23. februára, 05:25

Anton Hykisch: Na východe porazený marxizmus sa presťahoval na Západ a derie sa k víťazstvu

Anton Hykisch: Na východe porazený marxizmus sa presťahoval na Západ a derie sa k víťazstvuAnton Hykisch. Foto: Matúš Zajac

Jeden z najtvorivejších slovenských spisovateľov súčasnosti Anton Hykisch sa dnes dožíva 90 rokov a práve v týchto dňoch vychádza na pulty aj jeho nový historický román o jakobínskej revolúcii v strednej Európe. Historické romány začal písať ešte počas normalizácie, svojím spôsobom šlo o umelecký azyl, ktorým totalitný režim odlákal vtedy populárneho autora od aktuálnej tvorby. No Hykisch práve v umeleckej reflexii histórie objavuje kód pre porozumenie národom strednej Európy.  „Západní politici opakujú vízie nového sveta, ale nemajú historickú skúsenosť s bývalými totalitnými režimami. Ak sa súčasné vlády v Amerike a v Európe nespamätajú, nie je vylúčené, že sa stanú násilnými exportérmi idey pozemského raja,“ tvrdí v rozhovore pre Štandard.  

Pán Hykisch, ak správne počítam, zažili ste počas svojho bohatého života 15 prezidentov, ak rátame aj „paralelného“ Jozefa Tisa. Na ktoré obdobie si spomínate ako na to najzaujímavejšie?

Zaujímavé boli Novotného 60. roky. Uvoľnenie, rehabilitácie, prvé cesty na Západ. Moja generácia bola v plnom rozbehu, mal som tridsať rokov a pred sebou najlepšie roky, úspechy s románmi. Síce mi jednu knihu zošrotovali, ale po štyroch rokoch ju napokon aj tak vydali. Bol som vtedy veľmi populárny ako spisovateľ a novinár, knihy mi vychádzali v mnohých vydaniach.

A prišla normalizácia.

V roku 1969 ma vyhodili z rozhlasu, dlho som nemohol získať zamestnanie ani ako ekonóm, hoci som bol vyštudovaný inžinier. Podal som si asi pätnásť žiadostí, všade ma odmietli. Záchranou bol vtedy pre mňa Literárny fond, ktorý mi udelil štipendium na napísanie protifeudálneho románu o povstaní baníkov. Napísal som dvojdielny Čas majstrov, z ktorého som napokon urobil dobrý román tým, že som ho uchopil ako tému, ako sa má umelec zachovať, keď krajinu ohrozuje útlak a nesloboda. Majster MS mal rozpracovaný gotický oltár, ale prerušil maľovanie a pridal sa k povstalcom. Bola to moja osobná metafora, ako som opustil písanie a podporil som Dubčekov demokratizačný proces. Doplatil som neskôr na články, v ktorých som vyzýval na pluralitný model volieb, kde by komunistická strana súťažila vo voľbách aj s inými stranami. V médiách ma spolu s ostatnými ohovorili ako antisocialistický živel.

Bola to teda pôvodne režimová objednávka?

V zásade šlo najmä o to, že sa nebudem zaoberať súčasnosťou, ale históriou. Vtedajší minister kultúry Miroslav Válek sa zaslúžil, že normalizačný proces na Slovensku mal oveľa miernejší priebeh. Nikdy som nebol formálne disidentom. Nepodpísal som Chartu 77.  Medzi signatármi bolo veľa komunistov, ktorí si azda chceli zabezpečiť kariéru na druhom brehu. U mňa pôsobil aj strach o seba a moju mladú rodinu. Mal som skúsenosť ešte z mladosti, z roku 1949, keď som sa ako sedemnásťročný gymnazista v Banskej Štiavnici pokúsil o útek na Západ a skončil som vo väzení. Tá skúsenosť bola pre mňa veľmi skľučujúca. Prešiel som si aj s dvoma priateľmi ôsmimi väznicami.

Ako dlho ste boli vo väzení?

Napokon len dva mesiace vyšetrovacej väzby. Mali sme obrovské šťastie. V tom čase ešte platil mierny starý zákon z prvej republiky o nedovolenom prechode hraníc. Vidím v tom Boží zásah. O niekoľko mesiacov neskôr by sme podľa nového prísneho zákona skončili na dlhé roky niekde v Jáchymove. Mali sme šťastie aj v tom, že sme boli neplnoletí. Paradoxne nám pomohla príslovečná slovenská korupcia. Môj otec mal ako notár veľa známostí a spolužiakov medzi sudcami a prokurátormi. Sudkyňa v Banskej Bystrici sa nás pýtala, či nás pri výsluchoch v Čechách bili. Prvýkrát sme sa odvážili povedať, že áno. Poučila nás, aby sme pred súdom zahrali divadielko o tom, že sme počúvali zahraničný rozhlas a podľahli sme západnej propagande o slobodnom svete. A že teraz ľutujeme. Aj sme ľutovali, aj úprimne, keďže nám to zničilo život. Len vďaka otcovi, ktorý nevedno ako uhovoril riaditeľa gymnázia v Leviciach, že mi umožnil zmaturovať. No odvtedy som bol pod drobnohľadom, pravidelne chodil do školy príslušník ŠtB a pýtal sa, ako sa chová Hykisch a či nerobí problémy. Nie, je to tichý vzorný študent, odpovedal im riaditeľ.

Aké sú vaše spomienky na väzenie?

Boli sme zadržaní vo vyšetrovacej väzbe v Mariánskych Lázňach. Vnútri väznice sme počúvali, ako vyšetrovatelia a bachari mlátili väzňov, ktorých chytili na hraniciach, cez tie výkriky sa nedalo spať. Neustály a súvislý rev nám pripomínal apokalyptické scény. Na to sa nedá zabudnúť. 

Sledovali vás aj neskôr?

Raz v 60. rokoch podvečer po práci si ma zavolal riaditeľ výskumného ústavu, kde som vtedy pracoval. Bol to komunista a robotnícky káder. Povedal mi, že každý mesiac chodí eštébák a pýta sa na mňa, s kým sa stýkam a čo robím. Z pancierovej skrine vybral môj fascikel a povedal mi: „Si mladý, máš rodinu, prvé dieťa, však? Nechcem, aby ti títo blázni zničili život.“ Z fascikla vybral záznamy o mojom úteku a väznení, roztrhal ich a hodil predo mnou do koša. Takže aj komunisti boli rôzni, neprestali byť ľuďmi.

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.