Prekvapujúci vzťah Esterházyho k Eduardovi Tesárovi a hrdinom z Bielej légie

Podobizne zľava: Anton Tunega, Albert Púčik, Eduard Tesár. Foto: Matúš Zajac

Bývalý šéf Maďarského kultúrneho inštitútu v Bratislave píše o nie veľmi známom svedectve, ktoré o Eduardovi Tesárovi a chlapcoch z Bielej légie vydal Ján Esterházy.

„V okamihu som stratil všetko, zostala mi len viera v Boha a nádej. Keby nebolo ani to, ak by mi to hlboko nevštepili, život pre mňa by nemal význam.“

Úryvok z posledného listu rodičom od popraveného Antona Púčika

Pred 71 rokmi, 20. februára 1951, popravili v Bratislave troch mladých mužov, ktorí sa nezmierili s nezastaviteľným násilným rozmachom komunizmu. Pokúsili sa o nemožné, založili na Slovensku ilegálne nenásilné hnutie pod názvom Biela légia. Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár boli hlboko veriaci katolíci a slovenskí vlastenci, ktorí sa nevzdali svojich zásad, ani túžby po lepšom, ľudskejšom svete. Ktorí sa nezmierili s nástupom totality a postavili sa jej.

Pre svoj kresťanský svetonázor sa aj tak mohli cítiť odstrčení na okraji spoločnosti, preto azda usudzovali, že nemajú čo stratiť. Títo traja dobrí priatelia z detstva snívali od roku 1945 o slobode, slobodnom praktizovaní svojej viery a pre tieto vznešené ciele sa začali organizovať. Za účelom odstránenia komunizmu vytvorili informačnú sieť, aby zasielaním správ na Západ odhalili skutočnú povahu komunistickej diktatúry. Pomoc teda očakávali od Západu a so svojím naivným očakávaním v tom čase a v tomto regióne neboli sami. Komunizmus mal padnúť inak, nie po ďalšej vojne.

Žiaľ, z Moskvy riadená tajná polícia sa bez problémov infiltrovala do organizácie, čoho následkom bolo, že v januári 1949 zatkli 74 členov Bielej légie a z nich po roku až 48 osôb nemilosrdne odsúdili.  

Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára odsúdili na prvom stupni na doživotné väzenie. Ale prokurátor Anton Rašla to všetko pokladal za málo a podal odvolanie so žiadosťou o sprísnenie rozsudku. Čo žiadal, to na odvolacom pojednávaní aj dostal. Traja mladí muži tak museli skončiť na popravisku, ako mnohé iné nevinné obete komunistického systému. Vyšetrovaciu väzbu až do ich popravy strávili v leopoldovskej väznici.

A práve tu začína jeden vzácny vzťah, slovensko-maďarský, o ktorom sa ešte stále na Slovensku dostatočne nevie.

V Leopoldove totiž v tom čase komunisti väznili aj Jána Esterházyho. A práve medzi ním a chlapcami z légie, vzniklo puto, ktoré presiahlo pozemský rozmer. 

Že sa stretli, o tom sa môžeme dozvedieť z listu napísaného Esterházyho sestrou Máriou Esterházy Mycielskou, ktorý adresovala ich staršej sestre Lujze. Mária svojho brata Jána navštevovala vo väzení a po návšteve sa v spomínanom liste, ktorý je datovaný 27. marca 1951, píše:

„Ján s dojatím hovoril o tom, že má nového patróna v nebi, volá sa Eduard, s ktorým tu (v Leopoldove) boli dlhšiu dobu spolu a vzájomne si veľmi obľúbili jeden druhého, teraz ale jeho spoločník skončil tak ako Jánov prastarý otec [teda Ján Jeszenák, ktorého dal obesiť Haynau, pozn. aut.] a Ján hovorí, že ten Eduard mu teraz veľmi veľa pomáha z neba a prosí, aby sme aj my jeho prosili o orodovanie.“

Potom v tejto téme pokračuje vo svojom nasledujúcom liste, napísanom 1. apríla: „Utešujem sa myšlienkou, že Pán Boh jemu (teda Jánovi Esterházymu) spôsobené ďalšie, zbytočné utrpenia započítal a odmení ho za to, nakoľko za šesť rokov toľko zažil, a to všetko znáša s takou trpezlivosťou. Teraz, keď hovoril o tom svojom mladom priateľovi (Eduardovi), bolo vidno, že jeho prípad ním hlboko otriasol. Čo je ale dobré, že teraz má jedného milého druha (v nebi). Dnes je výročie – 6 rokov. Spomienky sa mi víria v hlave. Jánovi ten jeho Eduard naozaj veľmi pomáha. Mne už doniesol za voz dreva (na kúrenie), celkom nečakane. Obracajte sa na neho aj vy!“

Je ťažké hoc len pomyslieť, koľko takýchto otrasných príbehov musel Ján a jeho spoluväzni za múrmi väznice vidieť a koľko takých príbehov prekresľovalo vzájomný vzťah tých tam vnútri a sveta vonku. Od historika Róberta Letza, ktorý knižne (Odkaz živým…) spracoval príbeh troch mladých mučeníkov, som sa dozvedel, že Eduard Tesár sa narodil v Budapešti. Jeho otec v bol totiž v monarchii zamestnancom železnice a spolu so svojou rodinou sa tam presťahoval za prácou. Ak sa teda Eduard narodil tam, v Budapešti, zrejme aj hovoril alebo aspoň rozumel maďarsky. Ak nie, tak s Esterházym sa mohol rozprávať po slovensky, lebo on plynulo slovenčinu ovládal. Ktovie, o čom si oni dvaja mohli vymieňať názory v tieni šibenice? O väzbe? Alebo skôr o slobode? O blížiacej sa smrti alebo skôr o blížiacom sa (večnom) živote? O neľudských pomeroch vonkajšieho (väzenského) sveta alebo skôr o konečných veľkých pravdách života?

A čo mohlo byť tým tajomstvom, kvôli čomu si tento mladý slovenský statočný muž (mal sotva 29 rokov, keď ho popravili) získal srdce Jána Esterházyho, že s dojatím cítil potrebu povedať o ňom niekoľko stručných informácií svojej mladšej sestre Márii, hoci pri tom pre „zakázanú tému“ riskoval koniec návštevy a možno aj korekciu (tzn. krutú samoväzbu), ktorá prebiehala pod dohľadom neúprosných očí dozorcu? Ale láskyplný vzťah jestvujúci medzi nimi musel fungovať aj opačne, keď Ján Esterházy nebeskú pomoc svojho slovenského priateľa čistého srdca mohol okúsiť takmer ihneď po jeho poprave.

Táto skúsenosť bola do takej miery reálna, že ho ako nebeského sprostredkovateľa ponúkol aj svojim blízkym. A ktovie, ako sa mohla udiať táto skúsenosť? Poznajúc hlboko modlitbový duchovný život nášho brata Jána, netreba mať príliš veľkú predstavivosť, aby sme si boli istí v tom, že sa až do konca modlil za svojho na popravu odchádzajúceho priateľa.

Na základe popisu Róberta Letza všetci traja pred kata predstúpili so vztýčenou hlavou a dušou ako tí, ktorí vedia, za čo umierajú, a ktorí vedia aj to, že ich smrť v pamäti budúcej generácie sa nezachová ako nezmyselná skaza, ale ako obeť za slobodu ich národa. Ján Esterházy teda určite sprevádzal svojho mladého slovenského priateľa na „špalok“ modlitbou a modlil sa za neho aj po jeho smrti. Za neho sa modlil až dovtedy, kým na základe vnútorného (nám neznámeho) zážitku neprišiel na to, že „nie za neho, lež k nemu sa má modliť“. Skúsme si našim duchovným zrakom predstaviť, že Ján Esterházy ako veriaci kresťan i hrdý Maďar ponížený a zmučený sa modlí o nebeské orodovanie k mladému slovenskému mužovi, ktorý obetoval svoj život za slobodu svojho národa. Ale ako si mohol byť tak istý v tom, že jeho mladý slovenský priateľ sa tak rýchlo stal účastným na nebeskej radosti?  

Ak odinakiaľ nie, tak z Božieho slova, ktoré hovorí: „Učte sa dobre robiť, hľadajte právo, ujímajte sa utláčaného, prisudzujte právo sirotám, zastávajte sa vdov! Poďme len a súďme sa! – vraví Hospodin. Ak sú vaše hriechy ako šarlát, môžu zbelieť na sneh.“ (Iz 1, 16 – 18)

Ak si uvedomíme, s akou istotou Esterházy hovorí o  pokračovaní života jeho večnou spásou ovenčeného umučeného priateľa, tak si snáď môžeme vytvoriť hmlistú predstavu aj o veľkosti a hĺbke tej viery, pokory a solidarity, ktorá pre zmýšľanie nášho brata Jána bola tak charakteristická počas jeho utrpenia. Ešte jedna otázka: ktovie čo si mohol žiadať od svojho novopečeného nebeského priateľa, ak jeho pomoc tam, v pochmúrnom svete väznice hneď aj dostal?

Ak rozmýšľame nad týmito milostiplnými okamihmi, tak si sami môžeme vytvoriť akúsi predstavu aj o tej jednote v duchu, ktorú vytvorilo spoločné utrpenie u prevažnej väčšiny spoločne súžených a spoločne dúfajúcich uväznených ľudí (lebo sa pravdepodobne aj vtedy a tam vyskytli výnimky). Akým skalopevným základom by mohlo byť uvedomenie si tohto spoločného utrpenia Esterházym vysnenej a tak často spomínanej, na mieri vybudovanej, budúcnosti našich dvoch národov?

Pevne verím, že nielen ich martýrium, ale aj ich životy a hlboké duchovné priateľstvo, ktoré zdieľali vo väzení, sú pre nás príkladom a záväzkom k solidarite a k spolupráci.

Imre Molnár
Ďalšie články