Irak 2.0

Názorová koalícia pretláčajúca Ukrajinu v NATO je tá istá, ktorá podporovala inváziu v Iraku. Motorom je USA a ich večne na všetko pripravený spojenec Veľká Británia. Je to koalícia Irak 2.0.

„Buď Ukrajina bude v NATO, alebo sa jej Putin zmocní,“ hovorí expremiér Mikuláš Dzurinda v denníku SME.

Pripomeňme časovú následnosť udalostí. Stačí si pripomenúť, čo písala tlač, a zistíme, že od rozpadu Sovietskeho zväzu v období 1991 až 2014, v porovnaní s tým, čo vidíme od od roku 2014 doteraz, bol vo vzťahoch medzi Ukrajinou a Ruskom v zásade pokoj. Situácia sa začala pomaly viditeľne zhoršovať po roku 2008, keď samit NATO v Bukurešti oznámil, že Ukrajina a Gruzínsko sa stanú členmi NATO. 

„Ideas have consequences.“ Myšlienky majú svoje následky, znie známa veta Richarda Weavera. Od myšlienky vstupu Ukrajiny do NATO sa logicky odvíjalo odcudzenie časti ruskojazyčného obyvateľstva Ukrajiny kyjevskej vláde, v súčasnosti zamrznutá občianska vojna na Donbase, v ktorej Rusko podporuje vzbúrencov, anexia Krymu, konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom. Myšlienka vstupu Ukrajiny do NATO je výrazom studenej vojny medzi USA a Ruskom. A, samozrejme, od tejto myšlienky sa odvíja naša dnešná situácia, keď sa bojíme prepuknutia vojny. Na rozdiel od myšlienky vstupu iných krajín do NATO, vstup Ukrajiny je vojnotvorná idea.

Toto všetko sa dalo a malo predvídať.

Oživená názorová koalícia Irak 2.0

Myšlienka Ukrajiny v NATO a jej uvedené dôsledky však pomohli oživiť obrovskú názorovú koalíciu siahajúcu od amerického prezidenta vo Washingtone až po posledného redaktora denníka SME v Bratislave.

O čom hovorím? Hovorím o koalícii politikov, politických strán, štátov, médií, think tankov, ktoré podporovali v roku 2003 inváziu USA a ich spojencov do Iraku.

Názorová koalícia pretláčajúca Ukrajinu v NATO je totiž tá istá koalícia, ktorá podporovala inváziu v roku 2003. Je to koalícia Irak 2.0 a prežíva svoju renesanciu.

USA a Rumsfeldova „Nová Európa“

Motorom koalície v roku 2003 boli USA a ich večne na všetko pripravený spojenec Veľká Británia. Dnes sú to tiež tieto dva štáty, ktoré majú najradikálnejšiu rétoriku v konflikte s Ruskom. Joe Biden ako senátor inváziu do Iraku podporoval, jeho minister zahraničných vecí Antony Blinken tiež. Britský premiér Boris Johnson hlasoval za inváziu tiež. V USA boli za inváziu republikáni i demokrati, v Británii konzervatívci aj labouristi.

V kontinentálnej západnej Európe nebola na inváziu nálada, ale americký minister obrany Donald Rumsfeld mesiac pred inváziou v rozhovore s holandským novinárom objavil heslo o „Novej Európe“. Vykladalo sa to potom v médiách tak, že tej starej, západnej, sa do Iraku nechce, ale USA nájdu spojencov na inváziu vo východnej „novej“ Európe, ktorú tvoria postkomunistické štáty, Poľsko, Slovensko, Česko, Rumunsko atď.

Ako je to dnes? Tie isté štáty strednej a východnej Európy, ktoré sa s ľahkomyseľnosťou nechali vlákať do Iraku, dnes prijímajú s USA dohody o amerických základniach na svojom území, a tak sú súčasťou amerického pohybu na východ, na čo Rusko odpovedá nepriateľstvom.

Mimochodom, používaný argument v prospech obrannej zmluvy bol ten, že zmluvu prijalo veľa iných štátov, a teda toľko štátov sa predsa nemôže mýliť.

Lenže veľa tých štátov šlo do Iraku a zmýlili sa parádne. Aj my, aj všetky tri pobaltské krajiny, aj Poľsko, Rumunsko, Bulharsko. Toľko k neomylnosti väčšiny štátov, ktoré dnes majú americké základne.

Mimochodom, aj Ukrajina vtedy uverila, že ísť do Iraku je dobrý nápad. Kontingent 1 650 ukrajinských vojakov pôsobil v meste Kut vo východnom Iraku od roku 2003. Počas misie zahynulo 22 ukrajinských vojakov.  

Odporcovia irackej invazívnej koalície brzdia vstup Ukrajiny do NATO

Na Rumsfeldovej terminológii vidno rozdelenie členských krajín euroatlantického priestoru v otázke Iraku. Jednak šlo o vnútorné rozdelenie NATO, jednak o rozdelenie medzi Amerikou a Európou. Treba pripomenúť, že proti invázii boli dve ekonomicky najvplyvnejšie krajiny EÚ, ktoré sú jej osou. Je to Nemecko a Francúzsko. Nemecko tým neprekvapilo vzhľadom na jeho trvalé mentálne rozpoloženie od druhej svetovej vojny. Inváziu však rozhodne a emotívne odsúdil aj francúzsky prezident Jacques Chirac.

Reakcia Američanov bola nemiestna. Hranolčeky sa v americkej angličtine nazývajú „french fries“. Keď v Severnej Karolíne ktorýsi „patriotický“ majiteľ reštaurácie na znak pobúrenia z francúzskeho nesúhlasu s vojnou premenoval na jedálnom lístku „french fries“ na „freedom fries“, jeho príklad nasledoval aj americký kongres. Tri reštaurácie v Snemovni reprezentantov tiež premenovali „french fries“ na „freedom fries“.  Pritom Francúzi vtedy už viac ako rok bojovali po boku Američanov v Afganistane. Pôvodný názov sa vrátil na jedálne lístky v roku 2006.

Škoda, že Mikulášovi Dzurindovi nepoložili dve mladé redaktorky SME otázku, prečo vlastne Ukrajina dávno nie je v NATO, keď jej to bolo sľúbené už pred štrnástimi rokmi. No pretože aj v tejto veci je NATO rovnako rozdelené ako v otázke Iraku v roku 2003. Pretože Nemecko a Francúzsko to brzdia a nesúhlasia, aby samit odsúhlasil takzvaný Akčný plán členstva obsahujúci domáce úlohy, po splnení ktorých by sa Ukrajina automaticky stala členom. Obe krajiny postupujú podľa toho istého inštinktu ako v roku 2003.

Sú lojálne voči Amerike a svoj nesúhlas nedávajú najavo nahlas. Na ich rétorike však vidíme, že vidia veci inak. Prezident Macron, ktorý povedal pred tromi rokmi, že NATO je v štádiu klinickej smrti, dnes jasne hovorí po návšteve Putina, že Rusko sa má stať súčasťou systému európskej bezpečnosti. Čo iné z toho plynie, ak nie to, že ten systém sa doteraz budoval bez Ruska, na čo Rusko reagovalo nepriateľstvom?

Je tu roky tichý spor medzi lídrom NATO a lídrami EÚ. Lídri EÚ ťahajú za kratší koniec.

Tie isté médiá, tie isté think tanky

V iných krajinách, čo sa zúčastnili irackej invázie, by dnes v otázke Ruska médiá nedávali priestor tým najskompromitovanejším mýliacim sa politikom. V Británii by sa nepýtali Tonyho Blaira, v Amerike by nespovedali George Busha. To len na Slovensku počúvame dodnes rady od Mikuláša Dzurindu, ktorý zaviedol Slovensko do bažiny irackého katastrofálneho dobrodružstva. Možno to však očakávať od denníka SME, ktorý bol tým ideologickým kladivom, búšiacim za slovenskú účasť na invázii v Iraku? Redaktorov SME, ktorí nás vtedy neúnavne posielali do Iraku a dnes nám opäť dávajú „múdre“ rady, čo s tou Ukrajinou, radšej nebudem menovať. Ani politológov, ktorí nás posielali do omylu a dnes robia to isté bez akejkoľvek sebakorekcie.

Platí to i o svetových médiách. Inváziu do Iraku podporovali všetky veľké americké médiá, všetky veľké americké televízie vrátane pravicovej Fox News. Médiá a politici pobláznili americkú verejnosť, ktorá vo veľkej väčšine verila nezmyslom o Saddámových zbraniach hromadného ničenia ohrozujúcich Ameriku i o tom, že mal prsty v útokoch 11. septembra 2001. Noviny New York Times sa za lživé informácie, ktoré prinášali, po rokoch ospravedlnili.

Tie isté médiá, s výnimkou Tuckera Carlsona z Fox News, dnes ženú Ukrajinu do NATO.

Samostatná kapitola sú politológovia, ktorí s nadšením posielali vojakov do Iraku, dokonca sami takéto vojnové projekty vymýšľali. V podstate sa potom len otriasli, ako keby sa nechumelilo, a politizovali ďalej. Menujme Anne Applebaumovú, nedávno ju spovedal denník SME. Anne Applebaumová pred pár dňami odkazovala Rusku: „Ak chcete zmenu režimu na Ukrajine, tak my budeme pracovať na zmene režimu v Rusku.“ Applebaumová podporovala zmenu režimu v Iraku a skončilo to katastrofou. Jej vláda podporovala zmenu režimu na Ukrajine počas Majdanu. A ona chce ešte pracovať na zmene režimu v Rusku? Samozrejme, že si Rusko zaslúži demokratickejší spôsob vlády, ako je ten Putinov, a verím, že ho raz aj dosiahne. Avšak Applebaumová si ani po skúsenostiach z Iraku neuvedomuje, že výsledkom snahy o hypotetický Amerikou podporovaný prevrat v Rusku nemusí byť vláda prozápadných liberálov, ale pokojne to môže byť tvrdší režim ako ten Putinov, prípadne občianska vojna. Tak ako to dopadlo v Iraku.

Fareed Zakaria tiež podporoval inváziu v Iraku, teraz má reláciu GPS na CNN a pravidelný komentár vo Washington Post. Nedávno na moment zaváhal, keď sa zamyslel nad analýzou Dmitrija Trenina, ale už je všetko po starom. A podobných autorov a novinárov by sa dalo menovať nespočetné množstvo. Kde tam funguje nejaká demokratická samoočista? Nefunguje. V USA sa totiž zmýlili skoro všetci politici, médiá a politológovia. Kto protestoval proti invázii, bol osamelý bežec. Väčšina tých, čo sa mýlili, sa nikdy neospravedlnila.

To isté neodhadnutie síl vtedy a dnes

Invázna koalícia v Iraku v roku 2003 a súčasná koalícia Irak 2.0 sa dopúšťajú vtedy i dnes zlého úsudku, že príliš dôverujú svojmu americkému lídrovi. Amerika však nedokáže dobre odhadnúť, aké ciele vie dosiahnuť a aké sú už nad jej sily. Amerika bola v 90. rokoch oným benevolentným hegemónom, ale už ním nie je, lebo jej protivníci zosilneli. Vtedy i dnes táto názorová koalícia začala konflikt pod ušľachtilými heslami, vtedy to bola záchrana sveta pred Saddámom Husajnom a zmena režimu v Iraku, teraz je to boj o Ukrajinu. Lenže zvíťaziť v irackej výzve bolo nad jej sily. Iracký režim zhodila rýchlo, ale nedokázala ho nahradiť efektívne iným režimom, čo umožnilo obrovské násilie, smrť státisícov a migráciu miliónov ľudí.

V zápase o Ukrajinu koalícia Irak 2.0 ignorovala ruské varovania, že Rusko zakročí, a tá ignorancia pokračovala aj po udalostiach roku 2014. Rusko dávalo jasne najavo, že sa stáva naším nepriateľom, ale koalícia Irak číslo 2 pokračovala, ako keby sa nič nestalo.

Princíp „začnem konflikt, ktorý neviem vyhrať“ nás dnes doviedol na pokraj vojny.

Rétorika vtedy a dnes

Rétorika v roku 2003 a dnes je tá istá. Je založená na zveličení nebezpečenstva do apokalyptických rozmerov. Saddám Husajn nás mal ohrozovať zbraňami hromadného ničenia, čo sa ukázalo ako smiešny nezmysel. Pravdou nebolo ani jeho údajné spojenectvo s Al-Káidou. Husajn bol krutý diktátor, ale neohrozoval nás ani najmenej.

Režim Putina je nedemokratický, sú v ňom politickí väzni, obmedzená sloboda tlače, ľudské práva a občianske práva sú zaručené na podstatne nižšej úrovni ako v demokratických krajinách. Režim klamal, keď popieral prítomnosť ruských vojakov na Donbase. Prítomnosťou vojsk na ukrajinských hraniciach vytvára napätie. Vyžaduje si agresívne pozornosť, keď hovorí, že potrebuje záruky bezpečnosti. Nie všetka jeho argumentácia je presvedčivá, jeho požiadavky v celistvosti Západ nemôže akceptovať. Niektoré jeho požiadavky (rozmiestňovanie rakiet) však považuje za oprávnené i Biden, i Macron, dokonca i prezidentka Čaputová. V prípade nedohody s USA možno očakávať zo strany Ruska obdobie nepriateľských vojenských incidentov s Ukrajinou, ale Putin nemieni zajtra zaplaviť Ukrajinu vojskami.

Avšak v rétorike koalície Irak 2.0 roku 2003 bol Saddám Husajn novým Hitlerom, dnes je to Putin, kto je označovaný za nového Hitlera. V roku 2003 nás vystríhala, že nesmieme dopustiť nový Mníchov, aj dnes nás vystríha pred novým Mníchovom. Táto rétorika bola prehnaná.

Keď komunisti, fašisti a mafia hlasujú podľa pápeža

Minulý týždeň slovenský parlament odhlasoval obrannú zmluvu s USA. Strany zastupujúce liberálnych a konzervatívno-liberálnych voličov hlasovali za. Proti boli, povedané v súčasnom politicko-mediálnom slangu, komunisti, fašisti a mafia, rozumej Hlas, Smer a kotlebovské klony. Stretol som sa s názorom, že keď práve takíto hlasovali proti, tak zmluva je asi dobrá.

Nuž, milí priatelia, práve v tomto sa odráža slovenská tragédia.

Viete, ako hlasoval slovenský parlament v roku 2003 o našej účasti na invázii? Za hlasovali tiež strany zastupujúce liberálnych a konzervatívno-liberálnych voličov, teda Dzurindova SDKÚ, ANO Pavla Ruska a Bugárova SMK. „Slušní“ podporili najväčšiu geopolitickú katastrofu 21. storočia. Proti hlasovali poslanci KDH, KSS a Smeru. Inak, medzi nami, zhodovali sa s pápežom Jánom Pavlom II, ktorý apeloval proti vojne do poslednej chvíle pred inváziou.

Predstavte si, že by KDH vypadlo z parlamentu už v roku 2002 a, naopak, kotlebovci by sa už vtedy dostali doň. Viete, kto by hlasoval proti invázii do Iraku? Teda kto by hlasoval správne? No iba Smer, KSS a kotlebovci. Teda iba mafia, komunisti a fašisti.

Uvedomili sme si odvtedy na Slovensku, na aké zbytočné obrovské utrpenie sme vtedy prikývli? A uvedomili si to tie postkomunistické krajiny? Sú ticho, ale ten omyl neodíde len tak sám.

Poučenie neočakávajme

Keď som v roku 2003 spolu s Martinom Froncom na zasadnutí vlády hlasoval proti slovenskej účasti na invázii do Iraku, vo foyer sa ma pýtala redaktorka komerčnej televízie, či to nebol odo mňa populizmus. Vtedy som cítil, čo to je byť v menšine. 

Dnes je to ešte horšie. Viem, čo možno očakávať od elít, ktoré nepredvídajú následky politík, ktoré podporujú. Sebareflexiu nie. Naopak, podaktorí z nich šípia, že čosi ide zlým smerom a radi by našli vinníka. A hľadajú ho i v radoch ľudí, ktorí pociťujú osobnú príslušnosť k Západu, ale kritizujú niektoré politiky mocenských centier Západu, lebo tieto vedú k ťažkým krízam.

Kto však kritizuje tieto politiky, môže rátať s tým, že bude elitami označený za „protizápadného“, prípadne rovno za „putinovca“. Je to hlúpe. To už by tie elity rovno mohli povedať, že kto nebol za inváziu do Iraku, je priaznivcom Saddáma Husajna. Bolo by to rovnako hlúpe.