20. februára, 08:29

Odkaz chlapcov z Bielej légie

Odkaz chlapcov z Bielej légieEduard Heger, Ján Figeľ veniec kladenie spomienkové stretnutie pri hrobe martýrov Bielej légie na Martinskom cintoríne v Bratislave. Foto: Pavol Zachar/TASR

Práve dnes pred 71 rokmi, 20. februára 1951, boli v Bratislave v Justičnom paláci popravení obesením traja mladí ľudia – Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár. Dnes popoludní o 15. hodine si ich pripomenieme na spomienkovom stretnutí pri hrobe martýrov Bielej légie na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Jeden z odkazov, ktorý mi vždy napadne pri spomienke na Bielu légiu, je tento: Len ak sa matka, otec, vychovávateľ, starosta, štátnik obetujú pre dobro detí či zverených osôb, pripravujú im lepšiu budúcnosť. V opačnom prípade ide len o administrovanie podmienok života, v horšom prípade o konzumáciu budúcnosti. Pravda o obetiach a výzva k obetavosti sú nepopulárne a často opomínané. Veď dnešný marketingový svet ponúka rýchle a bezohľadné úspechy, má väčší zmysel pre percepciu, pocit a zdanie než pre fakty, realitu a trpezlivé poctivé úsilie. Funguje to len zdanlivo a dočasne. Pravda nás dobieha, pretože je silnejšia.

Dňa 20. februára 1951 boli v Bratislave v Justičnom paláci popravení obesením traja mladí ľudia – Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár. Prvý bol študentom medicíny, druhý techniky a tretí študoval právo. Nemali ani 30 rokov, keď boli odstrašujúco zbavení života ako lídri protikomunistického hnutia Biela légia. Slovensko po 2. svetovej vojne nevítalo komunizmus s potleskom. Vo voľbách v roku 1946 vysoko zvíťazila Demokratická strana. Komunisti však postupne ovládli silové zložky nielen v Čechách, ale aj na Slovensku a po mocenskom puči v takzvanom Víťaznom februári 1948 ovládli celý štát. Československo sa na vyše 40 rokov zaradilo do sovietskeho bloku a na svojich západných hraniciach vystavalo ako v obrovskej väznici železnú oponu.

Tunega, Púčik a Tesár patrili k mladej slovenskej generácii, ktorá si uchovala kresťanské a národné ideály a túžila ich rozvíjať v demokratickom duchu. Nemali mocenské prostriedky, ale mali odvahu vzoprieť sa nastupujúcemu totalitnému režimu vo forme nenásilného hnutia.

Pomáhali šíriť informácie o nebezpečenstve komunizmu, pomáhali utečencom pri prechode hraníc, dodávali informácie rozhlasovej stanici Biela légia, ktorá vysielala v slovenčine z Rakúska. Bola to predchodkyňa neskoršieho rádia Slobodná Európa. Na rakúskom území tiež spolupracovali s americkou službou CIC (Counterintelligence Corps), predchodkyňou CIA. Biela légia bolo rozsiahle hnutie, ktoré pôsobilo v rokoch 1947 až 1955 s ideovým presahom do 60. rokov. Bolo dlhodobo a tvrdo prenasledované komunistickou mocou. Vrcholom represie bol politický monsterproces v roku 1949 až 1950, jeden z najrozsiahlejších v ČSR. V jeho finále bolo 62 obvinených, 48 odsúdených a traja popravení. V rámci potláčania hnutia však útoky a fyzická likvidácia jeho spolupracovníkov pokračovali systematicky a dlhodobo po celom území Slovenska.

Traja mučeníci našej slobody boli súdne rehabilitovaní v roku 1990. Trvalo 30 dlhých rokov, kým ich postoje a obeta boli štátnou mocou prvýkrát aj ocenené. Vďaka za to patrí parlamentu. V septembri minulého roku predseda NR SR udelil „predstaviteľom Bielej légie osobitne Antonovi Tunegovi, Albertovi Púčikovi a Eduardovi Tesárovi Štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana in memoriam za ich mimoriadne významné zásluhy … v oblasti rozvoja demokracie v Slovenskej republike“. Po dlhých rokoch ich obeta je tak nielen faktom našich dejín, ale aj s úctou uznanou významnou súčasťou zápasu o našu slobodu a demokraciu.

Od roku 2020 je v Kancelárii prezidentky SR návrh na štátne vyznamenanie, keďže doteraz žiadna z hláv našej republiky k takémuto rozhodnutiu iniciatívne nepristúpila. Nadišiel čas.

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.