Kresťanstvo, zákaz zväzkov medzi príbuznými a vzostup Západu

Sochy na fasáde Baziliky sv. Petra vo Vatikáne v utorok 10. novembra 2020. Foto: TASR

Hoci sa môže zdať, že ide o tri náhodne zoradené pojmy bez akejkoľvek logickej väzby, tím vedcov okolo Josepha Henricha z Harvardovej univerzity verí, že medzi kampaňou kresťanskej cirkvi proti manželstvám blízkych príbuzných a novovekou expanziou západných štátov je súvislosť.

Na jeseň roku 476 odovzdal vtedy len 16-ročný cisár Západorímskej ríše Romulus Augustus svoju korunu germánskemu vojvodcovi Flaviovi Odoacerovi, výmenou za život a ročnú rentu 6000 solidov. Tento dátum je považovaný za koniec Západorímskej ríše a začiatok stredoveku. Väčšina Európy sa na nasledujúcich tisíc rokov stala okrajovým a relatívne zaostalým regiónom sveta. Naopak, iné tradičné mocenské centrá ako Čína, Mezopotámia a Perzia zostali aj napriek podobným turbulenciám aj naďalej jeho ekonomickými a technologickými strediskami.

Po roku 1500 však nastal nečakaný zvrat. Flotily mladých európskych kráľovstiev sa vydali na plavby po svetových oceánoch a za tri stočia si podmanili väčšinu planéty. Vedci a myslitelia si už celé stáročia kladú otázku, čo bolo príčinou tohto prudkého vzostupu Západu. Ten podľa názoru väčšiny nebol monokauzálny a spôsobilo ho viacero vzájomne prepojených faktorov. Jedným z nich je možno rozbitie úzkych rodových väzieb v dôsledku cirkevného zákazu manželstiev blízkych príbuzných a následný postupný zrod individualistickejšej spoločnosti.

Nová doba! Cirkev zakazuje manželstvá bratrancov a sesterníc

Pred približne desiatimi rokmi začal Joseph Henrich pre popis západného sveta presadzovať skratku WEIRD (po anglicky divný) od slov západná, vzdelaná, industrializovaná, bohatá a demokratická. Nešlo o náhodný výber, kombinácia týchto faktorov spôsobila, že Západ začal byť v určitom momente v porovnaní so zvyškom sveta skutočne divný. A nie len to, stala sa aj predpokladom jeho nebývalej expanzie na sklonku stredoveku.

Henrich si začal klásť otázku, aké boli príčiny tejto špecifickej evolúcie západných spoločností. Korene jednej z nich podľa najnovších zistení jeho tímu siahajú hlboko až do šiesteho storočia, teda len krátko po tom, ako posledný mladý cisár Západorímskej ríše kapituloval pred nevyhnutnosťou. V roku 506 začala západná cirkev (neskôr Katolícka cirkev) ostro vystupovať proti dovtedy bežným manželstvám bratrancov a sesterníc, nevlastných súrodencov a detí krstných rodičov, čím došlo k uvoľneniu dovtedy pevných rodových väzieb medzi vzdialenejšími príbuznými.

Približné rozšírenie kresťanstva v šiestom storočí po Kristovi. Tmavomodrá: rozšírenie kresťanstva v roku 325. Svetlomodrá: Rozšírenie kresťanstva v roku 600. Zdroj: Wikipedia

Podľa výsledkov výskumu viedla kampaň proti takýmto manželstvám k vzostupu relatívne nezávislých monogamných zväzkov medzi osobami, ktoré si navzájom nie sú príbuzné. Každých 500 rokov pod vplyvom kresťanskej cirkvi malo za následok pokles manželských zväzkov medzi príbuznými o 91 percent.

Nie je zrejmé, prečo cirkev túto prax tak intenzívne presadzovala. Jednou z motivácií môže byť podľa spoluautora štúdie Jonathana Beauchampa materiálny zisk. Pri takto oslabených rodových väzbách totiž bezdetní ľudia vo väčšej miere odkazovali svoj majetok cirkvi než vzdialeným príbuzným. Či išlo o príčinu danej politiky cirkvi, alebo len jej dôsledok, sa však nedá s určitosťou povedať.

Podobná prax sa nakoniec presadila aj vo východnej cirkvi. Miera manželstiev s príbuznými v pravoslávnych krajinách je tak na rovnako nízkej úrovni, ako tomu je v prípade katolíckych a protestantských krajín. Gruzínska pravoslávna cirkev napríklad dodnes odmieta oddávať bratrancov so sesternicami, alebo páry, kde napríklad muž je blízkym príbuzným krstných rodičov ženy. Problémom môže byť aj to, že zaľúbenci majú rovnaké priezvisko, hoci príbuznými byť vôbec nemusia.

Naopak, vo väčšine nekresťanského sveta sú zväzky medzi príbuznými stále normou, ako to dokazuje aj mapa zverejnená v tomto článku. Najextrémnejší bol v danom smere Zoroastrizmus, ktorý aktívne podporoval manželské zväzky medzi súrodencami. Táto prax sa však podľa vedcov týkala len vládnucej dynastie a vyššieho duchovenstva, nie širších más. U dnešných zoroastrícov sú podobné zväzky zakázané.

Manželstvá medzi príbuznými sa však dodnes v hojnej miere prejavujú aj v mnohých moslimských krajinách a niektorých uzavretých židovských komunitách, pričom dosah tejto praxe nie je vždy len socio-ekonomický. Známy genetik David Reich napríklad vo svojej knihe Kto sme a odkiaľ pochádzame upozorňuje na to, ako zväzky príbuzných v niektorých ortodoxných židovských komunitách v Spojených štátoch viedli k vzniku veľmi špecifických genetických porúch a syndrómov, ktoré sa v iných populáciách takmer nevyskytujú.

Nečakané dosahy svadieb mimo širšej rodiny

Úzke rodové väzby podporujú konformizmus, kolektivizmus, nepotizmus a rešpekt k tradíciám. Ide o stratégiu, ktorá pomáha chrániť majetok rodu pred ľuďmi zvonka. Ich rozbitie podporilo na Západe nárast individualizmu, kreativity a ochoty spolupracovať s ľuďmi zvonka a pristupovať k nim rovnoprávne. Príslušníci západnej civilizácie podľa autorov v porovnaní s väčšinou sveta vo väčšej miere cenia individualitu, nezávislosť, analytické myslenie a otvorenosť voči cudzincom a cudzím ideám. Ide o psychologické zmeny na kolektívnej úrovni, ktoré Európanom na začiatku novoveku výrazne napomohli k objaveným námorným cestám a následnej vojenskej a ekonomickej expanzii.

Vedci však našli viaceré zaujímavé korelácie. Ľudia z krajín, kde je nižšia miera manželstiev s príbuznými, napríklad viac darujú krv. Ukázalo sa tiež, že diplomati z krajín s menším množstvom manželstiev príbuzných skôr zaplatia za parkovanie než diplomati z iných spoločností. Aj v tomto prípade však treba mať na pamäti, že korelácia nie je to isté ako kauzalita.

Autori štúdie jedným dychom dodávajú, že západný individualizmus nie je a priori kvalitatívne lepší ako kolektivizmus, ktorý napríklad poskytuje jednotlivcom kvalitnejšie záchranné siete v časoch vážnych kríz. Treba si uvedomiť, že dominancia Západu netrvá z hľadiska dejín civilizácie až tak dlho, najmä v porovnaní napríklad s takou Čínou, Perziou alebo Mezopotámiou. Tie boli v minulosti mocenskými centrami omnoho dlhšie. Západ mal však od predchádzajúcich mocenských centier to šťastie, že jeho vzostup sa začal v čase, keď sa vďaka technologickej úrovni mohol stať dominantnou silou nie len na regionálnej, ale aj na globálnej úrovni.

Množstvo príčin západného zázraku

Téza Henrichovho tímu je len jednou z mnohých zaujímavých možných faktorov vysvetľujúcich tento nečakaný a prudký vzostup západného sveta na globálnej úrovni. Pomerne známa a zaujímavá je teória amerického vedca Jareda Diamonda, ktorý vidí jednu z hlavných príčin v špecifickej geografii Eurázie. Tento kontinent je na rozdiel od ostatných natiahnutý z východu na západ a nie zo severu na juh. Vznikla tak na ňom tisíce kilometrov dlhá masa súše s podobnými prírodnými podmienkami.

V dôsledku toho sa plodiny a zvieratá, ktoré boli zdomácnené v Číne a Indii, ako aj technológie z týchto regiónov dokázali za niekoľko storočí dostať do Mezopotámie a ďalej na západ. Naopak, iné plodiny, zvieratá a technológie zo západnejších regiónov sa postupne a sprostredkovane dostávali na východ. Po niekoľkých tisícročiach tak obyvatelia Eurázie disponovali rozmanitým množstvom plodín, domácich zvierat, a technológií, ktoré by inak nemali. Obyvatelia Eurázie získali oproti zvyšku sveta obrovskú výhodu a dokázali vybudovať väčšinu pokročilých a komplexných spoločností. Cenou za pokrok boli epidémie, ktoré sa po kontinente šírili spolu s ľuďmi a zvieratami. Tie však za mnohé tisícročia vybavili obyvateľov Eurázie jedinečnou imunitou.

Naopak, pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky delili od indiánov žijúcich v podobných prírodných podmienkach na juhu svetadielu tisíce kilometrov iných, pre nich nepriateľských, geografických pásiem. Nemohlo tam preto dochádzať k prirodzenej výmene plodín, zvierat a ani myšlienok, v dôsledku čoho boli miestne civilizácie vždy závislé od menšieho množstva zdrojov, a teda aj labilnejšie. Keď prišli na začiatku novoveku Európania do Ameriky, miestni obyvatelia boli nielen technologicky zaostalejší, ale chýbala im aj imunita voči petogénom starého kontinentu. Dôsledky všetci dobre poznáme.

Nemenej zaujímavá je v tomto kontexte aj téza o vplyve európskej decentralizácie, ktorú spomínajú Chris Smith a Richard Koch vo svojej knihe Samovražda Západu. Na začiatku 15. storočia, keď Európania ešte len začínali objavovať svet, disponovala Čína takzvanou zlatou flotilou, ktorá sa pod vedením admirála Čeng Chea dokázala plaviť bez väčších problémov až do východnej Afriky. Čínska flotila zďaleka prevyšovala loďstvo akejkoľvek civilizácie, pričom technologicky bola schopná konkurovať plavidlám západnej Európy.

Čína však bola v tom čase centralizovanou ríšou, ktorá nemala vo svojom regióne žiadneho vyspelého konkurenta. V roku 1432 dospel nový čínsky cisár pod vplyvom konfuciánskych učencov k názoru, že riziko kultúrnej kontaminácie nadradenej čínskej kultúry zo zahraničia prevyšuje možné zisky z obchodu. Dal preto spáliť celú čínsku flotilu a demontovať všetky lodenice. Krajina, ktorá mohla pokojne objaviť Americký kontinent a efektívne ho kolonizovať, sa namiesto toho uzavrela do seba a vydala sa cestou stagnácie a úpadku.

Plavby čínskej Zlatej flotily pod vedením admirála Čeng Chea. Zdroj: Wikipédia

Ako zdôrazňujú autori, za takýchto podmienok by Číne nepomohol objaviť Ameriku ani Krištof Kolumbus. Ak by ho čínsky cisár raz odmietol, nemal by ísť komu inému ponúknuť svoj projekt zaoceánskej plavby. Kolumbovi sa to v Európe nakoniec podarilo na šiestykrát práve vďaka tomu, že kontinent bol decentralizovaný a existovali v ňom tucty monarchov, ktorých mohol žiadať o finančné prostriedky.

Podobný názor predložil vo svojej knihe The World to 1500 aj Leften S. Stavrianos, ktorý analyzoval vzostupy a pády jednotlivých civilizácii do začiatku expanzie Západu. Vzostup tohto regiónu na začiatku novoveku bol podľa jeho názoru umožnený tým, že Rímska ríša sa v čase veľkého sťahovania národov na rozdiel od Číny úplne zrútila a zanikla. Nové európske národy z nej síce čerpali, ale dodali jej ideám novú vitalitu a životaschopnosť práve v čase, keď ostatné civilizačné centrá dosahovali vrchol moci a začínali kostnatieť a stagnovať.

Teórií o tom, ktoré faktory umožnili Západu expandovať do celého sveta je nepreberné množstvo. To by nás však nemalo odradiť od snahy pochopiť tento fenomén. V čase, keď sa stále viac hovorí o úpadku Západu a vzostupe iných mocností, sa môže pochopenie minulosti stať kľúčom k lepšej budúcnosti.


Ďalšie články