Spriaznení hystériou

Spoločnosť – zďaleka nielen naša – je rozdelená. Ťažko dnes formulovať banálnejší výrok, Ameriku týmto konštatovaním človek vskutku neobjaví. To rozdelenie môže byť ale iba povrchové, prinajmenšom v tých vyhrotených prejavoch súčasnej verejnej nedebaty.

Je pre ňu charakteristická hystéria, absurdné preháňanie, snaha vydobyť pre seba status tej najväčšej a najutlačovanejšej obete. A často aj rezignácia na zmysel debaty – teda presviedčanie, na prvý pohľad nepochopiteľné odhodlanie robiť to, čo zjavne nefunguje. A pokiaľ sa tá nefunkčnosť potvrdí, môže to dôjsť až k záveru, že to nefungujúce je potrebné robiť ešte viac. Posledné dni priniesli zopár pekne symetrických príkladov.

Kto boli tí nacisti

V Kanade, predovšetkým v metropole Ottawa, prebiehali protesty vodičov nákladiakov a ďalších sympatizujúcich proti pandemickým opatreniam. Na kanadské pomery to bol protest celkom veľký (aj keď nie až taký veľký, ako jeho fanúšikovia tvrdili), došlo k nejakým výtržnostiam, ale nebolo ich tak veľa. Jedna skupinka protestujúcich mala vlajku s hákovým krížom (z aranžmánu však nebolo jasné, či na znamenie prihlásenia sa k nacistickej ideológii, alebo ako pokus vyjadriť, že nacisti sú tí druhí, v tomto prípade vláda Justina Trudeaua). Demonštranti sa navyše zdržiavali v centre hlavného mesta, čo pre miestnych iste bolo v nejakej miere otravné.

Reakcia kanadských médií a povedzme pokrokovej verejnosti bola úplne hysterická a okrem iného vedená dosť priamočiaro vyjadrovanými triednymi predsudkami. Ustálil sa bizarný „naratív“, podľa ktorého obyvatelia hlavného mesta žijú pod nacistickou okupáciou. Ľudia, ktorí za iných okolností presadzujú obmedzenia policajných právomocí, zrazu pomaly volali po zavedení stanného práva. Takto prepiatá reakcia, samozrejme, nefunguje v tom zmysle, že by širšiu verejnosť tieto postoje prijala. Môže ale pomôcť uspokojiť nejakú skupinovú potrebu pripadať si hrdinsky a ohrozene, ako súčasť hŕstky statočných, dosť odvážnych, aby sa vymedzili voči vyčíňajúcemu „nacizmu“.

Podobné reakcie nájdeme aj inde

Rovnako sa veľmi často správajú aj bojovníci proti „covidovej tyranii“. Lamentujú nad miznúcou slobodou a zároveň až nadržane dúfajú v „potrestanie vlastizradcov“, vypisujú, koho a čo všetko sa bude musieť vyšetriť. Tiež hrdinovia a obete – apartheidu alebo súčasného ekvivalentu prenasledovania Židov.

„Je potrebné vyšetriť stredoveké inkvizičné skupiny typu Manipulátoři.cz, ktoré organizovali novodobý hon na kritických vedcov a osobnosti a ktorých označovali za dezinformátorov a antivaxerov,“ píše na týchto stránkach politológ Michal Klíma – a zjavne nežartuje. Je to vlastne rovnako hlasné, nafúkané a nudné. Rovnaká dychtivosť po statuse obete, rovnaké opojenie domnelým vlastným hrdinstvom, rovnaké utvrdzovanie vlastnej bubliny v jej hysterických bludoch.

Iba biela a čierna

Iste je možné viesť debatu o tom, ktorá z tých foriem hystérie je spoločensky nebezpečnejšia, a dôjsť k objavnému záveru typu „ako kedy, ako ktorá, ako pre koho“. Tieto spory ale ako keby strácali relevanciu. Súčasná internetovými steroidmi poháňaná debata miluje binárne voľby – si s tými alebo onými. Keď nie si antirasista, si rasista, antifašista alebo fašista, stúpenec tyranie alebo bojovník za slobodu.

Hystéria má určite svoje „výhody“ – prináša nejaké krátkodobé uspokojenie (ale podobne ako u iných drog sa aj tu musí dávka zvyšovať), pomáha udržiavať a zvyšovať status v nejakej skupine, človek vďaka nej môže získať pocit nejakej davovej spolupatričnosti a azda aj zmyslu, zbavuje človeka únavných nárokov, väzby na rôzne obťažujúce abstraktné princípy – napríklad pravdu.

Možno ale tá najpodstatnejšia voľba sa dnes robí medzi prijatím hystérie a vedomou a iste často zlyhávajúcou snahou v medziach svojich chabých možností tomu zdavoveniu vzdorovať. Alebo mu aspoň nepodliehať, prípadne mu aspoň podliehať trochu menej.

Často sa dnes šermuje Georgom Orwellom. Medzi jeho často citované sentencie patrí aj táto: „Uvidieť, čo má človek pred nosom, si vyžaduje neustály zápas.“ Je to, myslím si, pravda. Ten zápas ale človek nevedie primárne so spoločnosťou alebo s názorovými oponentmi, ale sám so sebou. Rozhodne to nekonštatujem s pocitom, že by som v tomto zápase oslavoval nejaké mimoriadne úspechy, ani s istotou toho, kto vie, čo pred tým nosom má. Tieto riadky ale píšem s pocitom znepokojenia, že kriticky veľká časť západnej spoločnosti tento zápas s úľavou vzdáva.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.