Cesta po Ukrajine. Pred vojnou, ktorá má začať dnes

Martin Leidenfrost cestoval krížom krážom po Ukrajine. Bol v Kyjeve, neďaleko Krymu, aj na severe. A počul prekvapivo veľa ruštiny.

Utorok, 8. februára. Okolo obeda – po včerajšom päťhodinovom ro­ko­va­ní s Putinom v Moskve, zavíta francúzsky prezident do Kyjeva. Letím z Vied­ne do Kyjeva, kupujem si lístok. Narýchlo si ešte prečítam posledné sprá­vy o hroziacej vojne. Anonymní americkí tajní pustili infor­má­ciu, že rus­ká armáda je už v takej pozícii, že môže v priebehu 48 hodín ob­sadiť trojmiliónovú metropolu Kyjev a zvr­hnúť pre­zi­den­ta Ze­lens­ké­ho. Už si aj presne vyrátali, koľko bude padlých.

Lietadlo je plné, sú to takmer výlučne Ukrajinci, najmä Ukrajinky, mladé pôvabné fešandy, ktoré sa práve v týchto ča­soch vracajú do vlasti. Zízajú do svojich smartfónov, novinové správy však nik­to v mojom okolí nečíta. Je tu aj partia šiestich tetušiek stred­né­ho veku, ktoré zrejme mali na raňajky kvalitné šampanské, také sú roz­jašené. Letušky to majú s nimi ťažké, tetušky sa nedajú udržať na uzde. Po pristátí sa navzájom radia, ako idú oklamať hra­ni­čia­rov, musia si vymyslieť nejaký pracovný pobyt v Rakúsku. Jedna na­vrhu­je: „Po­vedz, že si princezná.“

*

Kyjev je majestátny ako vždy. Keď človek zazrie z mosta cez Dneper centrum na strmom kopci, 102-metrovú sochu Rodinu mať a všetky tie vý­znamné zlaté kupoly, tak inštinktívne cíti, že práve a jedine tu muselo vzniknúť hlavné mesto. Na kopci je nová, veľmi vysoká a veľmi ťažká uk­raji­n­ská zástava. Veje ako v spomalenom zábere.

Nové ešte je, že sa nedemonštruje. Je to teraz 22. rok, čo aspoň raz do roka navštevujem Kyjev, vždy bývali v centre nejaké pro­test­né tábory, väčšie alebo menšie, alebo aspoň jed­not­liv­ci s kartónikom, a teraz nič. Nové je okrem toho, že sa porcie v gas­tro­nómii scvrkli na polovicu. Reš­tau­rácie fungujú normálne, pre požiadavku vakcinácie a veľkého zdra­že­nia (ktoré sa zatiaľ skôr od­ráža v zmenšovaní porcií) sú ale podniky poloprázdne.

Relatívne nové ešte je, že noviny a novinové stánky do veľ­kej mie­ry zmizli z verejného života. Analýza, že Ukrajine vládnu ko­me­dian­ti, nie je úplne presná, kľúčové pozície v štáte držia skôr pro­du­cen­ti zábavných relácií z komerč­ných televízií – a podľa toho to aj vy­ze­rá, tlačené slovo je vytlačené. Noviny a časopisy, ktoré som zvykol čítať, zmizli z trhu alebo museli nú­te­ne prejsť na uk­ra­j­i­nčinu, už aj ukrajinská verzia ruského tabloidu Kom­so­mol­skaja Prav­da vychádza v ukrajinčine a jediné, čo sa ešte dá čí­tať v ruš­tine, sú šedivé nové tituly, ako Pusť govorjat, „Nech hovoria“. Aj samotný pojem denník – v 40-miliónovej krajine – zmizol. Pre­da­vač­ka v jednom z posledných no­vinových stánkov mi hovorí: „Denníky na Ukrajine už nie sú.“

Vlád­na stra­na stavila na digi­ta­li­záciu: Všade v meste vyskočia QR kódy, bez smart­fónu si už ani autobusový lístok nekúpite a do­kon­ca na vládnych pla­gátoch kampane deoligarchizácie – na ktorých sú karikatúry menovaných oligarchov s vrecami plnými dolárových balíčkov – sú obrovské QR kódy. Neviem, načo slúžia. Azda na udá­va­nie?

Prechádzam sa vo vládnej štvrti a pozerám sa ľuďom do tváre. Na­pä­tie musí byť obrovské, veď už dva-tri mesiace počúvajú, že rus­ká armáda je pred bránami, no nie je to na tých ľuďoch vidieť. Počas štyroch dní na Ukrajine počujem len raz, že sa medzi sebou ľudia roz­prá­vajú o hroziacej vojne.

*

Ulica vedľa parlamentu je uzavretá, lebo sa vo vedľajšom Mariins­kom pa­láci nachádza Emmanuel Macron. Pred barokovým zámkom, ktorý využívala cárovná Katarí­na pri pobytoch v kyjevskej gubernii, je roz­siah­ly verejný park. Stoja tam tímy dvoch po­licajtov, park je ale stále dostupný, kontroly nie sú. Novinár z tureckej Al-Džazíry mi prezradí, že tlačovka Zelenského s Macronom už bola, teraz sa pre­zi­denti najedia.

Sadnem si do najbližšej kaviarne. Ukazuje sa, že Espresso Bar je oá­zou slobody. Nie­len že tu nikto nekontroluje covidpasy (to je na Uk­rajine skôr pra­vidlom), no je to aj doteraz jediné miesto (vyskúšal som to v Rakúsku aj na Slovensku), kde mi server nezablokuje je­den z najpopulárnejších ukrajinských webportálov strana.ua. Ze­len­skyj to médium v auguste bez uvedenia dôvodov zakázal, predtým už za­vrel šesť televízií spájaných s umiernene proruskou opozíciou. Čí­tam si správy na podzemnej strana.ua a na legálne fun­gujúcej Uk­raji­nskej pravde, obsah a priority sa v podstate nelíšia.

Návšteva Macrona je len jednou z viacerých správ. Dôraz Macrona (a Pu­tina) na Minské dohovory, o ktorých Zelenskyj radšej už nehovo­rí; prísaha Macrona, že v súvislosti s Ukra­ji­nou nikdy nespomínal­ pojem „finlandizácia“; predaj 130 francúzskych lokomotív Ukrajine v hod­note 900 miliónov eur; poďakovanie Zelenského za „makro­fi­nanč­nú po­moc“ EÚ vo výške 1,2 miliardy eur (úver, nie dar) a napokon reak­cia Zelenského na Putinov včerajší odkaz Ukrajine: „Nra­vit­sa, ne nravitsa, terpi moja krasavica!“ Zelenskyj potvrdzuje, že Uk­ra­ji­na je naozaj krá­sa­vica, podľa ukrajinského prezidenta by si však jeho rus­ký protivník mal odpustiť privlastňovacie zá­me­no „moja“.

Hlavnou ukrajinskou správou dňa je nepochybne niečo iné: Pre­zi­dent vyhlásil, že štát chce kaž­dé­mu ukrajinskému dôchodcovi da­ro­vať smartfón.

V tejto dobe, keď Ukrajina zúfalo pro­sí­ka o zbrane zo Zá­padu, zaujímavý ťah. Náklady sú gigantické, Zelenskyj to však mys­lí s digita­lizáciou vážne, jedným dychom oznámil 10 ďalších úrad­ných vecí, kto­ré si Ukrajinci odteraz vedia vybaviť cez štátnu app­ku. Keďže režim vládnucich komediantov zvykne dať každej kampani vtipný ná­zov, preživšie médiá špekulujú, aké meno dostane táto: žeby E-ba­bul­ja? Myslím si, že Zelenskyj to robí cielene. Znížiť napätie, na­sto­liť ľahšiu tému, dať ľudom s malým úsmevom na tvári šancu vydýchnuť. Veď má pravdu, keď hovorí, že najhorším nepriateľom Ukrajiny je v tejto chvíli panika.

V Espresso Bare sedím dlho. Doprava vonku zase prúdi, Macron od­le­tel. Pri vedľajšom stole sedí ukrajinská prekladateľka s tureckými no­vinármi. Ľahko rozumiem, o čom sa v zlej angličtine rozprávajú, zau­jí­ma­vé na tom je len to, aké je to ne­zaujímavé. Nie je tam žiad­na emó­cia. Veľ­mi sa mi páči atmosféra kaviarne. Prítomná je čašníčka, jednoduchá ruskojazyčná blon­dín­ka. Dnes nemá službu, je tu z iného dôvodu, diskrétne pohladí jedného z čašníkov. Som v epi­centre možnej vojny a vládne pokoj a pohoda, v ruštine by po­ve­da­li: kajf.

*

Streda, 9. februára. Na kyjevskom letisku pristáva deviata zá­siel­ka s americkou vojenskou pomocou, prináša 80 ton munície. V ten istý deň pristáva britské lietadlo so sú­pra­va­mi bojového vy­ba­ve­nia pre novovytvorené jednotky územnej obrany. Ja som sa v noci pre­sunul na juh Ukrajiny. Chcem sa ísť pozrieť na „hranicu“, ktorá delí Ukrajinu od Ruskom anektovaného polostrova Krym. Jeden zo sce­nárov totiž ráta s tým, že ruská armáda udrie (aj) z Krymu, kde má zhro­maždené pomerne veľké vojsko a sevastopoľskú námornú flo­ti­lu.

V Chersone, 290-tisícovom prístavnom meste, sadnem do malého au­to­bu­su, ktorý ide do posledného ukrajinského mestečka pred krymskou hranicou. Kalančak leží pri hlavnom ťahu, ktorý spája Krym s južnou a centrálnou Ukrajinou, M17. Vyrátal som si, že prípadní oku­pač­ní votrelci by sa najskôr ocitli v Kalančake – a nie som je­di­ný.

V autobuse vedľa mňa sedí 18-ročné dievča. Autobus ešte ani ne­vyra­zil, no ona ma už osloví: „Jaj, ako ja zbožňujem vôňu čerst­vých no­vín!“ Naozaj držím v ruke jeden z tých biednych čiernobielych plát­kov pre posledných nedigitalizovaných mohykánov a dievča je mi hneď sympatic­ké. Ukazuje sa, že je to Kalančakanka, ktorá sa po ma­turite sťahovala do Chersonu, robí tam v obchodnom cent­re na plný úväzok bar­man­ku a zároveň študuje na strednej odbornej škole bar­manskej. Áno, všetko je možné. Predstavujem si to roz­práv­ko­vo, školskú triedu s ne­ko­neč­ným barom, kým mi dievča nepovie, že ško­la žiad­nym alkoholom nedisponuje – študenti si musia nejakú tú me­taxu ale­bo sam­bu­ku kúpiť sami v obchode.

Keďže som dosť veľa času svojho života strávil na južnej Ukrajine, mladá bar­man­ka mi pripadá ako prototyp Južanky, tak mi príde celkom vhod, že počas dvojhodinovej cesty neprestane rozprávať. Proti digitalizujúcemu pre­zi­dentovi nepovie ani slovko, aj ona má ce­lú pamäť svojho krátkeho ži­vo­ta uloženú v smart­fóne a no­vú sta­ros­t­ku od Zelenského strany si pochvaľuje: Predchodca vraj nič ne­uro­bil, kým tá nová už stihla toho veľa, živý vianočný strom­ček na­príklad vymenila za umelohmotný, ten je krajší a opakovane po­uži­teľ­ný a „tým sa ešte aj šetrí“. Kalančak konečne do­stane aj svoj prvý su­per­market, sovietsky univermag už nefunguje.

Dievča nemá problém odpovedať na otázky, čo sa podľa nej deje na ukrajinsko-ruskej hra­nici. „Pokiaľ sa ma nedotknú osobne,“ hovorí priamočiaro, „nemám dôvod to riešiť.“ Nechce sa jej veriť, že vypukne vojna: „Jaj, to by sme boli prví na ra­de!“ Ja som sa naučil, že si musím dávať na Ukrajine po­zor na slov­ník. Iba včera obvinil ukrajinský minister kultúry (ďal­ší člo­vek z tele­ví­zie) spravodajskú agentúru Reuters, že ozna­če­ním vý­cho­do­uk­rajin­s­kých separatistov ako separatistov „legitimizuje te­ro­rizmus“ (správ­na je už len formula „ruskí okupanti“). Nikdy by som si preto nedovolil povedať „Rusko“, keď myslím „Krym“ – bar­man­ka sa ale presne tak vyjadruje. Mala desať ro­kov, keď Krym anek­to­valo Rusko. Odvtedy je tam Rossija, hotovo.

Vlakové spoje s Krymom sú dávno prerušené, ale miestni tam môžu ces­to­vať, autom po hranicu, pešo cez hranicu, odtiaľ taxíkom do Armjanska. Aj barmanka navštívila dva roky dozadu blízky Arm­jansk, jej star­ší brat tam dokonca brigádoval, je to vraj „kul­túr­ne mesto“. Pro­blém nastal až vtedy, keď brat počas chľas­tačky stratil svoj ukrajinský pas. To musela vyrukovať z Kalančaka ma­ma, svedčiť na úrade v ďalekom Rostove, až potom sa mohol vrátiť na Ukrajinu. Po tejto skúsenosti už na Krym nešli. Aj tak to Južanke nebráni dôra­zne povedať: „Ne­po­važujem všetkých Rusov za svojich ne­pria­te­ľov.“

Prichádzame. Prechádzame cez Severokrymský kanál, najväčší a naj­komp­lex­nejší zavlažovací systém Eu­rópy, ktorý s dĺžkou spolu 1 500 ki­lo­metrov pokrýval 85 percent vodnej spotreby celého Krymu. Teraz je ten široký kanál suchý, Ukrajina už vodu nedodáva a ek­la­tantný ne­dostatok vody v krymskej stepi je možným dôvodom voj­ny.

*

Kalančak je diera na južnej rovine. Z činnosti novej starostky ne­vi­dím v­e­ľa. V 9-tisícovom „osídlení mestského typu“ sa nachádza mlie­ka­reň, ktorá vy­rá­ba maslo a syr, supermarket ešte nie je a univermag je v malebnom rozklade, no ako všade na Ukrajine už aj tu vzni­kol pom­ník, ktorý uchováva pamiatku na troch miestnych chla­pov, čo pad­li počas horúcej fázy donbaskej vojny na strane Ukra­ji­ny.

Rých­lo zistím, že barmanka ma ne­okla­mala, keď označila svo­je rod­né mes­tečko za baštu suržyku. Suržyk je zmiešaný dialekt na zá­kla­de uk­ra­jin­činy a ruštiny s prevažne ukrajinskou výslovnosťou a pre­važ­ne ruskou lexikou. Keďže sa čistá ukrajinčina vyskytuje najmä na západnej Ukrajine a čistá ruština najmä vo veľkých mes­tách os­tat­nej krajiny, považujem tento vidiecky bas­tard za taj­ný ná­rodný jazyk Ukrajiny. Pre zmierenie nekonečných jaz­y­ko­vých há­dok som kedysi dávnejšie navrhoval, že suržyk má byť vy­hláse­ný za je­di­ný štátny jazyk – s prísnym zákazom jeho kodifikácie. Stá­le to mám za geniálnu myšlienku; každý má hovoriť, ako sa mu za­chce, veď Uk­rajinci si napokon nejako rozumejú. Žiaľ, nikto ma ne­po­čú­va.

Kalančak mi pripraví príjemné prekvapenie. Hoci je za rohom Krym, kde ukrajinčina takmer nemá korene, kraľuje tu suržyk v svo­jej naj­čistejšej – t.j. učebnicovo nečistej – forme. Stará zlatučká zla­tozubá vedúca na autobusovej stanici mi v suržyku hovorí, ako jej bol Krym v minulosti blízky. Pod sovietskou mocou tam chodili na­ku­povať, lebo Krym bol lepšie zásobovaný. Urazilo a poznačilo ju, ako sa k nej v ro­ku 2014 v Jev­pa­to­riji zrazu sprá­vali ako k cud­zin­ke. Odvtedy sa obá­va rus­ké­ho štátu a obáva sa aj vojny. Považuje za nešťastie, že Ukrajinu v tejto nebezpečnej situácii nevedie štátnik, ale „neadekvátny“ a podľa nej aj vulgárny chlapík.

Sadnem si hneď do staničného bistra U kumy. Stretáva sa tu pestrá zmeska ľu­dí, starí a smradľaví, mladí a voňaví, niekto sa ba­ví stojac so všet­ký­mi, niekto sa stiahne s vysokými koženými čiž­mami do se­pa­ré, dve pestované babičky sedia s drzou tí­nedžer­kou, „čo, ideme ju vy­cho­vať podľa so­viet­s­kych ideá­lov?“, a v tele­ví­zii beží pre­važ­ne rus­ký pop, niečo ako: „Tvo­je tance sú také smut­né / také smut­né tan­ce si tancovala.“ Dám si to čo ostatní, boršč a pel­me­ne a k to­mu ešte 50 gramm lacného ko­ňa­ku z regiónu. Som vo svojom živ­le, už sa mi ani nechce vstať. Až teraz som pri­stál, až teraz som v tej pravej Ukrajine.

Vychádzam pred dvere. Na slnku sedia štyri babičky s chirurgic­kými rúš­kami a hovoria to čo vždy: Ranše, v minulosti, boli ľudia vy­cho­vaní k dob­ru, no a preto ranše, v tejto zlatej minulosti, ľudi dob­rejší byli.

Idem do mesta. Nemám žiadne očakávania, žiadne stopy vojenskej prí­pravy som si na chersonščine nevšimol. A odrazu to tu je: Od­ra­zu sa to tu hemží ľuďmi v uniformách. Sú ich stovky, niektorí v uniformách ukrajinskej armády, no najmä sú tu ritualniki, prí­sluš­ní­ci ci­vil­nej ochrany, ktorá zvykne byť nasadená v prípade ka­ta­s­trof, ako sú na­príklad veľ­ké požiare. Kalančak nemá ka­pa­city, aby všet­kých tých uniformovaných ubytoval, bývajú aj v širšom okolí. Zvláš­tny je jeden detail: Do Kalančaku prišli až včera. Viac ako dva mesiace po sústredení ruských vojsk v bez­prostrednom su­sed­stve.

Sú to húževnatí, nijako nevy­stra­še­ní ľudia. Rozprávajú čistým ja­zy­kom, skôr ruštinou. Prechádzam sa medzi ni­mi, pred ob­chod­ným do­mom Bajkal, v – len pre ich poradu – otvore­nej ka­viar­ni Ut­jug („Po­hoda“), a nik­to ma ne­za­staví, nikto na mňa kriticky nezazrie, nik­to sa ma ne­pýta, čo sa tu prepánajána chvíľu pred vypuknutím tre­tej svetovej voj­ny mo­tám. Čakajúci vodič autobusu ritualnikov púšťa na plné pecky ruský slaďák –  niečo v texte je nežné, niečo je tep­lé. Stále čakám, či v čase národného ohrozenia nezačujem aj nejakú ukrajin­skú pesničku.

Na zadnom balkóne sociálneho úradu vidím vojakov, na dvore sa­nitky a stan pre psychologickú pomoc. Oslovím jednu psy­cho­lo­gič­ku. Jej smiech je hlboký a hrdelný, jej oči sú guľaté a vyčnievajúce ako samostatné končatiny empatie. To, čo sa v Kalančaku odo­hrá­va, nazýva „cvičenie“. V jej očiach je podľa mňa vidieť, že veľmi vo voj­nu neverí. Starší oficiér, kto­rý má v strede vo­jens­kej ko­žu­ši­no­vej čiapky pekný poma­ran­čo­vý kríž ritualnikov, zase odmieta psycholo­gič­kou použitý ruský pojem učenie: „Nie, tre­ba sa pri­pra­viť, učiť sa mô­žeme po­tom.“ Úplne jasno má vedúca pizzerie v americkom štý­le. Hovorí v krásnom suržyku, že nie, vojna „stopercentne“ nebude: My učim­s­ja pizzu robiti, oni učatsja nas zaščiščať. („My sa učíme piz­zu robiť, oni sa nás učia chrániť.“) Všetko je, ako má byť. Každý sa venuje svojmu remeslu. A dobre bude.

*

V noci v Chersone. Hľadám karaoke bar, lebo s týmito na Ukrajine mi­mo­riad­ne obľúbenými lokálmi mám skúsenosť, že sa cez prizmu vy­bra­tých pes­ničiek dá trošku nahliadnuť do duše národa. To, čo krát­ko pred polnocou náj­dem, je veľký podnik, do ktorého láka už sa­mot­ný názov: Hu­man Eli­te Hall. Dnes sa ale ne­spieva, DJ hrá rus­kú a ang­lic­kú dancefloor hudbu, nič uk­raj­in­ské.

*

Štvrtok, 10. februára. Keďže cestujem z Chersonu na južnom konci krajiny do Čer­ni­hi­va na severnom konci, trávim celý deň vo vlaku. Sprá­vy bez wifiny ne­za­chy­tím, no už mi až tak nechýbajú, panikár­če­nie v anglosaskom svete a realita v dotyčnom bojisku mi ide čo­raz menej dokopy. Moje spolucestujúce v kupé sú dve veľ­mi príjemné juž­né Ukrajinky. Občas si zdriemnu, občas sa po­roz­prá­vajú, občas po­nú­kajú sladkosti, dokonalá har­mónia.

Krátko pred príchodom sa ich pýtam, prečo počas desiatich hodín spo­ločnej cesty nikdy nehovorili o hrozbe vojny. Jedna z nich odpovedá: „Lebo o troch témach na verejnosti radšej nehovorím – o viere, o oč­kovaní a o politike.“ Zvedavo na ňu hľadím – zdvorilá, jem­ná, no doteraz pre mňa aj trošku nudná žena, sa odrazu stáva troj­mo zaujímavou. Chvíľu mlčí, potom sa mi prizná: „Nuž, viete, ja som vojačka…“ – „Profesionálna vojačka?“ – „Áno, celý dospelý ži­vot.“ Ukáže sa, že táto milá vidiečanka chce­la byť už v mladom ve­ku pilotkou stíhačky a učila sa spolu s mojou slávnou známou, s pad­lou ná­rod­nou hrdinkou Naďou Sa­v­čenkovou. Vojačka hovorí, že si vte­dy so Sav­čenkovou pre roz­diel­ne taktické prí­stupy vôbec ne­ro­zumela, ale rezko neut­rál­na triez­vosť, s ktorou teraz v kupé ana­ly­zu­je za­betónované na­ratívy ruskej a uk­ra­jin­skej strany, mi pri­po­mí­na práve dnešnú Sav­čen­kovú.

Vojačka hovorí, že nálada v armáde je zlá, pretože v nej sa dejú zlé veci, ide podľa nej o „degradáciu armády“. – „Odkedy sa armáda de­gra­du­je? Prelína sa to nejako s časom nástupu ne­menované­ho komika?“ Dru­há južanka v kupé sa nervózne zachichotá. Vojačka po krá­tkom za­váhaní po­tvr­dzu­je, že ten problém začal so Ze­len­s­kým. Pod­ľa nej často me­ní vedenie armády a škodí jej do takej miery, že z armády a spo­ločnosti sú paralelné ves­míry. A pokračuje: Nie­čo ju hlboko zne­po­kojuje. Zvlášť teraz, keď ona vša­de v krajine vníma, akí sú ľu­dia napätí a potlačení. Nemyslí až tak „provokácie“. K nejakým provokáciám, hovorí, dochádzalo v po­sled­ných ro­koch častejšie: „To, čo je tentokrát iné – pri­pra­vu­jú nás teraz na ne­pek­né veci.“ Po­chmúrny po­hľad do ukrajinskej ar­mády ma ne­chá bez slov; vojačka tiež mlčí. Po­tom sa spý­ta: „Ako to, že kladiete ta­ké pres­né otázky, nie ste ná­hodou no­vi­nár?“ – „Jasné, čo iné.“ Krátky štip­ľavý smiech. Už sa ne­od­va­žu­jem pý­tať, či by v prípadnej vojne po­slúchla všet­ky rozkazy. Pochybujem o tom.

*

V noci v Černihive. Ak by Rusi chceli najrýchlejším spôsobom pochodovať do Kyjeva, toto 300-tisícové mesto je v ceste, zároveň sa tu na­chádza jedna z najvýznamnejších základní ukrajinskej armády. Hoci je ešte len štvrtok, nájdem karaoke klub, ktorý funguje celú noc. Volá sa DF. V oddelení diskoška pre maloletých majú ta­neč­níč­ky na bare žlté odtlačky rúk na stehnách a zadkoch, v od­de­lení karaoke pre dospelých sa spieva. Spievajú prevažne ženy, niektoré dosť zaujímavé ľúbostné balady, raz vo francúzštine (Je t´aime comme un fou), zopárkrát v angličtine. Okrem toho samá ruš­ti­na.

*

V piatok, 11. februára. Ľadové ráno v Černihive, stále je temná noc, sad­nem si do regionálneho vlaku. Som takmer posledný s pa­pie­ro­vým líst­kom, už aj niektorí seniori sú digitalizovaní. V idú­com vla­ku sa rozprávajú dve zrelé dámy, ktoré si vykajú. Jedna z nich po­tichu hovorí, že pred chvíľou bola svedkom, ako sa vojenský ná­kla­diak po­kúšal na križovatke v meste otočiť, uviazol a odvtedy za­blo­ko­va­l jej síd­lis­ko. Druhá hovorí: „A človek nevie, čo bude dnes, zajtra a po­zaj­tra.“

*

V piatok večer na kyjevskom letisku, idem cez Bratislavu domov. Rýchlo si overujem posledné sprá­vy: Anonymní americkí tajní pus­ti­li infor­máciu, že Rusko má pripravených päť opcií invázie na Uk­ra­ji­nu. Dojímavo nám to nakreslili na mapu a opäť sa niekde objaví vý­raz „za 48 hodín“. Neviem si pomôcť, s pohľadom na druhú, tretiu alebo piatu opciu som buď ja v nesprávnom filme – alebo Amíci od­ha­li­li, že Putin nadobro potratil rozum.

Päť opcií nemálo kontrastuje s tým, čo vidím na hlavnom uk­rajin­s­kom le­tis­ku: Nedeje sa tu nič. Najnovšie je tu v ponuke Fast Track: Keď si ces­tu­júci pri­platí – vysvetlí mi policajt –, môže bez ča­ka­nia pre­jsť pasovou kontrolou. Nepotrebujem to, bez­tak sa dnes musí čakať iba chvíľu, nie je tu veľa cestujú­cich. O nie­koľko hodín neskôr vy­zý­va­jú štáty Západu svojich občanov, aby opus­tili Ukrajinu.