Garantované ceny elektriny Slovensku v skutočnosti uškodia

Domácnosti budú mať garantované ceny elektriny do roku 2024. Toto riešenie na pomoc chudobným domácnostiam je dobré len zdanlivo. Proces, ktorý k nemu viedol, poškodzuje obraz podnikateľského prostredia na Slovensku. Lepším riešením by bola finančná pomoc potrebným.

Príbeh najnovšej akoby regulácie cien elektriny môže mať rôzne verzie. Statoční záchrancovia ľudu Matovič a Sulík donútili zlý monopol ustúpiť a dodávať energiu za nižšie ceny. Alebo tiež, štát vydieračskými praktikami donútil firmu k ekonomicky nezmyselnému správaniu. Príbeh nie je tak podstatný ako jeho možné následky.

Väčšina Slovákov bude zrejme inklinovať k prvej interpretácii. Čo je doma, to sa počíta, a to sú účty za elektrinu. Lenže svet nie je len o jednom účte a nie je len o najbližších dvoch-troch rokoch. Snaha pomôcť chudobným domácnostiam je chvályhodná, dá sa však robiť rozumnejšie.

Vysoké ceny energií nie sú domáci problém

Na prvom mieste je treba vidieť, prečo sú ceny energií vysoké, a hospodársku a sociálnu politiku nastaviť podľa toho. Zdá sa, že v aktuálnych cenách sa stretávajú tri podstatné faktory – všeobecná inflácia, efekty európskej zelenej politiky a napätie na trhu energetických zdrojov. Treba hneď poznamenať, že tieto faktory sú dnes mimo kontrolu slovenskej vlády.

Inflácia je v poslednej dobe často prezentovaná ako rast cien nezávislý na hospodárskej politike. Zdôvodňuje sa problémami v dodávateľských reťazcoch v dôsledku pandémie či rastom cien energií, potravín a podobne. Problémy spôsobené pandémiou sú, samozrejme, jedným z faktorov, nie je však možné prehliadať extrémne uvoľnenú menovú politiku posledných dvoch rokov. Rast cien jednotlivých produktov je potom dôsledkom, nie príčinou.

Ďalším faktorom je zelená politika Európskej únie. Tu je treba poznamenať, že zvýšenie cien energií nie je nutne nezamýšľaným dôsledkom – hoci rýchlosť, akou ceny rastú, asi nikto nepredvídal. Cieľom systému emisných povoleniek, ktorý je súčasťou dnešného zdražovania, je penalizovať produkciu s vyššími emisiami a zvýšiť ceny takto produkovanej energie. Nízke náklady „špinavých“ zdrojov sú totiž len zdanlivé – účtovníctvo nezahrňuje náklady, ktoré nesieme na životnom prostredí.

So zelenou politikou súvisí aj ďalší problém, a to odstavovanie energetických zdrojov v niektorých európskych štátoch. Ide najmä o vypínanie uhoľných elektrární, no významný je aj odklon Nemecka od jadra a odstavenie niekoľkých jadrových elektrární na konci minulého roka. Na úrovni Európskej únie pritom bude jadrová energia aspoň dočasne tolerovaná.

Tretím faktorom sú ceny energetických zdrojov, najmä plynu, ale aj zmienených emisných povoleniek. Tu sa stretáva niekoľko faktorov – vyšší dopyt v dôsledku oživenia po pandémii, geopolitické napätie v Európe a špekulácie na trhoch. Tieto vplyvy zjavne neboli pri formulácii zelenej politiky predvídané, a tak doplácame napríklad na zvýšenú závislosť Nemecka na plyne.

Pomáhať chudobným treba, ale rozumne

Vysoké ceny energií – nielen elektriny, ale aj tepla a plynu – predstavujú sociálny problém. Výdaje na energie predstavujú významnú položku v rozpočtoch domácností a zvýšenie ich ceny nepochybne vytvára problém chudoby. Vláde nemožno vyčítať, že tento problém chce riešiť. No neplatí, že akékoľvek riešenie je dobré riešenie.

Problém, že niektoré domácnosti si nemôžu dovoliť určitú komoditu, možno vyriešiť dvomi spôsobmi – manipuláciou cien alebo prerozdelením bohatstva. Prvé riešenie je plošné, pokrivuje alokáciu zdrojov a je zbytočne paternalistické. Prirodzenejším riešením je dať chudobným ľuďom peniaze a nechať na nich, ako ich pri daných cenách utratia podľa svojich preferencií. Možno radšej ušetria na drahých energiách a doprajú si niečo iné.

Umelé znižovanie cien elektriny, na rozdiel od finančnej pomoci chudobným, ide aj proti cieľom stanoveným zelenou politikou. Vysoké ceny energií majú ľudí viesť k lepšiemu hospodáreniu a úsporám tam, kde je to možné. Regulácia ceny tento zámer marí. Bez ohľadu na to, či je cieľ zelenej politiky dobrý, vládne opatrenia ako celok by mali byť aspoň konzistentné.

V kontexte príčin súčasného zdražovania je pritom prerozdelenie ospravedlniteľné. Jednou z príčin je nadmerný rast peňažnej zásoby. Nové peniaze sa do ekonomiky nedostávali rovnomerne a je zrejmé, že niektorí si vďaka nim polepšili viac než iní. Inflácia vyjadrená spotrebiteľskými cenami je stále pomerne nízka oproti nárastu cien nehnuteľností, cenných papierov či kryptomien. Plošné znižovanie cien elektriny je dotáciou chudobným i bohatým.

Z politického hľadiska je však prijaté riešenie pochopiteľné. Na rozdiel do výplaty peňazí chudobným domácnostiam cenová regulácia štát nič nestojí. Aspoň zdanlivo. Málokto si uvedomí, že takéto správanie vlády – či už ide o nápad zdaniť konkrétny podnik, alebo ho týmto spôsobom donútiť predávať za stanovenú cenu – poškodzuje podnikateľské prostredie. Každý ďalší investor si rozmyslí, či na Slovensko v takýchto podmienkach príde. Tieto praktiky dobre zapadajú do obrazu mafiánskeho štátu, ktorý si Slovensko vybudovalo za predchádzajúcej vlády.

V tomto prípade nejde o zlý úmysel. Škodlivá je však nielen zlovoľná, ale aj nekompetentná politika. A tiež uprednostňovanie krátkodobých efektov pred dlhodobými.