Erdogan si môže vydýchnuť, Európska únia čaká so sankciami na Bidena

Európska únia sa na decembrovom samite rozhodla nebyť voči Turecku tvrdá. Do marca chce rokovať vnútri NATO a s novou vládou USA.

Ak mal turecký prezident Recep Tayyip Erdogan začiatkom decembra viac bezsenných nocí, než ich zažíval pre obavy zo sankcií zo strany USA, bolo to pre bezprostrednejšie a potenciálne prísnejšie sankcie zo strany Európskej únie, o ktorých sa malo rozhodnúť na summite 10. a 11. decembra.

Po skončení tohto summitu však už môže spať relatívne spokojnejšie. Môže si myslieť, že sa mu podarilo uniknúť veľkej sankčnej bombe z EÚ. Aspoň do marca. Stále si však úplne nevydýchne.

Po tom, čo v októbri dali európski lídri Turecku jednoznačné varovanie, sa Erdogan rozhodol napätie vyostriť. To, čo by inak bolo iba diplomatickou záležitosťou, sa tým dostalo na úroveň malého stretu civilizácií. Erdogan počítal s tým, že sa môže hrať na tvrdého osmanského sultána a že EÚ sa nikdy neodváži spáliť svoje mosty s Tureckom.

Mal aj nemal pravdu. Kúpil si čas, EÚ svoje mosty nespálila a sankcie z decembrového summitu neboli také silné, aby zmenili smerovanie Turecka. Napriek tomu má Erdogan teraz len iný termín, do ktorého si musí vybrať medzi ďalším civilizačným stretom a udržateľnou deeskaláciou.

Krátko pred decembrovým summitom Turecko stiahlo zo sporných vôd Stredozemného mora loď na prieskum uhľovodíkov. Po niekoľkých mesiacoch provokovania prieskumných činností podporovaných EÚ bola loď Oruç Reis privezená domov.

Ankara si navyše vo falošne podmanivej kampani voči nemoslimským menšinám osvojila rétoriku plurality. „Náboženské menšiny sú na základe princípu rovnoprávneho občianstva a spoločnej histórie bohatstvom našej krajiny,“ uviedol na twitteri prezidentov hovorca Ibrahim Kalın. „Ich diskriminácia by Turecko oslabila.“

Erdogan tiež povedal, že budúcnosť Turecka vidí v Európe – v tej istej Európe, ktorú nedávno obvinil, že ju tvoria „pohrobkovia nacistov a fašistov“.

Na stole summitu bolo aj zbrojné embargo voči Turecku zo strany celej EÚ, na ktoré vytrvalo tlačia Grécko a Cyprus. Nemecká kancelárka Angela Merkelová namiesto schválenia okamžitého embarga oznámila, že európski lídri budú o týchto otázkach diskutovať s predstaviteľmi NATO a USA. Na tlačovej konferencii uviedla: „Hovorili sme aj o tom, že otázky o vývoze zbraní sa musia prebrať vnútri NATO. Povedali sme, že v záležitosti okolo Turecka chceme spolupracovať s novou americkou vládou.“

Otázka zbrojného embarga jednoducho nebola jadrom veci. Celkový vývoz zbraní z EÚ do Turecka dosiahol v roku 2018 hodnotu zanedbateľných 54 miliónov dolárov. V roku 2019 niekoľko štátov EÚ so zbrojným priemyslom (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Švédsko, Fínsko a Holandsko) individuálne zastavilo alebo obmedzilo predaj zbraní do Turecka.

Podstatou veci bolo to, aké tvrdé sankcie je EÚ schopná uvaliť v čase pádu tureckej ekonomiky. Ako sa ukázalo, Brusel sa rozhodol nebyť veľmi tvrdý. Lídri EÚ sa dohodli na uvalení sankcií na bližšie nešpecifikovaný počet tureckých predstaviteľov a subjektov zapojených do ťažby plynu vo vodách nárokovaných Cyprom. No väčšie rozhodnutia, ako napr. obchodné clá, odložili, kým ich neskonzultujú s nadchádzajúcou americkou vládou Joea Bidena.

Šéf EÚ pre zahraničné veci Josep Borrell v najbližších týždňoch oznámi mená osôb, ktoré budú čeliť sankciám. Príbeh sa však týmto neskončí. Decembrový summit dal Borrellovi za úlohu pripraviť do marca návrh na širší prístup k Turecku. Európska únia tým získa čas na konzultácie s Bidenovým národným bezpečnostným tímom.

Erdogan si vďaka tomu môže nakrátko vydýchnuť. Do konca februára bude musieť odhaliť svoje karty, než EÚ sprísni sankcie alebo odloží ich sprísnenie o ďalšie tri mesiace. Toto odkladanie nie je pre Erdogana výhrou, najmä keď hrozba amerických a európskych sankcií oslabuje už aj tak krehkú tureckú ekonomiku.

Problém je, že protizápadný moslimský politik, ktorý svoju popularitu vybudoval na neustálych konfliktoch s inými štátmi, sa v priebehu troch mesiacov nedokáže mentálne zmeniť na mierumilovného partnera.

Nie je ochotný ani len prestať vo zväčšovaní demokratického deficitu svojej krajiny. „Načakajte odo mňa, že toho teroristu odmením [prepustením],“ povedal Erdogan len pár dní pred summitom EÚ, pričom hovoril o Selahattinovi Demirtaşovi, uväznenom lídrovi prokurdskej politickej strany, ktorá v posledných celoštátnych voľbách získala viac ako 10 percent hlasov.

Demirtaş je spolu s 12 kurdskými poslancami od roku 2016 uväznený na základe obvinenia z terorizmu a čaká na súdny proces. Z právneho hľadiska je tento politik bez súdneho rozhodnutia, o ktorom Erdogan hovorí ako o „teroristovi“, iba podozrivý. Také je však Erdoganovo choré chápanie ústavných práv: Je zvoleným lídrom, preto je presvedčený, že aj bez súdneho rozhodnutia si môže dovoliť vyhlásiť podozrivých alebo nevinných za vinných.

Aby si Erdogan kúpil v marci viac času, bude musieť prehltnúť väčšie slová a provokácie. Bude musieť zastaviť turecký prieskum uhľovodíkov vo východnom Stredomorí, zastaviť spory s Gréckom a Cyprom a prejsť na diplomatický jazyk s Európou, teda taký, ktorý nebude obsahovať slová ako nacisti, fašisti či protimoslimskí rasisti.

Na bitkára zo školského dvora čakajú skutočne náročné domáce úlohy.

Pôvodný text vyšiel s názvom Turkey: From Europe With Love. Uverejnené v spolupráci s Gatestone Institute. Preložil Lukáš Obšitník.