Čo nesedí na Bidenovej reči

Je utorok večer a pozerám americkú televíziu, živý prenos prejavu prezidenta Bidena. Je to krátky prejav, Biden opäť ostro upozorňuje Putina, aby nenapadol Ukrajinu. Komentátori sa o pár minút zhodnú, že išlo o zrejme najsilnejší doterajší Bidenov prejav.

Problém je, že viacero nosných tvrdení nesedí alebo aspoň vyvoláva otázky.

Dovoľte, aby som to zhrnul.

Po prvé, Biden tvrdí, že vyhlásenie Moskvy, že sťahujú časť vojsk, takže dochádza k de-eskalácii, nedokáže jeho vláda verifikovať.

Zvláštne. Ešte v piatok večer jeho poradca Jake Sullivan a americké tajné služby vedeli, že bezprostredne hrozí vojna, interne dokonca poznali dátum útoku, vedeli, ako vojna bude vyzerať (bombardovanie, obkľúčenie Kyjeva), aké zbrane Rusi použijú. A teraz nevedia, či Rusi sťahujú časť svojich jednotiek vlakmi na východ, ako to tvrdia?

Niečo tu nesedí.

Po druhé, Biden včera večer hovoril o tom, že je pripravený s Putinom rokovať o viacerých veciach, o novom obmedzení počtu zbraní v Európe, novej transparentnosti, nových návrhoch o strategickej bezpečnosti v Európe. Odmietol ale diskutovať o tom, či má alebo nemá byť Ukrajina v NATO.

Ešte na konci januára hovoril niečo iné. Vypočujte si úvod podcastu Gideona Rachmana z Financial Times, kde je nahrávka, ako Biden hovorí o dvoch ústredných Putinových požiadavkách. Jednu z nich Biden prijal (odmietnutie amerických strategických zbraní na Ukrajine), o druhej bol ochotný sa rozprávať spôsobom, aby nezradil princípy americkej politiky, pričom dodal, že členstvo Ukrajiny v NATO nie je na programe dňa.

Zrazu hovorí inak. Prečo?

Obávam sa, že to súvisí s tretím bodom.

Tým je fakt, že Biden, respektíve minulý piatok jeho poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan, vystupuje vždy krátko po tom, ako do hry vstúpili európski politici. Tým trvalo pridlho, kým začali vyvíjať vlastnú činnosť, ale aj keď k tomu došlo, narazili.

Naposledy to bol nemecký kancelár Olaf Scholz, kto navštívil Moskvu, a Putinovi aj Zelenskému v Kyjeve povedal, že Ukrajina zatiaľ v NATO nemá miesto. To je ústredná požiadavka, ktorú otvorili Rusi. V podstate Scholz urobil všetko pre koniec napätia a dokázal to povedať verejne a priamo Zelenskému. Nebol to od neho žiadny obrat, ani zrada Ukrajiny, Nemci to hovoria dlhodobo.

Predtým to bol Macron, ktorý tiež navštívil Moskvu aj Kyjev, a tiež dokázal sformulovať samostatný európsky prístup k téme. Tým je záujem na plnení Minských dohôd a zapojenie Ruska do konceptu európskej bezpečnosti. Niečo veľmi podobné včera, trochu prekvapivo, tlmočil ruskému ministrovi zahraničných vecí Lavrovovi poľský minister Zbigniew Rau. V mene OBSE, ktorému Poľsko práve predsedá, ponúkol Rusku spoločnú platformu na diskusiu o bezpečnosti v Európe. Konanie Macrona aj Raua bolo opäť krokom k upokojeniu. A Európania opäť narazili.

Biden skrátka svojimi razantnými a ostrými vystúpeniami vstupuje do hry vždy po tom, ako došlo aspoň k miernemu upokojeniu zo strany Európy.

Môže to mať viacero možných vysvetlení, ale Francúzi a Nemci, ktorí momentálne spolu, ale aj s Poľskom blízko koordinujú svoje postoje k Rusku a Ukrajine, zjavne vyhodnocujú tie isté spravodajské informácie inak ako Američania a Briti. A tiež Slovensko. (My sme sa dokonca vyznamenali tým, že zatiaľ čo Američania presunuli svoju ambasádu z Kyjeva do Ľvova, my sme svojich diplomatov stiahli aj z Užhorodu.)

Domnievam sa, že z toho vyplýva, že na pozadí americko-ruského konfliktu sa odohráva aj vnútro-západný konflikt medzi Amerikou a primárne Nemeckom a Francúzskom. Predmetom tohto sporu je to, kto bude určovať podmienky a pravidlá bezpečnosti v Európe.

Američania a Briti, ktorí neboli tak aktívni vo východnej Európe od pádu komunizmu, to chcú s východoeurópskymi krajinami robiť po svojom, na Nemcov pozerajú ako na klientov, nie partnerov. Zodpovedá tomu aj tón a obsah reči prezidenta Bidena, keď to bol on, nie Scholz, kto oznámil, že NordStream 2 sa nezapne, ak dôjde k útoku. Ameriky sa pritom ten plynovod netýka a Scholz sa nezmohol na slovo, iba alibi-prístup, keď NordStream 2 vôbec nespomenul.

Po štvrté, Američania radi zdôrazňujú, že ústredným problémom vo vzťahu Ruska k Ukrajine je anexia Krymu a podpora separatizmu na východe Ukrajiny. Má to svoje rácio. Ak ale platí, že anexiou Krymu prišli Rusi o imidž a vplyv na Ukrajine, ako môže niekto myslieť vážne, že by si tento štát dokázali podmaniť, ba dokonca vyvolať zmenu režimu, keby ho bombardovali alebo napadli? Stal by sa predsa presný opak.

Bombardovaním a inváziou sa dal zmeniť režim v Iraku alebo Líbyi, ale nedá sa na Ukrajine. Tá logika je absurdná. Rusi to nedokázali ani v Gruzínsku či Arménsku, dokonca ani v Bielorusku. Svoje mocenské ciele, ako ukazujú tieto tri krajiny, dosahujú inými prostriedkami.

Biden včera hovoril, že stojí na strane slobody a pravdy, a to sú silné slová. Preto by si mal dať záležať, aby jeho výroky a politika mali vnútornú logiku.

Existuje totiž aj iný americký naratív. Siaha ešte k Hannah Arendtovej, keď napísala dlhú esej o lžiach americkej vlády pri Vietname. Ten príbeh sa potom zopakoval pri Iraku.

Aby nedošlo k omylu. Rusko sa správa chladne a v mnohom cynicky. Podpora separatistov na východe Ukrajiny, rola ruskej vojenskej techniky pri zostrelení civilného lietadla aj anexia Krymu sú všetko vážne veci, kde sa porušilo medzinárodné právo alebo zahynuli nevinní ľudia.

Lenže rozpútanie občianskej vojny v Iraku a sektárskych vojen na Blízkom východe, zabíjanie nevinných ľudí dronmi a porušovanie medzinárodného práva má na rukách aj Západ. Žiaľ, počet obetí je rádovo vyšší.

Ale predovšetkým Západ má vyššie ambície na pravdu a slobodu. Podľa týchto kritérií sa musíme aj pomeriavať. Najmä ak napätie rastie kvôli krajine a národu, za ktorý nechce nikto iný reálne bojovať.