20. februára, 14:21

Keď Mussolini napadol Etiópiu

Keď Mussolini napadol EtiópiuTaliansky fašistický diktátor Benito Mussolini. Foto: TASR/AP

Môj cieľ je prostý. Chcem, aby Taliansko bolo veľké, rešpektované a vzbudzovalo strach.“ Autorom výroku bol, samozrejme, Benito Mussolini, ale pokojne ho mohli predniesť iní vodcovia, ktorí mali pocit, že sa ich krajinám nedostáva toľko rešpektu, ako by si zaslúžili.

U správne vychovaných a uvedomelých ľudí takýto výrok nebudí pochopenie, lebo predsa na strachu nie je nič pekné a oveľa lepšie je vychádzať s každým po dobrom. Ale to je častý omyl tých dobrých ľudí. U obyvateľstva krajín, ktorých veľkosť sa podľa ich názoru nerešpektuje, budí, naopak, taká ambícia nadšenie a plné pochopenie. Ako napísala nobelistka Svetlana Alexejevičová, pre postsovietskeho občana bola najhoršia potupa, že sa ho už na svete prestali báť: Rus bude pokojne chodiť v roztrhanej košeli, ale bude ho hriať pocit, že sa ho celý svet bojí. Putin prišiel kedysi s týmto programom, navyše dal Rusom ešte možnosť zaobstarať si novú košeľu. Väčšina Rusov to úplne oceňuje.

Zostaňme ale ešte pri tom Mussolinim. ktorý v októbri roku 1935 vpadol do Etiópie a po pár týždňoch ju dobyl. Duceho životopisec Christopher Hibbert píše, že ľudia po celom svete počúvali to, ako bezbranných domorodcov kosia guľomety a dusí jedovatý plyn, a boli pobúrení. Avšak Talianom tieto záležitosti interpretovali v úplne inom svetle. Pre nich to bol dôkaz toho, že má cenu vzdorovať svetu a že taký vzdor nesie plody.

Väčšine Talianov pripadal útok na Etiópiu ako spravodlivý a duceho vzdor ako úctyhodný postoj. V odhodlaní založiť v Afrike impérium nevideli prejav krutosti a hrabivosti, pretože to isté predsa robili v Afrike Briti a Francúzi. Prečo by teda Taliani mali byť vylúčení? Nikto, nieto ešte Francúzi a Briti, nemá právo ich odsudzovať, keď predsa robia to isté. Taliani sú veľký národ, ktorý má právo expandovať a hľadať odbytiská pre svoje trhy aj pre svoju civilizačnú misiu. Nikto nemôže pochybovať o tom, že sa budú v Etiópii správať horšie než sa inde v Afrike chovajú iné západné štáty, skôr naopak: prinesú krajine svetlo pokroku a civilizácie, budú tam stavať cesty, železnice, nemocnice, čo sa napokon stalo.

Naviac bolo absurdné hovoriť o Etiópii ako o suverénnom štáte, keď to bola leda znôžka rôznorodých kmeňov ovládaných primitívnymi náčelníkmi, cisára Haileho Selassieho nevynímajúc… Nemálo Habešanov vítalo Talianov ako osloboditeľov a ako niekoho, kto by mohol do krajiny priniesť trocha poriadku a lepšieho života. A naozaj, jednou z prvých vecí, ktoré Taliani podnikli, bolo, že zákony zrušili otroctvo a počas „okupácie“ dbali na to, aby ustali kmeňové vojny. Obvinenia, zrejme naozaj neoprávnené, že talianska armáda zabíjala jedovatým plynom, odbila väčšina Talianov ako zlovoľnú propagandu Francúzska a Británie, krajín, ktoré majú čo najmenej do takých vecí hovoriť.

Taliani mali čisté svedomie. Nezdieľali možno všetky duceho velikášske predstavy, ale v podstate mu dávali za pravdu. Africké ťaženie vykonali rýchlo a účelne, a hoci išlo o úplne nerovnomerného súpera, nikto nechcel ducemu uprieť jeho triumf.

Ten najväčší úspech však zažíval doma. Dôsledkom agresie v Etiópii bol nebývalý duch národnej jednoty, ktorý splodila, píše Hibbert vo svojej klasickej knihe, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1962. Tento duch jednoty bol najsladšou Mussoliniho odmenou a bol satisfakciou za všetko, čo o svojej politike od liberálnych kritikov počul. Zahraniční pozorovatelia museli priznať, že v Taliansku vládne nadšenie a jednomyseľnosť. Staré dámy venovali svoje šperky, aby pomohli zaplatiť vojnu, mladí muži sa ponúkali, že položia svoje životy pri náletoch na britskú flotilu. Vojnu podporili aj početní bývalí liberáli, z exilu sa vracali niektorí Mussoliniho kritici. Jeho popularita vystúpila do nových výšin.

Tá politika sa volala fašizmus, čo vtedy ešte nebolo také hrubé slovo, akým je dnes. Malo svoj celkom presný význam, čo ale neznamená, že sa niektoré jeho prvky neopakujú stále. K jeho základným prejavom patrila stála mobilizácia národa formou trvalého udržiavania vojnového stavu. Mussolini veril, že príprava na vojnu je potrebná pre morálne utuženie národa a že nič tak neprospeje národnému telu a duchu ako raz za čas obetovať pár tisíc hrdinských padlých na oltár národnej veľkosti.

Asi nie je zlé počítať s tým, že niekto takto uvažuje a že sa napríklad práve Mussolinim trochu v tomto inšpiruje. A že vojna je veľká droga, keď práve netečie krv z vás. Ale to platí nielen pre fašistov.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.