Progresívci v roku 2020: Prehra a stagnácia

Pre progresívcov mal byť rok 2020 rokom zavŕšenia azda najspanilejšej jazdy v moderných politických dejinách. Mimoparlamentná strana sa chcela po prezidentských voľbách stať jednou z hlavných strán novej vlády. Namiesto toho sme v ich prípade boli svedkami kurióznej prehry a ďalšej stagnácie, ktorá má ďaleko od pôvodných úspechov. Čo sa stalo?

Progresívne Slovensko (PS) je bez pochýb jedným z najambicióznejších subjektov na tunajšej straníckej mape. A na rozdiel od mnohých tuctových strán má od roku 2016, kedy ho verejnosti predstavil podnikateľ Ivan Štefunko, potenciál, aby jeho ambície korešpondovali so silným volebným výsledkom.

Progresívcom sa totiž podarilo obsadiť politický priestor, v ktorom tesno rozhodne nie je. Razí ľavicovejšiu ekonomickú rétoriku, v kultúrnej sfére kladie dôraz na maximalizáciu individuálnej slobody či na práva menšín a ponúka aj atraktívnu víziu štátu fungujúceho na technologických inováciách a debyrokratizácii.

Jeden triumf za druhým

O tom, že tento koncept má na to zaujať aj stredoeurópskeho voliča svedčia prvotné úspechy strany. PS obsadilo najdôležitejšiu radnicu hlavného mesta Matúšom Vallom, do kresla najvyššieho ústavného činiteľa sa posadila podpredsedníčka Zuzana Čaputová a napokon v záprahu so stranou Spolu triumfovalo v eurovoľbách.

Hoci sa dá namietať, že posledné dva úspechy boli zapríčinené aj inými faktormi ako pevným vzťahom voliča k strane (extrémne nízka účasť v eurovoľbách či nadpráca médií v prezidentskej kampani), stále platí, že čo je doma, to sa počíta. Navyše, touto cestou by sa dal relativizovať aj úspech konkurencie.

Z IT do kresla premiéra?

Po týchto troch nezanedbateľných skalpoch si progresívci pochopiteľne brúsili zuby aj na tú najvyššiu métu – výhru v parlamentných voľbách. A treba priznať, že predstava Michala Trubana v pozícii predsedu vlády toho času rozhodne nebola vecou bujnej fantázie.

Preferencie (vtedy ešte) dvojkoalície sa totiž v období jari až jesene 2019 pohybovali zhruba v rozmedzí 11-18 percent a hoci stále nedosahovali na vedúci Smer, strane Roberta Fica veľmi komplikoval situáciu chabý koaličný potenciál, o ktorý pri PS-ku núdza naopak nebola.

Blízko a zároveň ďaleko

To, na čom na konci dňa ale naozaj záleží, sú vždy len samotné voľby a v nich jasne vyjadrený hlas ľudu. A ako je dnes dobre známe, ten už 29. februára tohto roku trubanovcom naklonený nebol. Dvere nielen na úrad vlády, ale aj do parlamentu im totiž boli zabuchnuté rovno pred nosom a číslo 6,96 sa stalo na niekoľko dní leitmotívom mnohých škodoradostných mémov na sociálnych sieťach.

Pre zaujímavosť, sklamané tváre nebolo vidno len v domácom slovenskom prostredí. Prestížny spravodajský portál Foreign Policy napríklad uviedol článok o prehre progresívcov nadpisom, že ide o „koniec veľkej východoeurópskej liberálnej nádeje“.

Kde sa to pokazilo?

Príčin, pre ktoré k tomu došlo a pre ktoré sa namiesto fliaš šampanského v centrále PS búchali päste po stole, bolo pravdepodobne niekoľko. Wow efekt, ktorý sprevádzal stranu po prvotných úspechoch vyprchal, progresívci sa skôr ako na vlastnú prezentáciu sústredili na vymedzovanie sa voči ĽSNS, tandem s Miroslavom Beblavým im pre zvýšené kvórum skôr uškodil ako pomohol a na podpore im mohla ubrať aj badateľná pýcha až arogancia.

Rolu mohol zohrať aj fakt, že slovenská mentalita je ešte stále odolná voči prílišnému tlačeniu na pílu v kultúrnych otázkach a naratívu o tom, že pokrok je fascinujúcou hodnotou sám o sebe a treba ho pretláčať aj cez mŕtvoly.

Pre ilustráciu, PS v niektorých prípadoch zašlo tak ďaleko, že jeho významní členovia, menovite Lucia Plaváková, sa vyhrážali Trestným zákonom ľuďom, ktorí vecne a bez vulgárností upozornili na riziká islamizácie starého kontinentu. Progresívci tiež vo svojom programe hovorili o vytvorení Ministerstva pre ľudské práva, občiansku spoločnosť a obranu demokracie SR, ktoré by, okrem iného, zrejme zvýšilo štátnu kontrolu nad nevyhovujúcimi informačnými tokmi.

Bihariová vietor do plachiet nenafúkala

Tak či onak, politici z tejto strany rýchlo avizovali, že nemá zmysel plakať nad rozliatym mliekom a po dávno zabudnutom pokuse spochybniť voľby cez ústavný súd (v ktorého úspech možno ani sami neverili) svojim priaznivcom odkázali, že nechcú upadnúť do zabudnutia a šťastie vraj skúsia o štyri roky (prípadne skôr pri predčasných voľbách).

Zatiaľ však strana stagnuje a v prieskumoch aktuálne dosahuje polovičné či iba tretinové hodnoty v porovnaní so svojim maximom. Nepomohla ani výmena na vedúcom poste, ktorý po Michalovi Trubanovi obsadila Irena Bihariová. Politička a niekdajšia právnička či ľudskoprávna aktivistka, ktorá sa v posledných rebríčkoch dôveryhodnosti pohybuje niekde na úrovni Mariana Kotlebu či Milana Majerského.

Zvyšok kolegov tiež nemúti toľko vody, ako by si predstavoval. Dobré nápady, ktoré strana má, z mimoparlamentnej pozície totiž prirodzene zanikajú. Častá kritika súčasnej garnitúry až tak nenadchne, lebo ju adresuje každý. A zvyšné polemiky o dúhových rodinách a iných kaviarenských huncútstvach skôr okruh sympatizantov zužujú ako rozširujú.

Quo vadis, PS?

Progresívci majú aj napriek tomu ďaleko od toho, aby ich mohol ktokoľvek odpísať a faktom je, že liberálnejší mestský elektorát, na ktorý cielia, je dostatočne veľký na to, aby im zabezpečil miestenku v Národnej rade. To im však stačiť nemusí, keďže prirodzenou ambíciou každého politického subjektu je mať podiel na vládnutí. A v tomto ohľade má PS omnoho menej partnerov, ako tomu bolo pred voľbami.

Pravdepodobný je však aj ten scenár, že táto strana skončí podobne ako KDH. Teda partia, ktorá síce má dlhé roky svojich skalných priaznivcov, no ktorých počet z prieskumov pred voľbami záhadne klesne na polovicu a na parlament to jednoducho nevydá.

Odhad budúcnosti je ale nezmyselná disciplína a spolu so záverom roka 2020 je skôr čas na bilanciu minulosti. Roka, ktorý mal byť pre Progresívne Slovensko rokom veľkého víťazstva, ale ktorý sa vo finále niesol presne v opačnom duchu.

Nemali by sme zabúdať, že to bola jedna z najlepších správ posledných vyše 360 dní.