a pridal sa k povstalcom. Bola to moja osobná metafora, ako som opustil písanie a podporil som Dubčekov demokratizačný proces. Doplatil som neskôr na články, v ktorých som vyzýval na pluralitný model volieb, kde by komunistická strana súťažila vo voľbách aj s inými stranami. V médiách ma spolu s ostatnými ohovorili ako antisocialistický živel.

Bola to teda pôvodne režimová objednávka?

V zásade šlo najmä o to, že sa nebudem zaoberať súčasnosťou, ale históriou. Vtedajší minister kultúry Miroslav Válek sa zaslúžil, že normalizačný proces na Slovensku mal oveľa miernejší priebeh. Nikdy som nebol formálne disidentom. Nepodpísal som Chartu 77.  Medzi signatármi bolo veľa komunistov, ktorí si azda chceli zabezpečiť kariéru na druhom brehu. U mňa pôsobil aj strach o seba a moju mladú rodinu. Mal som skúsenosť ešte z mladosti, z roku 1949, keď som sa ako sedemnásťročný gymnazista v Banskej Štiavnici pokúsil o útek na Západ a skončil som vo väzení. Tá skúsenosť bola pre mňa veľmi skľučujúca. Prešiel som si aj s dvoma priateľmi ôsmimi väznicami.

Ako dlho ste boli vo väzení?

Napokon len dva mesiace vyšetrovacej väzby. Mali sme obrovské šťastie. V tom čase ešte platil mierny starý zákon z prvej republiky o nedovolenom prechode hraníc. Vidím v tom Boží zásah. O niekoľko mesiacov neskôr by sme podľa nového prísneho zákona skončili na dlhé roky niekde v Jáchymove. Mali sme šťastie aj v tom, že sme boli neplnoletí. Paradoxne nám pomohla príslovečná slovenská korupcia. Môj otec mal ako notár veľa známostí a spolužiakov medzi sudcami a prokurátormi. Sudkyňa v Banskej Bystrici sa nás pýtala, či nás pri výsluchoch v Čechách bili. Prvýkrát sme sa odvážili povedať, že áno. Poučila nás, aby sme pred súdom zahrali divadielko o tom, že sme počúvali zahraničný rozhlas a podľahli sme západnej propagande o slobodnom svete. A že teraz ľutujeme. Aj sme ľutovali, aj úprimne, keďže nám to zničilo život. Len vďaka otcovi, ktorý nevedno ako uhovoril riaditeľa gymnázia v Leviciach, že mi umožnil zmaturovať. No odvtedy som bol pod drobnohľadom, pravidelne chodil do školy príslušník ŠtB a pýtal sa, ako sa chová Hykisch a či nerobí problémy. Nie, je to tichý vzorný študent, odpovedal im riaditeľ.

Aké sú vaše spomienky na väzenie?

Boli sme zadržaní vo vyšetrovacej väzbe v Mariánskych Lázňach. Vnútri väznice sme počúvali, ako vyšetrovatelia a bachari mlátili väzňov, ktorých chytili na hraniciach, cez tie výkriky sa nedalo spať. Neustály a súvislý rev nám pripomínal apokalyptické scény. Na to sa nedá zabudnúť. 

Sledovali vás aj neskôr?

Raz v 60. rokoch podvečer po práci si ma zavolal riaditeľ výskumného ústavu, kde som vtedy pracoval. Bol to komunista a robotnícky káder. Povedal mi, že každý mesiac chodí eštébák a pýta sa na mňa, s kým sa stýkam a čo robím. Z pancierovej skrine vybral môj fascikel a povedal mi: „Si mladý, máš rodinu, prvé dieťa, však? Nechcem, aby ti títo blázni zničili život.“ Z fascikla vybral záznamy o mojom úteku a väznení, roztrhal ich a hodil predo mnou do koša. Takže aj komunisti boli rôzni, neprestali byť ľuďmi.

Raz ste povedali, že o dejinách sa píše ľahšie ako o dnešku, keďže súčasnosť je neznáma pevnina. Ale najhoršie je písať o sebe. Prečo?

Každý človek má svoj trinástu komnatu, aj temnejšie kúty, tajnosti, aj sny. Najlepšie sa píšu také príbehy, kde sa človek neotvára úplne. Človek je jedinečný tvor, neopakovateľný originál, a ten by sme mali zverovať len blízkym. Zároveň však vnútro človeka je obrovská studnica znalostí a skúseností, ktoré sú pre mnohých spoločné. A to pomáha spisovateľovi, aby dokázal z vlastných zážitkov a pocitov opisovať druhých ľudí a vcítiť sa do myslenia a konania druhých. Tak vznikajú fiktívne príbehy, romány. Každý román je akousi trepanáciou mozgu, vniknutím do cudzej hlavy. V historických románoch je to o niečo ľahšie, lebo opisujete osobu, o ktorej sa veľa vie. Napríklad opisujem cisára a reformátora Jozefa II., ktorého síce poznám z literatúry a faktografie, ale ak chcem opísať motívy jeho rozhodnutí, či už politických, alebo súkromných, musím sa opierať o svoje vlastné vnútro, ako by som sa ja sám zachoval a vcítiť sa do jeho situácie. Poznanie vlastného vnútra je veľkou pomocou pre románopisca.

Neskôr ste sa ale rozhodli otvoriť v románe Rozkoše dávnych čias, kde ste bilancovali vlastný život.

Áno, ale ani to nebolo kompletné otvorenie. Vediem si však asi od roku 1972 denník, záznam môjho života. Má už okolo 800 strán. Môže sa zverejniť až po mojej smrti, lebo mnohé úsudky o súčasníkoch by sa niektorých nemilo dotkli, alebo im ublížili. Viete, veľkým poučením staroby je, že ľudia sa rokmi menia.  Napríklad po polstoročí sa človek pozerá na súčasníkov často inak. Mnohým ľuďom, s ktorými som bol kedysi v spore, sa dnes v duchu ospravedlním. Mám bývalých politických protivníkov, s ktorými sa dnes priatelím. Človek starnutím dozrieva. Ten denník bude svedectvom skôr mojich prvotných pocitov.

Román Rozkoše dávnych čias som písal ako svedectvo o mladom človeku v neľahkých časoch. Ako svedectvo o epoche našich nedávnych dejín. Vyšiel aj po česky a po maďarsky. Mám zaujímavé ohlasy,  napríklad od politikov z Maďarska, ktorí sú mladší o desať rokov. Písali mi nadšené ohlasy, že v románe našli mnohé spoločné črty myslenia stredoeurópskych intelektuálov.

Ide o osobitnú historickú skúsenosť?

V strednej Európe máme úžasnú historickú skúsenosť, ktorú nemajú iné národy. Stredoeurópania prežili mnohé spoločné črty. Sme na pokraji, na východnom pomedzí západnej civilizácie. Za nami je už len východný svet, Byzancia a pravoslávie. Posledné gotické katedrály sú v Košiciach a Prešove. My sme schytávali všetky významné údery v dejinách. Najprv v 13. storočí mongolský vpád. Na západe rozkvitali katedrály, Remeš či Notre-Dame v Paríži, zatiaľ čo naše územie postihol bleskový úder Mongolov, ozajstná genocída, vyvraždená polovica obyvateľstva Uhorska. Kým Západ budoval katedrály, my sme krvácali. Slováci, Maďari, Poliaci, Chorváti, Slovinci. To nás spája. Od 16. storočia sme zase schytali útok ďalšej výbojnej civilizácie, osmanských Turkov. Vtedy už na Západe rozkvital kapitalizmus a manufaktúry,  Holandsko, Anglicko ako koloniálne mocnosti, zámorské objavy. V tom istom čase náš kút Európy bol prihraničnou oblasťou, ktorá tristo rokov schytávala cudzie nájazdy, ktoré sme zastavili. Európu vtedy zachránili obete našich národov pod patronátom Habsburgovcov, ktorí organizovali vojenský a politický odpor.

Západ má novovek definovaný zámorskými objavmi, my ho máme definovaný moháčskou katastrofou.

Západ nám vytýka, že sme omeškaní. Áno, obrana Európy naozaj spôsobila naše omeškanie. Každé slovenské mesto má v archívoch výhražné listy tureckých bašov, ako nás vyplienia. Na našich horách a pred Viedňou za pomoci poľského kráľa sa zastavila invázia Osmanskej ríše. Podobne možno hovoriť o omeškaní Ruska, lebo prakticky až po koniec 18. storočia boli rozsiahle oblasti pod nadvládou mongolských chánov. Je to obrovský prínos našich národov európskej civilizácii.

Platí táto rozdielna skúsenosť západnej a strednej i východnej Európy aj pred 20. storočie?

Určite. Posledné dve historické skúsenosti, ktoré západné národy nemajú, sú nacizmus, fašizmus a komunizmus.

V strednej a východnej Európe sme fašizmus prekonali v najhoršej podobe, ktorú Západ nepoznal. Je rozdiel medzi tým, ako sa nacisti správali, keď okupovali Belgicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko, Francúzsko. V Paríži sa nadchýnali kaviarňami a šansónmi. Inak sa správali v Poľsku, Juhoslávii, v Rusku či na Ukrajine. Na Západe bola takmer nedotknutá kultúra, vychádzali knihy, Sartre a Camus vydali svoje prvé diela počas nemeckej okupácie Francúzska. Nacisti boli voči nim menej krutí, k našim národom sa chovali horšie. My sme pre nich boli menejcenné rasy.

Poďme však k vašej osobnej skúsenosti. Povedzme s fašizmom a druhou svetovou vojnou u nás na Slovensku. Cítili ste ako dieťa existenciálne zmeny po zmenách režimov?

Nie, prakticky nie. Sprvu sme Nemcov ani nevideli. Pamätám si na oslavy štátneho sviatku 14. marca. Popoludní bol pred školou zraz, potom išiel lampiónový sprievod ulicami Banskej Štiavnice na Trojičné námestie, vtedy sa rýchlo stmievalo. Život prebiehal pre mňa ako dieťa bez zmeny. Vlastne nie celkom, základné školy boli zmenené na cirkevné. Ja som chodil do katolíckej ľudovej školy, môj najlepší kamarát Paľko do evanjelickej. Vtedy bol všemocný rozhlas, rádioprijímač kraľoval v obývačke na čestnom mieste, na svojom oltáriku na obrúsku, okolo ktorého sme počúvali, čo sa deje. Ako gymnazista som si denne kupoval noviny, sledovali sme pohyb frontov na mape Európy. V rozhovoroch dospelých, najmä rodičov a ich známych, narastala neistota. Mnohí cítili, že samostatný štát vznikol nejako pomimo, Tiso rokoval s Nemcami pod tlakom okolností, každý sa pýtal, čo bude po vojne. Nostalgia za prvou Československou republikou a jej poriadkom bola prítomná.

Objavili sa nové slová: „židoboľševizmus“, „árijský pôvod“, „arizácia“, „židovský kódex“, „biely Žid“, „vysídlenie“, „transporty“. 

Spájajú sa vám s týmto obdobím aj konkrétne spomienky na príhody z detstva?

Spomínam si na jednu príhodu. Vtedy boli už moji rodičia rozvedení. Otec bol notár, k nemu som chodieval cez prázdniny. Mama bola zamestnaná vo firme svojho otca, ktorý bol veľkopodnikateľom s potravinami. Bolo to v Banskej  Štiavnici. Vracal som sa domov zo školy na obed k starým rodičom. Pri radnici, kde bývali trhy, som zaznamenal rozruch, dve nákladné autá. Videl som zhromaždené mladé dievčatá, Židovky, ako ich gardisti nakladali do nákladiakov. Bol to marec 1942, mal som presne desať rokov.

Okolo bolo veľa ľudí, najmä ženy Štiavničanky, ktoré išli na trh. Pamätám si, že sa z toho davu ozýval smiech a výkriky súhlasu: „Tak im treba, konečne sa naučia pracovať!“ Veľmi ma to šokovalo. Bolo to násilie. No nielen naši ľudia, ale aj samotní deportovaní, zjavne verili, že ich do Poľska odvážajú na práce. A tie ženy, ktoré tam vykrikovali, boli chudobné ženy baníkov alebo slúžky židovských rodín. Moja mama mala viaceré židovské priateľky. Dobre situované rodiny mali vtedy slúžky, začalo sa im vravieť „pomocnice v domácnosti“. Aj u starých rodičov bolo dievča z dediny, pomáhalo našej tete kuchárke. Pri tých nákladiakoch sa slúžky tešili, že ich panie budú fyzicky pracovať. Zvláštna skúsenosť. Utekal som domov a rozprával mame, čo sa deje. Matka zúfalo skríkla. Vedeli sme aj z rozhlasu, že ide o deportácie do Poľska. Aj náš rodinný lekár pán Welward bol v ohrození.  

Podarilo sa im zachrániť?

Áno, išlo o lekársku rodinu. Existoval systém akýchsi tajomných výnimiek. Viaceré mladé priateľky mojej matky sa dali prekrstiť alebo sa zachránili vydajom za „árijcov“. Sú to šialené príbehy. Odo mňa mladší Lacko Welward je dodnes mojím už jediným priateľom z detstva. Jeho príbeh je nenapísaným románom.  

Viac ste nevedeli?

Otec bol notárom v Pukanci. Súd rozhodol, že po rozvode budem bývať s mamou, ale na prázdniny budem chodiť k otcovi. Ako notár pôsobil vo viacerých slovenských dedinách. Sťažoval sa, aké príkazy dostával z ministerstva vnútra. Takto som sa postupne dozvedal, čo je to židovský kódex a ako Židom zakazovali vlastniť rádio a chodiť do ľudovej školy, do kina, vlastniť auto a podobné absurdity. Rodičia to neschvaľovali. Vedeli, že takéto správanie voči Židom sa neskončí dobre. V každej rodine sa už počúval Londýn. Boli sme katolíci, ale rodičia ako rozvedení nemohli pristupovať k sviatostiam. Otec bral vieru laxne, mal aj známosti a neskôr žil so svojou kuchárkou. O Tisovi sa vyjadroval ako o vidieckom dekanovi, ktorý nepatrí do politiky. V dobovej tlači sme videli fotografie, na ktorých Tiso medzi uniformovanými hitlerovcami pôsobil tragikomicky, s kňazským kolárikom a v čiernom klobúku.

Vy ste vtedy žili v Banskej Štiavnici, čiže blízko jadra Slovenského národného povstania. Ako ste to vtedy prežívali?

Dodnes si spomínam na Tisov pekný a zvučný hlas, na jeho hlboký tón a na jeho slová z 28. augusta 1944 večer o povstalcoch: „Táto čvarga, ktorá povstala proti slovenskému štátu!“ Použil čudesné slovo „čvarga“, ktoré už takmer vymizlo. Počul som to na vlastné uši, bolo to niečo hrozné. Mysleli sme na koniec sveta: čo bude so svetom, čo bude so Slovenskom? O dva mesiace pád Banskej Bystrice. Nemci vstúpili do opusteného mesta na československý štátny sviatok 28. októbra, povstalci ušli na Staré hory. Celé Slovensko obsadené! No prežili sme. Stredné Slovensko dvakrát prekonalo prechod frontu, Nemci prenikali do hôr a chytali partizánov a Židov. Na uliciach Banskej Štiavnice som videl pochodovať povstaleckých vojakov. V pamäti mi utkvelo, ako povstalecká armáda bojovala zväčša v slovenských uniformách a na čiapkach mali slovenský znak. Nebojovali za Československo, ale za Slovensko. Proti nemeckým okupantom, za demokratické Slovensko. Nie za Tisov, Machov či Tukov režim. A umierali. A potom sa Tiso pozeral, ako zajatých vojakov slovenskej armády Nemci ženú po námestí a pripínal rády dôstojníkom SS a Wehrmachtu. Je to ťaživá spomienka.

Anton Hykisch pri portréte svojej mamy vo svojej pracovni v petržalskom byte. Foto: Matúš Zajac

Ako ste prežívali ako chlapec dobu, keď ste mali dvoch prezidentov?

Prežívali sme ju s veľkými rozpakmi. Uvedomovali sme si, že samostatný štát vznikol pod nátlakom a ak by Tiso nebol zvolal snem, Slovensko by bolo rozkúskované medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko, to bolo väčšine úplne jasné. Verejnosť vnímala Tisovo úsilie ako mimoriadnu situáciu počas vojny a mlčky ho prijímala. Obrat nastal v lete 1942, keď snem prijal takzvaný židovský kódex, začali sa deportácie a s opatrným protestom sa ozvala aj vtedajšia cirkevná hierarchia. Od tohto bodu Tisova politická kariéra nabrala rýchly spád smerom do priepasti. 

Aký postoj bol vo vašom okolí k Benešovi?

Beneša som neznášal od počiatku, ako aj veľká časť Slovákov. Považovali sme ho za škodcu Slovenska. Keď sme počúvali z Londýna jeho krákavý hlas, máloktorý Slovák ho uznával za svojho právoplatného prezidenta. Ušiel lietadlom do Londýna ako súkromná osoba, keď sa predtým vzdal funkcie a gratuloval Háchovi ako legálnemu novému prezidentovi ČSR. Mnohí dúfali, že Slovensko by sa mohlo po vojne obnoviť ako demokratická republika s novou vládou, ale Beneš tomu zabránil tým, že ho uznali západní spojenci a Stalin. Obnovené Československo priniesli sovietski vojaci, tak sme to vtedy zažili. Bývali sme v Štiavnici v starom dome na námestí. Videl som z okna, ako prišli sovietski vojaci s trénmi [zásobovací oddiel, pozn. red.] na Trojičné námestie. Zložili na námestí špinavé seno pre kone. Sovietski vojaci vtedy prvýkrát platili československými peniazmi vydanými v Moskve v zle vytlačenej bledej farbe. Značná časť Slovákov vnímala obnovenie Československa ako čosi nie veľmi legitímne.

Ako prežívala stredoslovenská rodina, ako napríklad tá vaša, dilemu tých čias, teda na jednej strane túžbu po vlastnom štáte a zároveň biľag Tisovho režimu? 

Rodiny boli rozdelené aj názorovo. Časť bola za obnovu predošlého Slovenského štátu, teda autoritárskeho režimu s jedinou stranou a gardistami. To ale väčšina odmietala. Bolo jasné, že nový štát nemôže byť replikou ľudáckeho režimu, ale musí ísť o demokratickú republiku uznávanú aj Západom.

Spomínam si, ako otec viackrát hovorieval o situácii. „Farári sa nemajú miešať do politiky. To sa neskončí dobre! Znova sa vráti prefíkaný Beneš, ktorý je zadobre s Churchillom, Rooseveltom a navyše so Stalinom. Potom tu nastane peklo.“ Vedeli sme, že všetko ide zlým smerom. Podobne sa to vnímalo aj v rodine mojej matky.

Vráťme sa k dnešku. Ako píšete, dnešným politikom chýba historické vedomie. Nechýba politikom na Západe aj skúsenosť s komunizmom?

Západné vlády opakujú vízie nového sveta, ale nemajú historickú skúsenosť s bývalým totalitným režimom. Keby boli západné krajiny prešli školou marxizmu-leninizmu v praxi, tak by nemohli kvitnúť v západnej spoločnosti také naivné predstavy a vízie o novom svetovom poriadku, akých sme svedkami v súčasnosti. Je iróniou dejín, že kolískou súčasného preklopenia liberalizmu smerom ku krajnej ľavici a k neomarxizmu je práve politická prax liberálnej parlamentnej demokracie. Západným elitám chýba skúsenosť s totalitnou praxou, akú sme prežili my v „socialistickom tábore“. Je šokujúce, s akou naivitou veľká časť establishmentu na Západe prijíma idey o spravodlivom svete, ktorý oslobodí utláčané menšiny, marginalizované skupiny spoločnosti a nastolí vládu absolútnej slobody.

Desí ma, že súčasní lídri Európskej únie, ktorú založili štátnici nepochybne kresťansky orientovaní (Schuman, Adenauer, de Gasperi, de Gaulle) nadšene rečnia nad sochou Karola Marxa. Čert vezmi sochy. Sme už v situácii, keď používať adjektívum „kresťanský“ nie je politicky korektné, ale je nutné trestať vlády a krajiny, ktoré sa pokúšajú v legislatíve brániť tradičné princípy zakladateľov EÚ. Treba otvorene povedať, že reči o „veľkom resete“ Klausa Schwaba v Davose a rôzne šialené úvahy o záchrane ohrozeného sveta víziou nového raja rovnosti sú len staré sny anarchistov, marxistov a stalinistov o lepšej spoločnosti, ktorú vybudujeme na účet nových generácií. Kultúrna hodnotová vojna, ktorá prebieha okolo nás, je výsledkom naivných predstáv o marxizme a sociálnej rovnosti oslobodenej spoločnosti. Na východe porazený marxizmus sa presťahoval na Západ a derie sa k víťazstvu.

Myslíte si, že sociálny progresivizmus sa nezastaví a bude ochotný pre svoju spásnu ideu obetovať slobodu? 

Myslím si, že áno. Je to vidieť na západných univerzitách, ktoré už ovládol ľavicový liberalizmus a neomarxizmus. Ich elity sú veľmi neznášanlivé a pristúpili ku kriminalizácii názorových odporcov. Kanadský premiér Justin Trudeau je prototypom zapáleného extrémneho liberála, ktorý násilím potláča iné názory. V Kanade vyšiel zákon, ktorý zakazuje propagovať liečbu homosexuality. To je kriminalizácia názoru a to je veľmi nebezpečné. Trudeau podobne zatočil počas pandémie aj s konvojom slobody.

Ako dnes hľadíte na Kanadu, kde ste boli veľvyslancom?

Som dojatý, keď vidím tie stovky protestujúcich kamiónov a tancujúcich ľudí na námestí pred parlamentom v Ottawe, kam sme chodili do reštaurácie v nedeľu na obed. Dnes im tam ľudia varia obedy a nosia im chlebíčky a jedlo, aby ich podporili. Trudeau uvažuje, že proti nim použije federálnu armádu. Kam sme to dospeli? Kanada bola prototypom demokracie a pred našimi očami sa mení na polodiktatúru. Môj priateľ z Kanady mi nedávno napísal, že tam už niet rozdielu medzi liberálnymi a konzervatívnymi stranami, sú to len dve vetvy netolerantnej komunistickej strany. Skončil s povzdychom: buďte radi, že žijete na Slovensku. Tieto superprogresívne sily neváhajú siahať k metódam, ktoré sa blížia k metódam totalitných štátov.

Zdá sa, že stredná Európa tomu dokáže vzdorovať viac, hoci často živelne. Napokon, sedliacke vzbury boli vždy hranatejšie ako vzbury elít. Je to historickou skúsenosťou s totalitným režimami alebo to siaha historicky ešte hlbšie? 

Je to aj novodobými skúsenosťami, ale siaha to ešte hlbšie. Obviňujú nás, že sme homofóbni a že sme proti cudzincom, to sú typické nálepky. Ale to treba pochopiť. Dejiny poznám veľmi dobre a viem, že boli dva druhy cudzincov, ktorí k nám prichádzali. V historickom románe Čas majstrov z 15. storočia opisujem obdobie reformácie a začiatok tureckých vpádov. Na jednej strane k nám po tatárskom vpáde prichádzali nemeckí osadníci a podnikatelia. Prinášali kapitál aj novú kultúru a umelecké smery. Týchto cudzincov sme prijali a máme tu vďaka nim napríklad gotiku a renesanciu. Pozdvihli nás. Podobne sme prijali aj holandských utečencov z čias reformácie, keďže Uhorsko bolo vtedy tolerantnejšie. Ale zároveň z druhej strany prichádzali nemilosrdní osmanskí Turci, mali iné hodnoty, vraždili, vypaľovali a unášali naše deti. Naši ľudia si veľmi dobre uvedomili, ktorých cudzincov z akej civilizácie sme schopní prijať a budú ochotní sa u nás integrovať. Podvedomý strach z návalu desaťtisícov migrantov celkom inej civilizačnej kultúry, ktorých nebudeme schopní integrovať, je oprávnený. Máme historickú skúsenosť, ktorú západný človek nemá.

Čo sa to porobilo s Amerikou, ku ktorej sme ešte pred desaťročiami vzhliadali ako na svetovú sochu slobody, a dnes z tohto smeru vidíme ohrozenie Západu? Kedy nastal ten zlom?  

Zlom nastal pomerne nedávno, na prelome tisícročia. Odchádzal som z Kanady v roku 1997, vtedy tieto tendencie neboli. Chodieval som prednášať v Kanade na univerzity o strednej Európe a o Slovensku. Rozpad našej federácie bol vtedy živou témou aj pre nich, vzhľadom na to, že v Kanade vtedy prebiehala kríza, Quebec sa chcel odtrhnúť. Na univerzitách bola ešte tak povediac normálna nálada. 

Súvisí tento civilizačný zlom a pád slobody s úpadkom náboženstva?

Rozhodne. Nástup sekularizácie je s tým nerozlučne spojený. Úpadok klasických náboženstiev, aký ukázalo aj nedávne sčítanie obyvateľstva, by si zasluhoval osobitnú analýzu.  

Nie je to aj tým, že kým kresťanstvo jasne vie, kde sú hranice náboženstva, nové sekulárne náboženstvá už nepokryte vstupujú do politickej sféry? Nové dogmy si uzurpujú nadradenosť nad ľudské práva, nesmie sa o nich diskutovať. Nestali sme sa obeťami pohanského princípu?

Rozhodne to k tomu smeruje. No korene tohto problému nie sú len nedávne. Prienik tohto myslenia do amerických, kanadských a európskych elít trvá síce krátko, v horizonte desaťročí. Jeho ideové korene pochádzajú ešte z 18. storočia z čias osvietenstva. V novom románe Bezhlavý čas, ktorým pokračujem v sérii historických prienikov, skúmam úlohu Habsburgovcov v našej rodiacej sa inteligencii bernolákovcov a národného obrodenia. Prvé frontálne protikresťanské ataky sa začali už vtedy, najmä Voltairom a encyklopedistami. Táto mocná skupina presadila prvé evanjelium moderného náboženstva, ktoré ovládlo politiku.

Dnes sú to paradoxne konzervatívci, ktorí sa odvolávajú na Voltaira pri obhajobe slobody slova. Zdá sa, že progresivizmus zašiel ešte ďalej.

Vtip je v tom, že program Francúzskej revolúcie, ktorá nastolila víziu absolútnej slobody, sa ukázal ako nerealizovateľný. Jeho realizátori upadli do omylov a vlastných chýb, keď revolúcia začala požierať vlastné deti. V románe tento aspekt zobrazujem veľmi podrobne a nemilosrdne. Hlásatelia týchto myšlienok a poprední filozofovia sa stali obeťami vlastných myšlienok a skončili pod gilotínou. Román sa odohráva v štyroch rokoch 1792 až 1796 a sleduje dve jakobínske sprisahania. Jedno, Martinovičovo v Uhorsku a druhé priamo vo Viedni. Tie heslá teda nie sú nové, ale staronové. V tom istom čase sa však zrodili aj základy moderného konzervativizmu. Anglický poslanec Edmund Burke napísal slávny spis o Francúzskej revolúcii, kde pripomenul, že pokrok musí zahŕňať nielen analýzu súčasného stavu, ale aj minulé tradície. Tradícia je demokraciou mŕtvych, to je krásna veta. Nemožno vybudovať pokrokový nový svet bez toho, aby sme nevzali do úvahy aj „hlasovanie“ a skúsenosti celých generácií našich predkov. Tí verili vo veľmi múdre Desatoro, nevyhnutné pre udržanie ľudského rodu. Morálny kódex nevymysleli kňazi. Nemôžeme spôsobovať genetické zmätky, ktoré idú proti biologickým základom človeka a spoločenstva. Keď na tieto základy zaútočíme, ľudská spoločnosť ako taká sa zosype, vrátime sa do barbarského a zvieracieho stavu.      

Po porážke Francúzskej revolúcie však túto ideu roznášal po Európe Napoleon, ale už so šabľou v ruke. Nie je súčasný progresivizmus „fáza Napoleona“, keď sa napohľad vznešená idea vo viere v jej nadradenosť presadzuje útlakom? 

Naznačili ste možnú cestu, nevylučujem to. Určite k tomu postupne dôjde, ak nebudeme dostatočne opatrní. Ak sa súčasné vlády v Amerike a v Európe nespamätajú, nie je vylúčené, že sa stanú násilnými exportérmi idey pozemského raja.

Západ mentálne vychádza z Fukuyamovej teórii o konci dejín, podľa ktorej má história vopred definovaný smer, ktorý sme už objavili.  

Je to veľmi mylná teória. Vývoj ukázal, že dejiny nekončia žiadnym jediným modelom, ani ekonomickým a ani politickým. Liberálna demokracia nie je spásou ľudstva. Posledné krízy od roku 2008 dokázali, že model globálneho kapitalizmu je veľmi vratký. Je kritizovaný z dvoch strán. Na jeden strane sa voči nemu vyhraňuje extrémna pravica aj extrémna ľavica. Tie modely sú veľmi otázne. Sme v etape, keď by sme mali veľmi pozorne skúmať, čo je z tohto modelu vlastne použiteľné.

Na to nám ale dnes chýba európske civilizačné vedomie, ktoré má viaceré korene. Vládnu nám nevzdelaní alebo povrchne vzdelaní politici. Prečo si ich volíme? Naša civilizácia sa začína na myšlienkach gréckej filozofie a rímskeho práva. Ordo – právo, český řád, poriadok vecí, teda spoločnosť založená na pravidlách. To isté rozvíja kresťanstvo, rovnosť ľudí pred Najvyšším. Vedomie, že každá osoba má svoj život a poslanie, sme tu len krátko a raz budeme súdení. Buď si tento krátky život zbabrem a tým si ho zbabrem naveky, alebo zanechám za sebou čosi múdre a život si zachovám. Pravdaže z toho vyrástlo osvietenstvo, viera, že človek má neodcudziteľné práva, ale iba ak neohrozujem práva iného a uznám, že nie som všemocný. Už Platón tušil, že okrem materiálneho sveta je aj iný svet, existuje fyzika, ale aj metafyzika, ríša hodnôt, ktoré my veriaci nazývame transcendentným Bohom. Ak nebudeme prihliadať aj na požiadavku tejto ríše, tak sa to zle skončí. To sú závažné témy. Nabúranie tohto modelu bude mať závažné dôsledky. Momentálne sme vo fáze tohto veľmi dôkladného nabúrania, ktoré si ľudia málokedy uvedomujú. Väčšina médií je v tomto pohľade na svet veľmi nezodpovedná a mätúca.

Vy ste si dejiny ohmatali nielen v tvorbe, ale aj vlastným životom. Pamätáte si ešte Masaryka. Dokážete sa ako muž, ktorý zažil ešte prvú republiku a následne rôzne vetvy marxizmu, tvorivo prerážajúce v každej dobe z rôznych nečakaných smerov, aj na súčasnosť pozerať z nadhľadu, ako na dočasný úlet dejín?

V tomto chcem byť optimista. Narodil som sa za Masaryka, do ľudovej školy som chodil za Beneša a za Tisu, prežil som mnoho prezidentov a osem pápežov. To ma naučilo byť otužilým, vytrénovaným. Režimy prichádzajú a odchádzajú a predsa som ostal ja i moji blízki, ktorí zdieľajú moje hodnoty. Som optimista, metacivilizácia zdravého rozumu stále ostáva. Zdá sa, že ľudstvo je zmätené a katastrofa priveľká.  Dúfam, že aj teraz hrôza pominie ako jarná búrka a zazrieme záblesk nádeje.  

Foto: Matúš Zajac


Ďalšie články