Najväčšia výzva v cirkvi? Náboženstvo chute, pocitu a preferencie, hovorí rakúsky kňaz Hermann Geissler

Kardinál John Newman sa narodil pred 221 rokmi 21. februára 1801. Oslovili sme kňaza Hermanna Geisslera, ktorý vedie Newmanovo centrum v Ríme. Vraví, že anglický svätec a vzdelanec zápasil s najväčšou výzvou dneška v cirkvi: liberalizmus a relativizmus v náboženstve. Cirkev v Nemecku so svojou synodálnou cestou by si podľa Geisslera mala naštudovať jeho diela, aby sa zorientovala.

Čím je John Newman aktuálny?

Ako anglikán i katolík veľa napísal o vzťahu vedy a viery, videl ich vzájomné prepojenie. Chcel, aby zbožní kňazi viac rozmýšľali a aby intelektuáli mali aspoň trochu vieru.

Druhá dôležitá vec je vývoj cirkevnej náuky – nie je balíkom, ktorý spadol z neba. Kristus založil cirkev ako rastlinu, ktorá začala rásť. Napísal o tom známu knihu Zmŕtvychvstanie pre študentov teológie. Ako náuka rastie, ako sa vyvíja, ako odlíšiť pravý a nepravý vývoj, ktorý korumpuje? To je veľmi aktuálne, napríklad celý synodálny proces v Nemecku, v ktorom nechcú vývoj, ale zmenu náuky. Newman by im mal čo povedať, pomôcť, zorientovať a korigovať ich.

Písal aj o intelektuálnej formácii a univerzite. Mal založiť univerzitu v Dubline, ktorá mala byť katolíckym Oxfordom. Jeho úvahy na túto témy vyšli ako Idea univerzity. Kto chce vedieť, aká má byť katolícka univerzita, nech si ju prečíta.

Newman sa zaoberal aj svedomím.

Dnes skoro všetci zdôrazňujú svedomie a skoro nik nevie, čo to je. Ak dnes niekto hovorí, že nasleduje svoje svedomie, často tým chce povedať, že robí to, čo cirkev nechce, ale to, čo chcem ja. Newman by mu povedal: To nie je svedomie, milý priateľ, svedomie ti nehovorí, čo chceš ty, ale to, čo chce Boh. Svedomie značí postaviť sa pred Pána a potom urobiť rozhodnutie. O tom napísal po Prvom vatikánskom koncile nádherný List vojvodovi z Norfolku, v ktorom vysvetľuje, ako poslušnosť pápežovi a svedomiu idú ruka v ruke.

Čo by ste u Newmana ešte vyzdvihli?

Je dôležitý aj pre ekleziológiu (náuku o cirkvi, pozn. red), lebo v jeho čase sa cirkev chápala ako biskupi a kňazi, ale on vravel: Nie, všetci pokrstení tvoria cirkev. Napísal o tom zaujímavý článok O konzultácii s veriacimi v otázkach náuky („On Consulting the Faithful in Matters of Doctrine“). Vo štvrtom storočí počas ariánskej herézy, keď mnohí neverili, že Ježiš bol Boží syn, kto uchoval vieru? Hlavne jednoduchí veriaci.

Dnes sa mnoho hovorí aj o takzvanom sensus fidelium (alebo „zmysel veriacich“, ktorý podľa Katechizmu katolíckej cirkvi pomáha „pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi rozlíšiť a prijať, čo je v súkromných zjaveniach „autentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev“, pozn. red.). V tomto panuje veľa nedorozumenia, často sa zamieňa s mienkou väčšiny (smiech), a tak sa stáva jeho opakom, takzvaným sensus infedelium (zmysel neveriacich, pozn. red.) a Newman vysvetľuje, čo to je a nie je.

Organizujete Newmanove prechádzky, ktoré sú akousi rímskou púťou Newmana.

Idea sa zrodila v roku 2019, keď kanonizovali Johna Newmana, aby sme navštívili niektoré miesta späté s jeho životom. Minulý rok sme navrhli dlhšiu púť, ktorá môže trvať aj osem hodín. Organizovali sme ju už viac ráz a vždy, keď je záujem medzi ľuďmi najmä počas veľkých sviatkov, napríklad 9. októbra na liturgický sviatok Newmana. Na každom mieste vysvetľujeme spojenie s Newmanom, čítame niekoľko z jeho listov. Obsahujú aj modlitby, žarty, a to, čo sa mu páčilo. Napokon sa pomodlíme a zaspievame si jednu z jeho piesní. Prechádzky sa vždy dajú prispôsobiť, obmedziť či natiahnuť aj podľa toho, či sú v skupine veriaci alebo veľmi veriaci ľudia.

Kadiaľ vedú?

Má pevne stanovenú trasu: začína sa v Kolégiu Kongregácie pre evanjelizáciu národov známa ako Propaganda Fide, kde Newman býval mnoho mesiacov po svojej konverzii ku katolicizmu, a kde ho poslal biskup, aby spoznal Rím, tunajšiu vieru a kultúru. Pokračujeme k neďalekej Bazilike Sant’Andrea delle Fratte, ktorú Newman videl zo svojho okna, chodil sa tam modliť k Panne Márie, bol to jeho mariánsky kostol. Tu sa obrátil žid Alfonz Ratisbonne (stal sa kňazom a odišiel do Svätej zeme, pozn. red.).

Ďalšia zastávka je Rímske kolégium, kde kedysi bola Pápežská Gregoriánska univerzita a dnes tu sídli Ministerstvo kultúry. Nechodil na prednášky ako iní študenti, nebolo to nutné, lebo vedel viac než profesori. Chodil sem na konzultácie k najznámejšiemu profesorovi v Ríme, ktorým bol Giovanni Perone.

Palazzo Maffei Marescotti, kde mal Newman veľmi známu prednášku po svojom menovaní za kardinála, takzvaná reč „biglietto“, v ktorej sumarizoval celý svoj život. Povedal, že celý svoj život zápasil s najväčšou výzvou dneška v cirkvi: liberalizmus v náboženstve, relativizmus, kde si každý myslí, čo chce. Náboženstvo vraj nemá nič do činenia s pravdou, je otázkou chute, pocitu, preferencie. Dokonale popísal dnešnú mentalitu náboženstva chute.

Piata zastávka je kostol Chiesa Nuova, kde pôsobil svätý Filip Neri, ktorého si tak obľúbil, že sa stal členom komunity Oratórium svätého Filipa Neriho.

Nemožno obísť ani Baziliku svätého Petra.

Áno, chodil tam vždy, keď bol v Ríme. Keď sem raz prišiel po svojom obrátení, aby vyznal vieru nad hrobkou svätého Petra, koho uvidel? Pápeža Pia IX., ktorý tam slávil súkromnú svätú omšu. V 19. storočí ešte bolo možné takto stretnúť pápeža, dnes už nie (smiech).

Ďalšie miesto v našej púti je Ctihodné anglické kolégium, Newmanovo miesto priateľstiev a častých stretnutí. Potom sa zastavíme pred starovekým divadlom Teatro Marcello. Oproti nemu stoja tri stĺpy, ktoré podporovali jeden z antických chrámov. Pre našu zakladateľku symbolizovali vieru, lásku, nádej, a tak ako na tom mieste ostali len tri stĺpy, aj po našom živote by malo ostať to, čo predstavujú. Takto to videl aj Newman. Všetko, čo robíme, ak praktizujeme tieto teologické cnosti, majú trvalú hodnotu a upevňujú cirkev.

Prechádzku zakončíme v titulárnom kostole, ktorý mal Newman ako kardinál v správe: Bazilika San Giorgio in Velabro.

V Ríme vediete Newmanovo centrum. Čím sa vyznačuje?

Toto centrum má blízko spiritualite našej komunity Famiglia spirituale “L’Opera. Keď si naša zakladateľka Belgičanka Julia Verhaeghe v 60. rokoch o Newmanovi prečítala knihu, povedala: Moja duša našla brata. Objavila duchovnú blízkosť a jeho lásku k cirkvi aj v ťažkých časoch krízy a skúšky. Potom komunitu požiadali, aby zorganizovala prvé sympózium o Newmanovi, bolo to počas jubilea v roku 1975 a malo veľký úspech. Prišli účastníci z celého sveta a ukázalo sa, že je veľký záujem o Newmana aj v Ríme medzi klérom, novinármi a laikmi. Kongregácia pre kauzy svätých nás požiadala, aby sme pokračovali v práci a založili centrum na štúdium jeho teológie, filozofie, duchovnosti, spisby, a takto z poslušnosti voči cirkvi sa zrodilo naše centrum.

Najvýznamnejší hosť Newmanovho centra bol Joseph Ratzinger. Čo ho u vás oslovilo?

Joseph Ratzinger študoval Newmana už ako mladý študent teológie a oslovilo ho najmä to, aký dôraz dával na svedomie. V období po nacizme a po druhej svetovej vojne bolo jasné, že autorita voči cirkvi musela byť odlišná od autority či poslušnosti zoči-voči nacistickej moci. Základom našej vernosti cirkvi nie je povinnosť, ktorú nám vnucuje diktatúra, ako to robili nacisti, ale je to naša slobodná vôľa vo svedomí. Sme verní cirkvi a pápežovi nie preto, že nám to niekto nanútil, ale preto, že v našom srdci, vo svedomí veríme, že cirkev založil Ježiš Kristus a Petrov nástupca ju vedie v jeho mene. Poslušnosť je založená na svedomí a pre Ratzingera bolo toto Newmanovo posolstvo veľmi upokojujúce a oslobodzujúce, lebo cirkev nie je diktatúra, ale komunita slobodných a oslobodených ľudí, ktorí nasledujú cirkev, pápeža, Ježiša.

Joseph Ratzinger na jednej zo svojich návštev v Ríme navštívil centrum v roku 1975, teda krátko po sympóziu o Newmanovi. Vtedajšie členky našej komunity – bratia vtedy ešte neboli jej súčasťou – pozvali členov Medzinárodnej teologickej komisie, a tak prišiel aj jeden z nich: Joseph Ratzinger. Ako pápež Benedikt XVI. nám povedal, čo sa mu páčilo na tejto návšteve. Tieto sestry sa zaujímali o túto veľkú „myseľ“ a osobnosť Johna Newmana a zároveň rady pracovali v kuchyni. Ocenil kombináciu intelektuálneho úsilia a praktickej práce v kuchyni (úsmev).

Čo na centre oceňujete vy?

Hlavne je tu špecializovaná knižnica o Newmanovi s vyše 10 000 publikáciami vrátane článkov. Sú tu aj jeho vlastné diela a listy v angličtine, je ich okolo 20 000. Písal veľmi veľa listov o duchovnom sprevádzaní a viedol korešpondenciu s priateľmi. Máme preklady jeho diel v hlavných i iných jazykoch, zo slovanských máme chorvátčinu a slovinčinu. Nájdete tu knihy jeho súčasníkov, aby ste pochopili dané obdobie, a štúdie o Newmanovej teológii a filozofii. V skratke, ak chce niekto študovať Newmana, tu nájde všetko.

Máme aj cennosti ako prvé vydania jeho kníh, relikviu jeho vlasu, osobný ruženec, jeho vreckovú Bibliu, ktorú poznal temer spamäti. Po jeho obrátení mu dali úlohu nanovo preložiť Bibliu do angličtiny, bolo to zaujímavé. Okrem knižnice sme tiež centrom jeho spirituality.

Jeho kardinálske motto znelo Cor ad cor loquitur: Srdce hovorí k srdcu. Teda preňho bolo dôležité nielen pomôcť ľuďom intelektuálne, ale dbal aj na nadviazanie osobného vzťahu. Takto sa podľa Newmana tento poklad viery vždy odovzdával.

Hermann Geissler je rakúsky kňaz a riaditeľ Centra priateľov Newmana a Newmanovho centra v Ríme. Vyučuje v Rakúsku, vo Florencii, v Ríme a pôsobil aj v Kongregácii pre náuku viery. Je člen rehoľnej komunity s názvom „Famiglia spirituale “L’Opera” (v doslovnom preklade Duchovná rodina „Dielo“). Je odborník na svätého Johna Newmana a v Ríme obhájil doktorát na tému Svedomie a pravda podľa kardinála Johna Newmana.