Puškinova pomsta

Pushkin's_duel_with_d'Anthes,_atrist_A._Naumov_1884 Duel s Puškinom. Obraz Alexeja Avvakumoviča Naumova. Foto: wikimedia

Puškinova smrť vyvolala túžbu po pomste. Začal to už Lermontov, pridal sa Bagrickij. Komu sa podarilo tragicky zosnulého básnika pomstiť? A kto ho to vlastne smrteľne postrelil?

Bolo to 8. februára 1837, v ruskom kalendári bolo vtedy 27. januára, keď sa neďaleko Petrohradu uskutočnil súboj, v ktorom bol smrteľne zranený slávny ruský básnik a spisovateľ Alexander Puškin. Zomrel deň potom, mal len 37 rokov a od toho dňa dnes uplynulo 185 rokov. Nie je to okrúhle výročie, ale Rusi oslavujú každé Puškinovo výročie.

Na spomienkových akciách sa často číta dielo Eduarda Bagrického O Puškinovi, ktoré bolo napísané v roku 1924. Tento známy básnik patril do slávnej skupiny brilantných odeských autorov, ktorí mali od 20. rokov 20. storočia veľký vplyv na sovietsku literatúru a do značnej miery určili jej tvár.

„…A Puškin ticho leží v modrastom,

Tŕnistom snehu. Už nevstane naň…

Nemilosrdná guľka na nešťastie

Zjavila sa ako vražedná zbraň…“

Keď boli napísané tieto riadky, tragická smrť Puškina po tom nešťastnom dueli už dávno nebola pre ruskú poéziu novou témou. Ako prvý tému otvoril ešte Michail Lermontov. Jeho Smrť básnika sa stala aj prvou interpretáciou tej udalosti ako trestného činu, spôsobeného vtedajším verejným a politickým systémom.

Ale aj potom znovu a znovu súboj a tragické skonanie Puškina sa ešte veľakrát našli svoje umelecké vyjadrenie v literatúre. Až po spomínaného Bagrického. Môžete sa pýtať, čo podnietilo básnika, aby sa k téme znova vrátil?

Vytvorenie legendy

Puškin má v ruskej literatúre jedinečné miesto. Už počas života bol pre svojich súčasníkov niečím viac než len autorom obľúbených básní. Každé jeho dielo považovali za kultúrnu až spoločenskú udalosť. Priateľstvo s dekabristami mu dodalo povesť revolucionára. Nie je pravda, že vedel o ich plánoch, ale bol jedným z mála ľudí, ktorí sa ich verejne zastali. Už jeho nezvyčajný vzhľad a často šokujúce správanie dráždilo ľudí, priťahovalo pozornosť.

Verejné povedomie z neho vytvorilo symbol. Nielen kvôli talentu až genialite, ale aj širšej výnimočnosti a voľnomyšlienkarstvu. Jeho meno a osud majú až do dnešného dňa záhadnú príťažlivosť, ťažko pochopiteľnú len na základe jeho tvorby.

Okolo básnika sa vyvíjala legenda, inšpirovaná aj jeho neobyčajným pôvodom. Jeho praprastarý otec údajne panoval v Afrike na území dnešného Kamerunu (podľa iných zdrojov v Etiópii) ako miestny kráľ. Historické dôkazy o tom sú veľmi obmedzené.   

Puškinovho pradeda ešte ako dieťa doviezli do Ruska a darovali cárovi Petrovi I. (podľa inej verzie si ho Peter kúpil v Holandsku ako otroka), cár sa stal jeho krstným otcom. Po Petrovej smrti sa oženil s Grékyňou, z čoho nemohlo vzniknúť nič menej než zaujímavý genetický koktail.

Z ruskej strany pochádzal Puškin z veľmi starého šľachtického (bojarského) rodu, ktorého členovia však nikdy nedosiahli vysoké postavenie na cárskom dvore. Tu nemal čím prekvapiť. Avšak, keď ho považovali za pra-pravnuka afrického kráľa a pravnuka krstného syna Petra Veľkého, to už vyvolávalo oveľa väčší dojem.

Puškin začal písať román Arap Petra Veľkého, venovaný svojim predkom. Nedokončil ho kvôli chýbajúcim a dostatočne spoľahlivým informáciám o tej dobe. Celý príbeh je tak založený skôr na legendách. Keďže Puškin má v ruskej kultúre podobne výsadné postavenie ako Hviezdoslav v tej slovenskej (pravda je, že trochu významnejšie), jeho meno ostalo živé aj počas komunizmu. Sovietski filmári tak v roku 1976 nakrútili na základe nedokončeného diela celovečerný film Rozprávka o tom, ako sa cár Peter Arapa oženil. Možno si ho pozrieť v priloženom videu.

„Tvor trasúci sa“

Puškin mimo tohto diela neskúšal viac zdôrazňovať svoj čiastočné africký pôvod. Za výnimku, aj to len nepriamu, môžeme považovať ešte báseň Na motívy z Koránu. Je to poetická interpretácia súry 93 z Koránu.

Puškin napísal ešte niekoľko básní, v ktorých sú viditeľné orientálne a moslimské motívy. Ak sa pýtate, prečo a čím ho to zaujalo, to sa presne nevie. Je dosť pravdepodobné, že jeho africkí predkovia vyznávali islam (hoci na to nie sú žiadne dôkazy), v každom prípade ale platí, že Puškin je až dodnes veľmi rešpektovaný medzi moslimami v Rusku. 

„Či som tvor trasúci sa, alebo mám právo?“ – tak sa pýtal hrdina (presnejšie – antihrdina) románu Fiodora Dostojevského Zločin a trest. Výrazom „tvor trasúci sa“ Dostojevskij skryto citoval vyššie spomínanú Puškinovu báseň. V nej Alah velí Prorokovi, aby kázal „trasúcemu sa tvorovi“, inak povedané – človeku. Preto si mnohí myslia, že tento výraz je prevzatý z Koránu.

Dostojevskij mal v čase Puškinovej smrti 15 rokov. Foto: wikimedia

Lenže v origináli tej súry nie sú použité tieto slová (Korán, 93.11). V dobových prekladoch, ktoré boli Puškinovi dostupné, ich tiež nenájdeme. Je preto možné, že ich pravým autorom mohol byť samotný básnik, ktorý tým chcel zdôrazniť bezvýznamnosť človeka pred Bohom. A nielen pred ním, ale aj pred štátom, závislosť od ktorého tiesnila nášho básnika po celý život.

Dostojevskij bol proti tomu, aby boli z ľudí len „tvory trasúce sa“. Ale Puškin vložil tento výraz do Božích úst, takže s tým nepolemizoval a prakticky súhlasil. Takáto rezignácia na osud je v rozpore s jeho povesťou bojovníka za slobodu.

Ak sa začítame do jeho korešpondencie s úradmi, bude nám jasné, že sa dokázal prispôsobiť požiadavkám štátu. Správal sa ako vyššie spomenutý trasúci tvor – vyjadril lojalitu a oľutoval hriechy mladosti. Je preto možné, že jeho rebelantstvo je asi dosť preceňované.  

Osudový duel

Je len samozrejmé, že tragická smrť legendu okolo Puškinovej osobnosti a tvorby posilnila. Rovnako ako to, že viedla k vzniku mnohých konšpiračných teórií. Je to podivné, ale škandalózny a senzačný príbeh o súboji, ktorý bol spôsobený žiarlivosťou, zatienila „sociálna“ verzia o vine ruských vyšších vrstiev. Ako už bolo povedané, ten prístup založil Lermontov:

„…Stojíte u trůnu jak šelem smečka dravá,

génia, svobody, slávy jsme katani.

Svůj záměr ukryli jste pod zástěrku práva

a pravdu před vámi už nikdo nebrání.“

Lermontov, ktorý svojho druha prežil len o štyri roky, tak obvinil mocných ľudí svojej doby v účasti na Puškinovej záhube (za čo bol následne potrestaný). Zdá sa, že sa to silnejšie už povedať ani nedá. Ale predsa – keď sa vrátime ku Bagrickému – tomu sa to podarilo:

„…Nemilosrdnú ruku žoldniera

Na básnika už mieri Nikolaj…“

„Je tu, žandár! Za ihličiami lesa

On sleduje – kam cieli zabijak,                   

Pozoruje dlhú pištoľ Dantesa

Jeho zlovestný, tupý, klzký zrak…“

Sovietsky básnik vinníka priamo nazval: Podľa neho je to osobne cár Mikuláš I., ktorý na zabitie Puškina „použil“ atentátnika. Pozornosť na muža, ktorý v dueli básnika smrteľne zranil, odignoruje, bol pre neho iba nástrojom cisára.

Kto je vinník?

Ako to bolo naozaj? Lermontov to zblízka videl inak a vinil toho strelca nie menej ako cárske obklopenie. Sústredil sa na sociálny aspekt, ale strelca a dobu videl v súčinnosti:

„…Jak chladnokrevný, klidný zcela

a otrlý byl jeho vrah

a žilka se v něm nezachvěla,

když po pistoli ruku vztáh…“

Mali by sme si ale niečo povedať aj o samotnom strelcovi. Azda neurazím kultúru, ak sa ho zastanem. Georges d’Antes (v ruskej tradícii Dantes) nebol ani žoldnier, ani žiadny chladnokrvný killer. Jeho súčasníci ho opisovali ako veľmi príjemného človeka, ktorého mal každý rád. Najmä však ženy, čo aj spôsobilo celú tragédiu. Oženil sa so sestrou Puškinovej manželky a bol mu švagrom, čiže členom rodiny.

Dráma sa odohrala výlučne kvôli (zbytočnej) žiarlivosti a pýche básnika, ktorý sám súboj inicioval. Nemohol vystáť klebety, ktoré sa šírili v spoločnosti a nenašiel iný spôsob, ako ich zastaviť. Rozhodol sa tak vedený vtedajšími predstavami o vznešenej cti. Je ťažké ho z niečoho viniť, ale svoj osud si vybral sám.

Mikuláš I., hoci nebol veľmi sympatickou osobnosťou, sa na organizácii duelu nijakým spôsobom nepodieľal. Nič neriadil ani ho nesledoval spoza krovín. Puškin sám tesne pred smrťou napísal cárovi list, kde sa ospravedlňoval za duel – a ten okamžite odpovedal najpriateľskejším tónom. Akákoľvek zodpovednosť cára je teda veľmi prehnaná.

Treba tiež vedieť, že súboje boli v Rusku prísne zakázané. Keby Puškin prežil, čakal by ho veľmi ťažký trest. D’Antesa cár nariadil hneď vyhnať z krajiny, pretože ako cudzinec nepodliehal kompetencii miestnej justície. Čakala ho skvelá kariéra vo Francúzsku (kde duel nebol trestným činom), preslávil sa ako diplomat a senátor a zanechal svoju stopu v európskych dejinách. Zjavne mal aj iné talenty okrem schopnosti presne strieľať.

Naše všetko

Boľševická revolúcia roku 1917 odmietla ušľachtilú a buržoáznu literatúru. Legenda o Puškinovi však už bola natoľko rozšírená, že sa boľševici neodvážili oponovať. Rozhodli sa ju preto integrovať do svojej ideológie.                        

„Puškin je naše všetko,“ povedal v roku 1859 Apollon Grigoriev, ruský spisovateľ a originálny mysliteľ. Videl v Puškinovi stelesnenie všetkého, čo je v ruskom ľude originálne, čo odlišuje jeho vedomie a spôsob života od iných národov.

Je to zvláštne, ale sovietske vedenie si túto myšlienku úplne prispôsobilo. Básnik sa stal takmer oficiálnou osobou, jeho kult získal takmer nábožensky význam. Úrady dokonca považovali kritický postoj k jeho osobnosti a tvorbe za poburovanie voči základom režimu. Ešte aj na Slovensku sa Puškinove básne a úryvky spájali s povinnou ruštinou na školách.

Lenže náš básnik zďaleka nemal proletársky pôvod, preto sa straníci snažili nájsť nejaké ospravedlnenie k jeho výnimočnému postaveniu a hľadali to v umení „socialistického realizmu“. Transformovali Lermontova a zobrazovali Puškina ako bojovníka proti cárskemu režimu a speváka slobody. Na „tvora trasúceho sa“ všetci radšej zabudli.

Duel s Puškinom. Foto: Adrian Volkov, wikimedia

Veď ak ho zabila vtedajšia vysoká spoločnosť, patrí k utláčaným, „poníženým a urazeným“ (podľa Dostojevského), čo znamená, že je vhodný pre sovietsku literatúru. Pre istotu bolo treba to ešte viac celé zdôrazniť, „priblížiť“ Puškina k novej dobe. Zrejme tak nejako pochopil svoju misiu Bagrickij.

Poézia alebo propaganda?

Bagrickij bol v podstate propagandista – tvoril texty na boľševické plagáty. Bol si istý, že v jeho dobe je najlepším využitím poetického talentu komunistická agitácia. 

Podobnú prácu nadšene vykonával aj Vladimír Majakovskij, starší čitatelia si spomenú, veď to bol jeden z najúžasnejších básnikov začiatku 20. storočia, mladší si ho azda spoja s Robom Grigorovom, ktorý na jeho počesť naspieval pieseň Pocta Majakovskému. Bol to on, kto sa v jednom zo svojich textov obrátil na Puškina so slovami: „Po stáročia sa postavíme skôr blízko.“ Úplne sa mu to nepodarilo.

Majakovskij svoju misiu opísal zvolaním: „Život očisťoval od špiny a chorôb drapľavým jazykom plagátu.“ Ani on, ani Bagrickij to nerobili z donútenia, len z úprimného presvedčenia až viery v komunistickú ideu.

Aj niektoré veľké poetické diela Bagrického vyzerajú ako agitačné materiály. Napríklad Smrť pionierky, čo je príbeh dievčaťa, ktoré z ideologických dôvodov odmietlo nosiť kríž na prsiach, vytrvalo až na kraj smrti. Je to skrátka príliš angažované.

Neskoršie sa Bagrickij na sovietsku realitu pozeral inak. V jeho básňach sa objavili náznaky pochybnosti, dokonca aj fronda, ako to vidíme v jeho slávnych Pašerákoch.

Začiatkom 30. rokov občania Sovietskeho zväzu dostali pasy (predtým nebol vo vnútri krajiny zavedený doklad totožnosti). Majakovskij napísal supervlasteneckú báseň o sovietskom pase, dokonca sa neudržal a porovnal ho s neoceniteľným nákladom, ktorý majú muži v nohaviciach. Bagrickij si do pasu napísal národnosť Českoslovák, ukazoval to priateľom a sám sa tomu smial.

Vtedy mal ešte odkaz na Československu negatívny nádych, všetci si pamätali na boje československých jednotiek proti Červenej armáde na Urale a Sibíri. Bagrickij tak protestoval proti byrokracii a, aj keď zo žartu, sa postavil na stranu nepriateľa.

Predtým, v roku 1924, keď písal o Puškinovi, mu to nenapadlo. Úspešne splnil funkciu propagandistu.  

Sovietska pomsta

Osud Puškina ale Bagrického naozaj inšpiroval. Svoju úvahu uzavrel: poeta, zabitý cárskym režimom, mal by byť pomstený.       

Idea pomsty je prítomná už u Lermontova, keď sa vyhrážal Božím súdom vinníkom:

„Přijde však boží soud i na zrádce a kata.

Ten hrozný soudce, který všechno ví,

neskloní hlavu před hromadou zlata

a před zločinci, jakými jste vy.“ 

V sovietskych časoch už Boží súd nebol presvedčivý argument. Všetci pamätníci Puškinovej smrti dávno zomreli, žiadna pomsta sa nekonala. Bol to Bagrickij, kto si dosť neočakávane privlastnil misiu pomstiteľa:

„Pomstil som Puškina pri Perekope,

som Puškina preniesol cez Ural,

s ním spolu som sa flákal v zákopoch,

pokrytý všami, bosý, hladoval.“

Bagrickij svoju účasť v bratovražednej občianskej vojne v rokoch 1917 – 1922 v Rusku (bol dobrovoľníkom v Červenej armáde) interpretoval ako potrestanie vrahov veľkého básnika. A Puškina zobrazil ako neviditeľného, ale mocného súdruha v zbrani, spolubojovníka proti odporcom boľševikov a sovietskej vlády. K Puškinovej legende tým pridal triedny obsah, básnik sa musel v hrobe obracať.

Boľševik alebo otrokár?

Obávam sa, že takéto výroky by Puškina urazili. Neverím, že by podporil pomstu, ktorá si vyžiadala dva milióny obetí. Bagrickij by mohol byť nemilo prekvapený, na koho strane by bol hypoteticky stál Puškin v triednej konfrontácii vo vtedajšom Rusku.

Nezabúdajme, že to bol aristokrat, zemepán a vlastník viac ako tisícky (!) nevoľníkov, ktorých v prípade potreby predával a dával ako vklad na žiadosť o pôžičku. Nikdy ho nenapadlo, že by im daroval slobodu. Práve naopak, verejne zdôvodňoval výhody nevoľníctva. A využíval tieto výhody vo svoj prospech. Od peňazí, ktorými financoval svoje potreby, až po služby otrokýň – konkubín.

Puškin na obraze Ilju Repina. Foto: wikimedia

Dalo by sa povedať, že Puškin bol človekom svojej doby, nebyť jednej okolnosti. V tých istých časoch totiž náš krajan Michal Baluďanský, ktorý – ako sme nedávno písali – úspešne pôsobil v Rusku, napísal pre cára celé pojednanie o potrebe oslobodenia roľníkov. Navyše, starší priateľ, Puškinov učiteľ a básnik Vasilij Žukovskij vnucoval túto myšlienku svojmu ďalšiemu študentovi – budúcemu imperátorovi Alexandrovi II. Osloboditeľovi. Takže je zrejmé, že pokročilí ľudia aj osvietenejší Rusi tej epochy chápali skutočný boj za slobodu.  

Nezabúdajme ani na to, ako hrdina Puškinovej novely Kapitánova dcéra, s ktorým autor zjavne sympatizoval, s hnevom odmietol ponuku vodcu odbojných roľníkov, aby sa pripojil do jeho „armády“. Tam aj nazval ruskú vzburu nezmyselnou (!) a nemilosrdnou. Ak si spomenieme aj na povestného „trasúceho sa tvora“, musí nám byť jasné, že Bagrickij veľmi zavádzal, keď ho radil medzi boľševikov.  

„Čas rýchlo plynie, sprava neposlušné,

sú stále v srdci pálivé slová…

…Jar znova kvitne – a pomstený Puškin 

 naďalej o slobode nám spieva.“

Takže pomstu Bagrického nemožno nazvať úspešnou. Skôr naopak: spravil Puškinovi „medvediu službu“, vymyslel si a pridal k jeho beztak kontroverznej reputácii pochybné spojenie s krvavou vojnou.

V skutočnosti náš básnik sám vykonal skutočnú pomstu všetkým svojim neprajníkom – je ňou jeho posmrtná sláva, ktorá sa zachovala už takmer dvesto rokov.

Berte to trochu ako môj žart, veď Puškin je naozaj mimoriadny básnik a Rusi majú dôvod, aby boli na neho hrdí. Ale jeho idealizácia a prehnané uctievanie, ako aj snahy o jeho použitie pre nejaký vyšší spoločenský cieľ ničím nezlepšujú jeho povesť a tvorbu. Puškina totiž treba najmä čítať.


Ďalšie články