Hry v krajine, kde zajtra už znamená včera

Cina Chladiace veže v Šou-kangu, Peking. Foto. Twitter.com

Zimná olympiáda v Číne nie je tou globálnou udalosťou, ktorou sa podľa plánov organizátorov asi mala stať – z mnohých dôvodov. Časový posun práve nepraje sledovaniu prenosov, turnaj v ľadovom hokeji nie je kvôli neúčasti hráčov NHL veľmi atraktívny. A predovšetkým je svetové publikum po dvoch rokoch pandémie dosť unavené, aby sa vybičovalo k záujmu o to, ako práve kto hrá v curlingu v atmosfére, ktorá ani v televízii nepôsobí veľmi olympijsky, teda radostne a družne.

Z miesta konania navyše prichádzajú znepokojujúce videá a správy. Veľmi výrečná je neochota niektorých účastníkov hier vyjadrovať sa k ich organizácii a atmosfére pred návratom domov. Mnoho čitateľov a používateľov sociálnych sietí sa pozeralo na snímky umelého svahu, na ktorom sa koná súťaž v disciplíne Big Air, postaveného v areáli opustenej oceliarne vedľa chladiacich veží. Tie pôsobili veľmi stiesňujúcim dojmom (Daily Mail ich so subtílnosťou sebe vlastnou popísal slovami „dystopian hellhole“), nielen preto, že zachytávajú nejakú temne grotesknú realitu.

Je v nich tiež možné vidieť nejakú obrazovú esenciu toho, čo prichádza. Pretože Čína je predsa „krajina, kde zajtra už znamená včera“. Krajina budúcnosti, o čom svedčí rýchly ekonomický rozvoj, ako aj systém dohľadu nad obyvateľstvom, využívajúci najmodernejšie technológie. Jej globálny vplyv prudko rastie a aj v krajinách, ktoré sú geograficky a politicky vzdialené, môžu ľudia z existenčných dôvodov zvažovať kritické slová na jej adresu.

Pesimista by mohol povedať, že na tých snímkach vidíme aj našu budúcnosť, máme len šťastie, že zatiaľ ešte žijeme v tom „včera“, zajtra ešte neprišlo. Optimista by poukázal na to, že ani tá pôvodná „krajina, kde zajtra už znamená včera“, už dnes tak nejako neexistuje, akokoľvek silne a neotrasiteľne mohla kedysi pôsobiť. A dodať, že v metafyzickom zmysle určite všetko dopadne dobre.

Aj takáto letmá konfrontácia s realitou súčasnej Číny nabúrava ilúziu, v ktorej veľká časť obyvateľov Západu už dlho žije, presvedčenie, že „čas je na mojej strane“, ako spievali The Rolling Stones, že „oblúk histórie sa stáča k spravodlivosti“, ako hovoril Barack Obama. Na predstave, že smerovanie histórie je dané a vedie k pokroku, iste sa občas zastaví alebo sa vydá nejakou prazvláštnou okľukou, to ale zásadne nič nemení.

História má, ako často zaznieva v anglických debatách, správnu stranu (right side) a na nej je dobré byť nielen preto, že je to dobré akosi morálne, ale aj preto, že nakoniec nutne vyhrá. Keď nás budúcnosť raz začne súdiť, rozdelí nás podľa toho, či sme boli na tej „správnej strane“.

Ale čo keď je budúcnosť to „dystopické peklo“? Čo ak ten oblúk histórie nemá vopred dané, neochvejné smerovanie? Sme zvyknutí vnímať ako pokročilejší než dnešok tie sily, ktoré sa vzpierajú západnému poňatiu slobôd a demokracie, vidieť v nich reprezentantov „včerajška“.

„Existuje zvláštna moderná tendencia popisovať veci, ktoré sa nám nepáčia, že patria do minulosti,“ píše Tom McTague v časopise The Atlantic v texte zaoberajúcom sa predovšetkým politikou Vladimira Putina. Spomína, že stúpenci predstavy pokroku (širšia skupina ako tí, ktorým sa dnes hovorí progresivisti) často súdia ľudí a javy podľa toho, či „patria do dvadsiateho prvého storočia“. „O akom 21. storočí ale hovoríme?“ Fakticky nevieme, ako bude dvadsiate prvé storočie vyzerať, ale je rozumné predpokladať, že bude oveľa viac pripomínať Putinovu víziu darwinistického geopolitického zápasu než harmonickú, na pravidlách a právach založenú globalizáciu, v ktorú mnohí na Západe dúfali.“

Optimistická viera v nezastaviteľnosť pokroku bývala hnacou silou Západu, jeho rozvoja. Dnes ale môže predstavovať nebezpečnú brzdu. Kto vníma svet ako rozdelený na stúpencov svetlého zajtrajška zápasiaceho s prejavmi temného včerajška, počíta s tým, že to staré a včerajšie raz jednoducho odumrie. Taký je čas. A nepripustí si možnosť, že rolu starého v tejto dráme môže dávno hrať sám. Že čas, v ktorom sa utvára podoba zajtrajška, je práve dnes a každý deň sa to bude opakovať.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články