Schvália ešte Nemci povinné očkovanie? Alebo sa ho dokážu Rakúšania skôr zbaviť?

Správa o stave vírusovej psychózy: v Rakúsku potichu uvažujú o predčasných voľbách, v Nemecku možno CDU pomôže presadiť nelogické opatrenia.

V Európe sú iba dve demokratické krajiny, ktoré sa vybrali na cestu povinného očkovania: ra­kús­ky zákon o povinnom očkovaní na­do­bu­dol platnosť v pondelok 7. feb­ruára, o nemeckej podobe zákona má Spol­kový snem hlasovať niekedy v marci. V oboch krajinách to škrí­pe do takej miery, že v konečnom dôsledku môže povinné očkovanie pad­núť aj tu, aj tam – v Nemecku to viazne a v Rakúsku najnovšie hrozí dokonca aj pád vlády.

Asi to nebude náhoda, že radikálne protipandemické riešenie, ktoré sa mnohým v dobe ši­rokého pre­morenia variantom omikron javí už ako ob­so­let­né, rezonovalo práve v dvoch krajinách EÚ, v ktorých je hlav­ným úradným jazykom nem­čina. Švaj­čiarsko na tento zoznam nemec­ko­jazyčného au­to­ri­tár­s­tva nepatrí. Práve naopak, úrady jedinej pria­mej demokracie v Európe si v každej fáze pandémie ctili zá­klad­né práva viac ako krajiny EÚ a idú v týchto dňoch zrušiť všet­ky podstatné covidové opatrenia. Dokonca aj polarizujúce covid pasy budú čo­skoro minulosťou. Okrem rozumu majú Švajčiari ešte aj šťastie: pri­rod­zená pre­morenosť je vyššia ako v Rakúsku a omnoho vyššia ako v Ne­mecku, no a úmrtnosť je napriek trošku nižšej zaočkovanosti až roz­právkovo nízka. Rysuje sa, že Švaj­čiarsko vyjde z korony s troš­ku nižšími ľudskými stratami, s omnoho nižšími ekono­mic­kými a so žiad­ny­mi spo­lo­čens­ký­mi škodami.

Úplne iná je atmosféra u susedov, ktorí si zaviedli demokraciu len nedávno. Podľa barometra obmedzení, ktoré zverejnil tím z uni­ver­zi­ty v Oxforde, je Nemecko v roku 2022 s odstupom najviac uzavretá krajina Európy. Platnosť certifikátu o prekonaní tu bola skrátená na 62 dní (to, žiaľ, nie je preklep, 90 mínus 28 dní = 62), v niek­to­rých spolkových krajinách nezaočkovaní stále nesmú vkročiť ani do ne­esen­ciálnych obchodov, pri cestovaní vlakom je povinné preuká­zať cer­ti­fi­kát OTP, no a v gastronómii platí stále pravidlo OP+ (očkovací preukaz plus test). Keďže celé Nemecko má nižšiu ka­pa­ci­tu pre vykonávanie PCR testov než 44-krát menšie mesto Viedeň, po­tre­buje priemerný Nemec poriadny kus šťastia, ak sa chce najesť v nemeckej reštaurácii.

Život nezaočkovaných v Rakúsku je v dvoch detailoch jednoduchší: na roz­diel od Nemecka môžu bez testu cestovať vlakom a na roz­diel od Slo­venska majú právo ísť na boho­služ­bu. Na druhej strane Rakúsko odsúdilo svojich ne­zaoč­ko­va­ných obyvateľov na suverénne naj­dlhší pandemický apartheid. Medzitým už zrušený „lockdown pre ne­zaoč­ko­vaných“ trval dva a pol mesiaca, zákaz kúpiť si knihu alebo topánky (ktorý skončí 12. februára) viac ako tri mesiace, zákaz ísť na kávu alebo na kultúrne podujatie (ktorý mimo Viedne skončí 19. feb­ruára) tri a pol mesiaca. Skrátka, rakúski neočkovanci strávili celú jednu zimu v domácom áreš­te. Ani od 19. februára nie je slo­bo­da na do­sah, odvtedy začne fungovať režim OTP. Zároveň platí zá­kon, podľa kto­rého ná­hod­ná policajná kontrola od 16. marca môže viesť k po­ku­te do 3 600 eur za priestupok nezaočk­ova­nos­ti.

Samozrejme, s pohľadom na masívnu vlnu uvoľnenia po celej Európe sa začínajú aj v Nemecku a v Rakúsku ľudia pýtať, či sú ich vladári po­sled­nými zodpovednými mudrcmi na svete, alebo či stratili kon­takt s epidemiologickou realitou. Tá je stále priaznivá, hoci sa každý deň nakazí polpercento populácie, stagnuje obsadenosť rakúskych oddelení JIS už od začiatku roka okolo čísla 200. To je de­sa­ti­na ka­pa­city. Nemecko, ktoré kopíruje rakúsky vývoj s tradične týždňovým až dvojtýždňovým oneskorením, je na tom podobne. Mnohí Nemci s odkazom na su­sed­né Dánsko a Švaj­čiar­sko žiadajú vrátenie slobody. Česko, ktoré v stredu de­fenes­tro­va­lo co­vid­ pasy, si všimli menej. Tla­čia na to už aj prvé mainstreamové noviny, v Nemecku najmä najväčší tab­loid Bild a pravicový mienkotvorný denník Die Welt, v Rakúsku druhý najväčší tabloid Österreich a pravicový online denník Exxpress. Napokon, ako píše aj Štandard, nemecký kancelár chce zvoľniť opatrenia do 20. marca.

Pozoruhodná je pritom zotrvačnosť, s ktorou väčšina novinárskej ob­ce v oboch krajinách zostala v móde davovej psychózy. Najväčší ra­kús­ky tabloid Krone priniesol svedectvá štyroch mladých ľudí, ktorí va­ro­vali na základe vlastnej skúsenosti pred podceňovaním omi­kro­nu. Rovnako obrovskú čítanosť dosiahli v týchto dňoch dva člán­ky vo veľ­avážených ne­meckých médiách: kedysi kon­zer­vatívny denník Frank­furter All­ge­mei­ne zverejnil text mladej boostovanej matky, kto­rá ležala doma s chorými deť­mi, opustená systémom zdravotníctva, a už nezvládla (podľa nej) vôbec nie „ľahký priebeh“ omi­kronu. Že­na obvinila štát, že ju a jej deti nechránil pred omi­kro­nom a žia­dala – aj ohľadom na ne­bez­pe­čen­stvo dlhého covidu a zried­ka­vý syn­d­róm PIMS – zavedenie lock­downu. Mladá boos­tovaná fe­mi­ni­stka poľ­ské­ho pô­vodu Margarethe Stokowská, pro­mi­nentná stĺpče­kár­ka pro­gre­sív­ne­ho magazínu Der Spiegel, zase vo štvrtok svojim čitateľom vy­svet­lila dvoj­týž­dňo­vý vý­pa­dok svojho stĺpčeku. Chytila neľahký „ľahký prie­beh“ omi­kro­nu a je do takej miery práceneschopná, že si bez pomoci Googlu ne­vedela spo­menúť na názov ulice, ktorá sa nachádza 50 met­rov od jej byd­lis­ka. Stokowská obvinila vládu (zopakujme si: tú istú vládu, kto­rá ešte vtedy nechcela uvoľniť najstriktnejšie opatrenia v Európe), že v sku­toč­nosti sleduje cieľ voľného premorenia obyvateľstva, ale ne­má odvahu si to verejne priznať.

Debata pod obomi článkami bola pestrá, ozvali sa aj drsní korona­skep­tici, hlavný dojem z diskusie však je, že sa v Nemecku (a asi už len v Nemecku) stále vyskytuje prekvapivo veľký počet ľudí, kto­rí vidia spásu len a len v sta­rom dobrom celoštátnom lockdowne. Dá sa očakávať, že sa Nem­ci zobudia z noč­nej mory menom COVID-19 až ako úplne po­sled­ní. Ale­bo že kĺzavo prejdú z covidovej do kli­matickej úz­kosti.

Pri pohľade na nemeckú ustráchanosť je pochopiteľné, že myšlienka po­vin­ného očkovania tam našla väčšinovú podporu. Hlasovanie v Spol­ko­vom sneme o príslušnom zákone bude slobodné a nikto ešte nedokáže predpovedať, aký návrh sa presadí. Drvivá väčšina poslancov novej ľavicovo-liberálnej trojkoalície je buď za povinné očkovanie od 18 rokov, alebo za kompromisný návrh povinnosti od 50 rokov. Malá men­ši­na, ktorá sa skladá zo starých vládnych liberálov a starých de­de­ronských ľa­vi­čiarov, každý taký zásah zásadne odmieta. Jedno­hlas­ne to odmieta aj antisystém z nacionalistickej AfD.

Rozhodujúce slovo preto bude mať štátostrana, ktorá sa po 16 rokoch pri moci – scvr­knutá na ne­vídane malý poslanecký klub – ocitla v opo­zícii. Ako bude hlasovať 197 poslancov zo stredopravej únie CDU/CSU?

Odpoveď je momentálne jednoduchá: sami to ne­ve­dia. Die Welt sa opýtal všet­kých 732 poslancov Spolkového snemu, aký majú po­stoj k povinnému očkovaniu. 22 per­cent po­slancov oznámi­lo, že sa eš­te nerozhodli, drvivá väčšina z nich bola z frakcie CDU/CSU.

Keď tón ešte udávala celoživotne konzistentná lockdowňáčka Angela Mer­kelová, nemala CDU čo riešiť. Kancelárka z komunistickej NDR je však na dôchodku a vedenie strany prebral jej starý arcirival Fried­rich Merz, ekonomicky liberálny, pro­at­lan­tic­ký a globalistic­ký ne­o­kon ako vystrihnutý z 25 rokov starého katalógu. Stredopravý ve­te­rán sa musí ako nový vodca opozície vyhraňovať voči zväčša ľa­vi­co­vej „sema­forovej“ troj­koa­lícii. Tu naráža Merz na problém, že co­vidový radikalizmus Semaforu je ťažko prekonateľný: nový so­ciál­no­demokra­tic­ký minister zdravotníctva je oduševnený apokalyptický jazdec a Ze­le­ní (ako napríklad premiér Badenska-Württemberska) nechcú uvoľniť pan­de­mický re­žim pred Veľkou nocou. Ak náhodou neviete, tak do Veľkej noci zo­stávajú ešte viac ako dva mesiace, veď ešte nebola ani Popolcová streda.

Zároveň má Merz problém, že ho opäť zradila bavorská sestra. Pred­se­da CSU, bavorský premiér Markus Söder, bol donedávna vedúci loc­k­dowňák nemeckej politiky. Zakladateľ „Tímu Opat­r­nosť,“ ktorý v svo­jich najlepších časoch nemal ďaleko od po­žia­dav­ky, aby po­vin­nosť nosenia respirátora bola rozšírená na domáce zvie­ratá, len niekedy ne­dávno potichučky prebehol k „Tí­mu Sloboda“. Sö­der bol síce jed­ným z prvých, čo žiadali povinné očkovanie všet­kých Nemcov, te­raz ale „po­zastavil“ jedinú očkovaciu povinnosť, na kto­rú sa Spolkový snem (v decembri) zmohol: povinné očkovanie v opat­rovateľsko-zdra­vot­níc­kych službách bude stopnuté od 15. mar­ca. Söder podľa vlastných slov od­ra­zu zis­til, že Ba­vorsko ne­musí zvládnuť vý­pa­dok ne­oč­ko­va­ných opa­tro­vateliek. Výsledkom je, že kan­c­e­lár a premiéri sú z mníchovského fluk­tuan­ta znechutení a otvoril sa ďalší, pred tým už vyriešený front.

Výsledkom pre CDU je neisté viacmesačné tápanie v otázke, ktorá má zatiaľ zanedbateľný epidemiologický, pritom ale obrovský symbo­lic­ký výz­nam. Je to hlavná politická téma sezóny. Predseda CDU Merz až teraz vo februári začal opat­rne kres­liť svoju očkovaciu líniu. Merz zdôrazňuje slobodu svojich po­slan­cov hlasovať podľa svedomia, sám pre seba (a tak trošku cvi­č­ne) navrhuje podmienečné povinné oč­ko­vanie pre obyvateľov nad 50 rok­ov. Podmienečné znamená, že zá­kon sa teraz na jar odloží do šuplíka a reálne sa aplikuje až na jeseň, ak si to pan­demická (endemická) situácia bude vyžadovať.

Merzov návrh má čertovsky blízko k faktickému pochovaniu povinného oč­ko­va­nia. Mocensky to dáva zmysel, Merzov hlavný súper je kan­ce­lár Olaf Scholz, ktorý sa vyjadril jednoznačne a na jeho pomery ne­zvy­čajne sko­ro za zavedenie rozsiahlej povinnosti. Vajatanie Merza uka­zuje, že kedysi výrazný a výrečný neokon, ktorý bol dlhé roky mi­láčikom pravi­co­vých nemeckých kon­zer­va­tív­cov, sa snaží na staré ko­lená zdo­konaliť v umení vyjednávania nevýrazných, zato ale pre­chod­ných kom­promisov. Merzov návrh má pachuť ne­úp­rim­nosti, umožňuje ale oč­ko­vacím radikálom bez straty tvá­re cúv­nuť z neudržateľnej po­zí­cie. Práve preto je to šikovný ťah. Je celkom mož­né, že niečo v tomto duchu – asi trošičku prís­nejšie, napríklad s fixnou platnosťou od 1. októbra pri mož­no­s­ti evalvácie blablabla – získa napokon aj väč­ši­nu v Spol­kovom sneme.

Aby nedošlo k nedorozumeniam: nemecká spoločnosť nezvládla pan­de­mic­kú výzvu dobre. Aj keď sa to Slovákovi nechce veriť, je v Eu­ró­pe už veľa krajín, v ktorých sa politici a občania o opatreniach a vak­cínach už nehádajú – celý Iberský polostrov, celá Ška­n­di­návia, Poľ­s­ko a mnohé iné krajiny. Nemci na tom zozname šťast­ných ná­ro­dov chý­ba­jú. Sú rozoštvaní, podozrievaví, ba až paranoidní. Nemecká eli­ta opäť de­m­on­štro­vala, že je ne­ochotná a ne­schop­ná viesť otvorený de­mo­kra­tic­ký dis­kurz o životne dôležitej té­me. Tým prvým prípadom bola utečenecká kríza. Zvlášť ne­mec­ké mé­diá opäť pred­viedli svoju nefunkčnosť.

Samotná debata o povinnom oč­kovaní zďaleka nie je tým najhorším, čím si Nemecko v tých dvoch rokoch prešlo. K povinnému oč­ko­va­niu existuje al­ter­na­tí­va, ku ktorej sa môže verejný činiteľ bez rizika ve­rej­ného lynču prihlásiť – dobrovoľné očkovanie. Po dusivých rokoch Mer­kelovej bezalternatívnosti je to aspoň niečo.

Rakúska vrchnosť išla na to opačne a platí za to spoločenským roz­kladom, aký autor – dvakrát zaočkovaný a jedenkrát pre­ko­nav­ší Ra­kúšan, ročník 1972 – nikdy v živote nezažil. V Štandarde sme už ­písali, akým hrubým vydieračským spôsobom vládne strany nú­ti­li svojich poslancov, aby hlasovali proti svojmu svedomiu. Všet­ci poslanci poslúchli, iba dve poslankyne zostali s politickou PN-kou doma. Za zákon o po­vinnom oč­kovaní všetkých obyvateľov Rakús­ka od veku 18 rokov hlasovali poslanecké kluby ľu­dovcov a Zelených bez pro­ti­hlasu.

Teraz, iba o tri týž­dne neskôr, to padá vláde na hlavu. V národe sa vytratila väčšina za povinné očkovanie a rozsypala sa aj pod­po­ra u re­gionálnych barónov Ľu­dovej strany. Ak táto vláda ešte do konca zi­my padne, bude to trest za politický hazard, do kto­rého sa na vrchole vlny variantu delta strmhlav pustila. A vôbec sa nechytila šance na zmenu paradigmy, ktorú ponúkol omikron. Hajtmani najmä zo zá­pad­ného Rakúska už otvorene vyzývajú na prehodnotenie, po­za­sta­ve­nie alebo najradšej zrušenie povinného očkovania, vláda však takú mož­nosť ešte vo štvrtok minulého týždňa vylúčila. Vmanévrovala sa do si­tu­ácie lose-lose, východisko à la Friedrich Merz si vopred za­mu­ro­va­la.

Na stole však leží už niekoľko dní úplne iný scenár – útek menom pred­časné voľby. Na prvý pohľad to vyzerá ako šialený nápad, veď „Nová ľudová strana“ stratila s odchodom mladého me­siá­ša Se­bas­tiana Kurza svoj kompas a prepadla sa v prieskumoch na mizériu z pred­kurzových čias. Na druhý pohľad má snaha o volebnú porážku svoje ratio.

Tu treba nakrátko priblížiť rozmer korupčných obvinení, ktorým úra­dujúce vedenie Ľudovej strany aktuálne čelí. Môžu za to dva slu­žobné smart­fóny, ktorých obsah sa dostal do rúk Úradu špeciálnej pro­ku­ratúry a spriaznených ľavicových médií. O prvom smartfóne počúvajú Rakúšania už trištvrte roka. Patril jednému z kľúčových ľudí zo svorky na­gélovaných mladíkov okolo Sebastiana Kurza. Keď si dotyčný Tirolčan prá­ve ne­rozširoval svoju mohutnú kolekciu fotografií muž­s­kých po­hlav­ných údov, vymieňal si správy s politikmi a oligarchami, sám ich vraj napísal 300-tisíc. Podriadený úradník na ministerstve fi­nan­cií dostal napríklad túto správu: „Nezabudni, ty makáš v ka­bi­ne­te ÖVP. Si kur.. bohatých.“ Ten materiál pôjde na súd a môže v kraj­nom prípade poslúžiť na odsúdenie Sebastiana Kurza.

Väčší problém je, tomu na Slovensku rozumiete, že médiá tie správy zverejňujú postupne. Pre od­por­cov Ľudovej strany sú lahôdkou, lebo potvrdzujú všetky ich pred­sud­ky. Obsah druhého smartfónu sa začal zverejňovať až v po­sled­ných dňoch. Ľudovcom nepomôže ani to, že táto komunikácia sa mož­no dostala na Úrad špeciálnej prokuratúry ne­le­gálnym spôsobom. Tento mobil totiž údajne ma­ji­te­ľo­vi padol do vody, dal ho nešťastník špecialistovi z tajnej služby opra­viť a tajný údajne nevedel odolať…

Smartfón patril Michaelovi Kloibmüllerovi, dlhoročnému mozgu dolnorakúskej ÖVP a šéfovi kabinetu viacerých ministrov vnútra, medzi ktorých patrí za predajnosť odsúdený Ernst Strasser, dnešná hajtmanka Dolného Rakúska a tiež aj súčasný predseda rakúskeho parlamentu Wolfgang Sobotka. Pre Nerakúšanov: nachádzame sa v srdci čier­nej moci. Z dolno­ra­kúskej ÖVP pochádzajú dvaja z troch ústav­ných či­ni­te­ľov aj spolkový kan­ce­lár Karl Nehammer, všetci sa v tých správach zrejme objavujú. Poznáme ešte len malú časť ko­mu­ni­ká­cie, viac ako zrejmé už ale je, že niečo také ako výberové konanie bolo v réžii dolnorakúskych ľudovcov zdrapom papiera. Utopený mobil už má svoje prvé dôsledky: prokuratúra žiada, aby parlament vydal predsedu poslaneckého klubu ľudovcov na trestné stíhanie. A hajtmanka Johanna Mikl-Leitnerová sa musela os­pravedlniť za správu, v ktorej charakterizovala sociálnych demo­kra­tov voči Kloibmüllerovi takto: „Červení zostanú luzou. Peknú ly­žo­vač­ku!“

Začiatkom marca štartuje v parlamente vy­šet­ro­va­cí výbor, ktorý bude preberať celú kopu špinavej bielizne z apa­rá­tu štá­to­stra­ny, ktorá je 35 rokov nepretržite pri moci. Bude to verejný tribunál. Hriešnikov štve najviac to, že ich vlastný koaličný partner vy­šet­ro­va­cí vý­bor podporil. Ľudovci si ho­vo­ria: Všetci pykáme za neschopnosť zeleného mi­nistra zdra­vot­níc­tva a Zelení nám pri korupcii ani trošičku ne­kry­jú chrbát. V ÖVP opäť niektorí začínajú túžiť po obnove veľkej koalície s „červenou luzou“. Sociálni demokrati majú slabú pred­sed­níčku, kto­rá sa správa voči vláde pozoruhodne submisívne. Jeden z dôvodov je, že Pamela-Joy Rendi-Wagnerová je pôvodne odborníčka na tro­pic­kú medicínu a presadzuje povinné očkovanie s ešte väčším zá­pa­lom ako samotná vláda – vyhlasuje, že nechce poľaviť, kým sa ne­da­lo 90 percent Rakúšanov opichať. Keďže táto peknučká progresívka je ga­ran­tom zlého volebného výsledku SPÖ, z pohľadu ľudovcov by sa per­fek­tne hodila na vicekancelárku.

Sú to všetko celkom nové úvahy. Vyvolané boli zemetrasením v malebnom me­s­tečku v dolnorakúskych Predalpách. Ani mnohí Rakúšania nepočuli o existencii Waidhofenu nad Ybbsom, ale práve tam sa konali jediné voľ­by tejto zimy v Rakúsku. Waidhofen je starobylým lénom Ľudovej strany, naj­pro­mi­nentnejší rodák je predseda parlamentu Sobotka, ktorý tu ako primátor začal svoju po­li­tic­kú dráhu. No a voliči da­li ľudovcom ne­ví­danú facku: strana stratila 19 percent, kým nová stra­na odporcov po­vinného očkovania MFG je so ziskom 17 percent tre­ťou najväčšou v zastupiteľstve.

Dol­norakúska ÖVP nie je na niečo také zvyknutá. Je to svojbytná strana v strane. Odjakživa ju máločo dokáže rozrušiť, ak ÖVP prehrá mimo Dolného Rakúska, tak sa to berie na vedomie, ale stratiť absolútnu väčšinu doma je považované za neodpustiteľný smrteľný hriech. Dolnorakúske voľby budú za ne­ce­lý rok –čuduj sa svete, hajtmanka po waidhofenskej detonácii zmenila svoju líniu. Mikl-Leitnerová bola vášnivá podporovateľka povinného očkovania, teraz už hovorí takto: „Ak by veda prišla na nové poznatky, že povinné očkovanie už nie je potrebné, som prvá, kto sa bude angažovať, aby bolo pozastavené.“

Aj keď sa vláda a s ňou aj neopozičná líderka opozície zbytočne zabetónovali v svojich pozíciách, nie je veľ­mi trúfalé tvrdiť, že projekt povinného očkovania nadobro stroskotal. Už je len otáz­kou času, či bude oficiálne zrušené. Svoj cieľ neplní, pretože počet záu­jemcov o prvú dávku je minimálny. Nezaočkovaní, ktorí vydržali štvrťrok vylúčenia zo spoločnosti, vydržia ešte aj toto.

Ten „dizáster“ je prekvapujúci, pretože Rakúsko malo najlepšie pred­po­klady na úspech. Verejná mienka bola na začiatku priaznivá, by­ro­kra­cia je výkonná a národ oddaný zákonu, krajina má na rozdiel od Ne­mecka existujúci očkovací register a rovnako ako v Nemecku plod­nú tra­díciu bon­záctva. Kde, ak nie v Ra­kúsku, by to teda malo fungovať normálne?

Hneď po vyhlásení očkovacej povinnosti sa to však spustilo – vláda utŕ­žila jednu ranu za druhou. Kľúčový úder zasadil samotný vírus, zmu­toval pre rakúsku vládu nevhodným smerom. Ďalší úder uštedrila ne­za­oč­ko­vaná menšina, ktorá do poslednej dediny mobilizovala pro­test­né hnutie, aké Rakúsko desaťročia nevidelo.

A takto to išlo ďalej. Pomenujme len dva príklady, ako sa to krok za kro­kom po­ka­zi­lo. Jedným je očkovacia lotéria. To bola ce­na za súhlas opo­zič­nej SPÖ: Rendi-Wagnerová chcela s typickým ľu­do­milstvom slnie­čkarky vy­slať signál, že štát nejde len po­ku­to­vať, ale aj po­zi­tívne mo­ti­vo­vať. Výsledkom bolo zlúčenie dvoch dra­hých nápadov Igora Ma­to­vi­ča do jedného šialene drahého – za každé desiate pichnutie by sa malo vyžrebovať 500 eur. Náklady: vyše mi­liar­da eur. Tak ako na Slovensku, mala to aj v Rakúsku vysielať ve­rej­no­právna televízia. Lenže ORF, ktorá je právom obviňovaná za pro­vlád­ne spravodajstvo, to odmietla. Zahanbená vláda následne prosíka­la, či nechcú žrebovanie vysielať súkromné médiá. Ruku nezdvihol nik­to. Osud očkovacej lotérie je odvtedy nejasný. Oficiálne so hovorí o presunutí na jeseň, neoficiálne je koniec.

Druhým prípadom je ELGA. Tak sa volá štátna agentúra, ktorá musí pokutovanie za nezaočkovanosť z technickej stránky sprevádzkovať. Oč­kovací register existuje, neexistuje ale register tých ľudí, ktorí ma­jú (úradným lekárom) potvrdenú výnimku z očkovania. A to trvá. Po­lí­cia má pritom nezaočkovaným od 16. marca rozdávať pokuty, ELGA ale implemen­tá­ciu systému nestihne pred 22. aprílom.

K tomu musel minister zdra­votníctva vo februári priznať, že nikdy neplánoval celoštátnu da­tabázu pre relatívne veľký počet výnimiek (oslobodené sú tehotné ženy a onkologickí pacienti, v po­sled­nej chvíli pribudli aj alergici). Technické nezvládnutie povinného očko­va­nia môže viesť k tomu, že policajti budú až do teplej jari musieť kont­ro­lo­vať očkovací status obyvateľov s neistým právnym základom. To nebude ­mať motivačný účinok.

Najškaredšiu ranu utŕžila vláda koncom januára. Mini­s­ter zdra­vot­níc­tva Dr. med. Wolfgang Mückstein vtedy dostal list od Ústavného súdu. Nič neilustruje mentálny stav rakúskej spoločnosti lepšie než fakt, že minimálne tri dni nikto neveril, že ten list nao­zaj exis­tu­je. Mainstreamové médiá o ňom nepísali, ešte aj niektorí či­ta­te­lia kon­špiračných webov ho považovali za hoax. Vypukli živé de­baty o otázke, ako preveriť údajnú signatúru ústavného sudcu. Med­zitým je už potvrdené, že ústavný sudca Andreas Hauer ministrovi nao­zaj napísal. Uznali to už aj prolockdownové médiá.

Zhrozenie mainstreamu je pochopiteľné. Po prvom zľaknutí odbili no­vinári váž­nosť listu tým, že Hauera na Ústavný súd svojho ča­su no­mi­no­va­la dnes protilockdownová strana Slobodných. To je fakt, v Rakúsku sú všetci ústavní sudcovia politickí nominanti, zároveň ale ide o rešpektovaného právnika, ktorý v politike nikdy nepôsobil. List má niekoľko strán a sú tam sa­mé otázky. Nápadný je kritický až nedôverčivý, ba podozrievaný tón tých otá­zok. Hauer kladie ministrovi všetky otázky, ktoré kritici opatrení kládli dva roky. Chce vidieť čísla, na zá­kla­de ktorých vláda zaviedla lockdown nezaočkovaných, režim OP v obchodoch či povinnosť nosenia respirátorov. Pýta sa, či niekedy hrozilo preťaženie nemocníc, požaduje presné údaje o zosnulých osobách, najmä o ich priemernom veku, koľko z nich zomrelo „na“ covid a koľko „s“ covidom. Ak sa rátali do štatistiky aj osoby, ktoré zomreli „s“ covidom, pýta sa Ústavný súd, „prečo je zvolený tento spôsob počítania“? Smrtnosť koronavírusu odhaduje v jednej otázke na dosť nízkych 0,1516 percenta. V poslednej otázke sa pýta, či vie minister vysvetliť, prečo bola nadúmrtnosť v roku 2021 vyššia ako úmrtnosť na koronavírus.

Na odpoveď má minister zdravotníctva čas do 18. februára. Bude napínavé zistiť, či vie doložiť opodstatnenosť segregácie nezaočkovaných tvrdými dátami. Doteraz v diskusiách nič také nepredložil. Hauerov list sa nezaoberá povinným očkovaním, zákon je na to príliš krátko v platnosti. Súvis tu ale je, lebo ar­gumenty vlády za režim OP a lockdown nezaoč­ko­va­ných boli podobné ako tie za povinné očkovanie. Podľa niektorých ústavných právnikov je nepravdepodobné, že celý zákon obstojí pred Ústavným súdom. V zákone je napríklad ustanovené, že ne­zaočkovaný, ktorý sa proti pokute odvolá, riskuje šesťnásobne vyššiu pokutu (3 600 eur) ako ten, ktorý pokutu prijme (600 eur). Je jasné, prečo to tam je, vláda sa bála, že masa odvolaní po­loží verejnú správu a justíciu na kolená. Lenže diskriminácia odvolávajúcich sa je v právnom štá­te nezvyk, právo na odvolanie je sa­mozrejmosťou, obvykle to nevedie k šesťkrát vyššej pokute. Ak Ústavný súd nezruší celý zákon, môže zrušiť niektoré právne novinky, napríklad ako túto. 

Až neuveriteľne kritické otázky jedného sudcu určite nepredurčujú, že 13-členný Ústavný súd ide spätne zrušiť dlhočizný očkovací apartheid z tejto zimy. Príchod listu však spôsobil zázraky: vláda v danom týždni zrušila lockdown nezaočkovaných a krátko pred začiatkom ďalšej masovej demonštrácie zorganizovala spontánnu tlačovku. Tam minister a kancelár oznámili, čo deň pred tým ešte vylučovali – postupné zrušenie režimu OP do 19. februára. Znova sa zavedie režim OTP, nezaočkovaní s testom sa môžu vrátiť do spoločnosti.

Nie je vylúčené, že takým istým spôsobom padne jedného blízkeho dňa aj povinné očkovanie. No na to by diskreditovaná a silnou menšinou do špiku kosti nenávidená vláda potrebovala guráž. Pravdepodobnejšie je, že pochovanie tohto nehorázneho experimentu vybaví komisia, ktorá má vzniknúť pre vyhodnotenie povinného očkovania. Rakúsko už má dve pandemické komisie, „Semafor“ a „Gekón“. Minister zdravotníctva uisťuje, že členov tretej komisie vymenuje už v priebehu pár dní.

Tak teda dobre! Stačí si vybrať tých správnych odborníkov a celý trapas môže skončiť.