15. februára, 20:16

Cesta po Ukrajine. Pred vojnou, ktorá má začať dnes

Cesta po Ukrajine. Pred vojnou, ktorá má začať dnesFoto: Úrad ukrajinského prezidenta/FB

Martin Leidenfrost cestoval krížom krážom po Ukrajine. Bol v Kyjeve, neďaleko Krymu, aj na severe. A počul prekvapivo veľa ruštiny.

Utorok, 8. februára. Okolo obeda – po včerajšom päťhodinovom ro­ko­va­ní s Putinom v Moskve, zavíta francúzsky prezident do Kyjeva. Letím z Vied­ne do Kyjeva, kupujem si lístok. Narýchlo si ešte prečítam posledné sprá­vy o hroziacej vojne. Anonymní americkí tajní pustili infor­má­ciu, že rus­ká armáda je už v takej pozícii, že môže v priebehu 48 hodín ob­sadiť trojmiliónovú metropolu Kyjev a zvr­hnúť pre­zi­den­ta Ze­lens­ké­ho. Už si aj presne vyrátali, koľko bude padlých.

Lietadlo je plné, sú to takmer výlučne Ukrajinci, najmä Ukrajinky, mladé pôvabné fešandy, ktoré sa práve v týchto ča­soch vracajú do vlasti. Zízajú do svojich smartfónov, novinové správy však nik­to v mojom okolí nečíta. Je tu aj partia šiestich tetušiek stred­né­ho veku, ktoré zrejme mali na raňajky kvalitné šampanské, také sú roz­jašené. Letušky to majú s nimi ťažké, tetušky sa nedajú udržať na uzde. Po pristátí sa navzájom radia, ako idú oklamať hra­ni­čia­rov, musia si vymyslieť nejaký pracovný pobyt v Rakúsku. Jedna na­vrhu­je: „Po­vedz, že si princezná.“

*

Kyjev je majestátny ako vždy. Keď človek zazrie z mosta cez Dneper centrum na strmom kopci, 102-metrovú sochu Rodinu mať a všetky tie vý­znamné zlaté kupoly, tak inštinktívne cíti, že práve a jedine tu muselo vzniknúť hlavné mesto. Na kopci je nová, veľmi vysoká a veľmi ťažká uk­raji­n­ská zástava. Veje ako v spomalenom zábere.

Nové ešte je, že sa nedemonštruje. Je to teraz 22. rok, čo aspoň raz do roka navštevujem Kyjev, vždy bývali v centre nejaké pro­test­né tábory, väčšie alebo menšie, alebo aspoň jed­not­liv­ci s kartónikom, a teraz nič. Nové je okrem toho, že sa porcie v gas­tro­nómii scvrkli na polovicu. Reš­tau­rácie fungujú normálne, pre požiadavku vakcinácie a veľkého zdra­že­nia (ktoré sa zatiaľ skôr od­ráža v zmenšovaní porcií) sú ale podniky poloprázdne.

Relatívne nové ešte je, že noviny a novinové stánky do veľ­kej mie­ry zmizli z verejného života. Analýza, že Ukrajine vládnu ko­me­dian­ti, nie je úplne presná, kľúčové pozície v štáte držia skôr pro­du­cen­ti zábavných relácií z komerč­ných televízií – a podľa toho to aj vy­ze­rá, tlačené slovo je vytlačené. Noviny a časopisy, ktoré som zvykol čítať, zmizli z trhu alebo museli nú­te­ne prejsť na uk­ra­j­i­nčinu, už aj ukrajinská verzia ruského tabloidu Kom­so­mol­skaja Prav­da vychádza v ukrajinčine a jediné, čo sa ešte dá čí­tať v ruš­tine, sú šedivé nové tituly, ako Pusť govorjat, „Nech hovoria“. Aj samotný pojem denník – v 40-miliónovej krajine – zmizol. Pre­da­vač­ka v jednom z posledných no­vinových stánkov mi hovorí: „Denníky na Ukrajine už nie sú.“

Vlád­na stra­na stavila na digi­ta­li­záciu: Všade v meste vyskočia QR kódy, bez smart­fónu si už ani autobusový lístok nekúpite a do­kon­ca na vládnych pla­gátoch kampane deoligarchizácie – na ktorých sú karikatúry menovaných oligarchov s vrecami plnými dolárových balíčkov – sú obrovské QR kódy. Neviem, načo slúžia. Azda na udá­va­nie?

Prechádzam sa vo vládnej štvrti a pozerám sa ľuďom do tváre. Na­pä­tie musí byť obrovské, veď už dva-tri mesiace počúvajú, že rus­ká armáda je pred bránami, no nie je to na tých ľuďoch vidieť. Počas štyroch dní na Ukrajine počujem len raz, že sa medzi sebou ľudia roz­prá­vajú o hroziacej vojne.

*

Ulica vedľa parlamentu je uzavretá, lebo sa vo vedľajšom Mariins­kom pa­láci nachádza Emmanuel Macron. Pred barokovým zámkom, ktorý využívala cárovná Katarí­na pri pobytoch v kyjevskej gubernii, je roz­siah­ly verejný park. Stoja tam tímy dvoch po­licajtov, park je ale stále dostupný, kontroly nie sú. Novinár z tureckej Al-Džazíry mi prezradí, že tlačovka Zelenského s Macronom už bola, teraz sa pre­zi­denti najedia.

Sadnem si do najbližšej kaviarne. Ukazuje sa, že Espresso Bar je oá­zou slobody. Nie­len že tu nikto nekontroluje covidpasy (to je na Uk­rajine skôr pra­vidlom), no je to aj doteraz jediné miesto (vyskúšal som to v Rakúsku aj na Slovensku), kde mi server nezablokuje je­den z najpopulárnejších ukrajinských webportálov strana.ua. Ze­len­skyj to médium v auguste bez uvedenia dôvodov zakázal, predtým už za­vrel šesť televízií spájaných s umiernene proruskou opozíciou. Čí­tam si správy na podzemnej strana.ua a na legálne fun­gujúcej Uk­raji­nskej pravde, obsah a priority sa v podstate nelíšia.

Návšteva Macrona je len jednou z viacerých správ. Dôraz Macrona (a Pu­tina) na Minské dohovory, o ktorých Zelenskyj radšej už nehovo­rí; prísaha Macrona, že v súvislosti s Ukra­ji­nou nikdy nespomínal­ pojem „finlandizácia“; predaj 130 francúzskych lokomotív Ukrajine v hod­note 900 miliónov eur; poďakovanie Zelenského za „makro­fi­nanč­nú po­moc“ EÚ vo výške 1,2 miliardy eur (úver, nie dar) a napokon reak­cia Zelenského na Putinov včerajší odkaz Ukrajine: „Nra­vit­sa, ne nravitsa, terpi moja krasavica!“ Zelenskyj potvrdzuje, že Uk­ra­ji­na je naozaj krá­sa­vica, podľa ukrajinského prezidenta by si však jeho rus­ký protivník mal odpustiť privlastňovacie zá­me­no „moja“.

Hlavnou ukrajinskou správou dňa je nepochybne niečo iné: Pre­zi­dent vyhlásil, že štát chce kaž­dé­mu ukrajinskému dôchodcovi da­ro­vať smartfón.

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.