Jednota V4 sa láme pri takmer každej zahraničnej téme. Susedia si strážia vlastné ciele, Slovensko tápa

Vyšehradská štvorka má niekoľko tém, v ktorých sa dokáže zhodnúť, ale zahraničná politika medzi ne dlhodobo nepatrí. V4 stabilne rozdeľujú vzťahy s troma veľmocami: Spojenými štátmi, Ruskom a Čínou. A keď ide do tuhého, ani partnerstvo vo V4 nehrá rolu. Dobrou správou je zakopanie vojnovej sekery medzi Českom a Poľskom.

Odmietavý postoj k reforme európskej migračnej politiky, podpora jadrovej energie či pomerne intenzívna cezhraničná spolupráca členov V4 spája. Funguje určitá miera diskusie a koordinácie pred európskymi samitmi, expertná a rezortná spolupráca. Tým sme však spoločné témy do veľkej miery vyčerpali.

Pri podmieňovaní vyplácania európskych fondov dodržiavaním pravidiel právneho štátu zostali Maďarsko a Poľsko samy, spory s Európskou komisiou a Súdnym dvorom vyhrocujú rovnako po vlastnej línii buď za tichého prihliadania, alebo opatrnej kritiky z Prahy a Bratislavy.

Bilaterálne vzťahy medzi štvoricou štátov, ak odhliadneme od provokácií slovensko-maďarského koaličného poslanca Györgyho Gyimesiho, ktorému je bližšia Budapešť ako vlastná vláda, sú už niekoľko rokov relatívne pokojné. Výnimkou bol spor o baňu Turów.

Vyhrotený spor o baňu

Poľsko sa pred troma rokmi rozhodlo, že rozšíri ťažbu uhlia v pohraničnej bani Turów. Česko s tým nesúhlasilo, ale so susedom sa nedokázalo dohodnúť. Českí obyvatelia sa sťažovali, Praha preto podala žalobu na Súdnom dvore EÚ. Ten nariadil Poľsku ako predbežné opatrenie zastavenie ťažby, ale Varšava to odmietla splniť, a tak vymeral penále pol milióna eur denne. Za udržanie najväčšieho ložiska uhlia a elektrárne, ktorá vyrobí takmer sedem percent elektriny, to Poľsku stálo, Vyšehrad, ne-Vyšehrad.

Spor ďalej eskaloval, za vyjadrenia o spornej bani Poľsko odvolávalo veľvyslanca v Prahe. Až keď dal tento týždeň generálny advokát európskeho súdu Česku za pravdu, väčší sused cúvol. Premiéri uzavreli dohodu, ktorá zmierňuje následky ťažby (aj keď má pokračovať ešte 20 rokov), Česko teraz žalobu stiahne. „Urovnanie sporu povedie k obnove veľmi dobrých česko-poľských vzťahov,“ zhodli sa predsedovia vlád. Faktom však zostáva, že Poľsko cúvlo, až keď muselo.

USA

Na Slovensku sa ostatné týždne intenzívne diskutovalo o obrannej dohode s USA. Tí istí kritici, čo predtým vyčítali prezidentke, že marí referendum o predčasných voľbách, keď ho dala preveriť ústavnému súdu, teraz tlačili na hlavu štátu, aby do Košíc rovnako poslala dohodu s USA. Vyznelo to dokonale absurdne.

Debata o dohode opäť odkryla slovenské špecifikum – nezávisle od toho, či vládne ľavica, pravica alebo divoký mix strán, vláda je v zásade proamerická. Za Dzurindu sme vstupovali do NATO a povolili prelety pri bombardovaní Srbska, za Fica sa ukuli najväčšie zbrojné nákupy vrtuľníkov a stíhačiek, za Hegera sa dotiahla obranná dohoda s USA, ktorú predtým vyrokovala a odobrila vláda Smeru, a napriek mediálnym vyjadreniam v skutočnosti aj SNS. Voliči sú však dlhodobo skôr proruskí a stredoľavé strany im v tom rady nadbiehajú, ako to momentálne ukazujú členovia minulej vlády. Jasajú, keď vyjde prieskum v prospech Ruska, hoci vo vláde roky ochotne pritakávali Washingtonu.

Maďarsko má s USA takmer totožnú zmluvu. Poľsko spájajú s USA ešte užšie väzby, priamo žiadalo o vybudovanie americkej základne na vlastnom území a jeho zmluva s Američanmi má oproti desaťročnej slovenskej neobmedzené trvanie. Jasne proamericky sa profiluje aj nová česká vláda, spolu s Poľskom sa z Vyšehradu najvýraznejšie vymedzujú k Rusku.

Rusko a Ukrajina

Rozdielny prístup V4 je viditeľný aj pri aktuálnej kríze na Ukrajine. Najväčšej podpory sa Kyjev neprekvapivo dočkal od Varšavy, ale aj Česko poslalo delostrelecké granáty. Slovensko vajatalo, prešľapovalo na mieste a iniciatívu prebrala opozícia, ešte nedávno nenávidená námestiami, ktorá medzičasom ovládla volebné prieskumy. Slovensko sa nezmohlo ani na tie vysmievané prilby, ktoré poslalo opatrné Nemecko.

U nás vládne akási emocionálna schizofrénia, ktorú vystihuje nekritický prístup k USA aj Rusku, menenie naratívov podľa toho, ako sa to akurát hodí, a totálna absencia dôveryhodnej a čitateľnej politiky voči nášmu najväčšiemu susedovi. Nevedeli sme spraviť nič, len opäť čakáme, kým všetko prejde. Autor tohto komentára pritom rozhodne nepodporuje rinčanie zbraňami a neprimeranú eskaláciu, akú predvádzajú Washington a Londýn.

Ex post sa ukazuje, že americké strašenie momentálnou obrovskou inváziou bolo prehnané, a potvrdzuje to priamo ukrajinský prezident. USA tiež nakoniec povedali, že potenciálna ruská invázia na Ukrajinu bezprostredne nehrozí. Najnovšie americké tajné služby tvrdia, že Rusi sa chystajú vytvoriť „veľmi živé propagandistické video zachytávajúce zinscenovaný útok“, ktorý bude zámienkou na útok na Ukrajinu. Najoddanejší proponenti naratívov Washingtonu v slovenskom éteri strašiaci veľkou vojnou si teraz môžu ťukať prstom na čelo. Tomuto príbehu neverí už ani reportér agentúry AP a informuje o tom CNN.

Lenže kto najviac kričí a varuje pred prípadným rozmiestnením pár vojakov NATO na východnej hranici, aby sa náhodou nedráždilo revizionistické Rusko? Expremiér Fico, ktorý sa v roku 2014 blysol vyhlásením, že „Ukrajine nerozumie“ a vyvolal ostrú reakciu vtedajšieho ukrajinského veľvyslanca na Slovensku.

V tejto situácii išiel na oficiálnu návštevu Moskvy maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý má s Ukrajinou najproblematickejšie vzťahy a má tendenciu oživovať revizionistický naratív o „trianonskej zrade“. Išiel rokovať primárne o cenách energií a pýšiť sa dva mesiace pred voľbami tým, koľkonásobne lacnejší plyn u Putina vyrokoval. Ruský prezident ho podporil, kampaň ako lusk. V časoch rastu cien energií mu to nepochybne pár politických bodov prinieslo a keďže preferencie Fideszu a opozičného bloku sú vyrovnané, každý hlas sa počíta. Akurát že podobne sebecké gesto počas napätej situácie na Ukrajine si nikto iný z V4 nedovolil.

Čína

Veľké rozdiely možno badať aj v prístupe k Číne. Tradične najtvrdšie protičínske postoje zaznievajú z Prahy, najmä od časti poslancov a pravice, Havlova protibetská politika žije. Kým predseda senátu otvorene podporuje Taiwan, česká hlava štátu Miloš Zeman chodieva do Ríše stredu pomerne často a označuje čínskeho prezidenta za priateľa. Srdečne mu zablahoželal k novému lunárneho roku.

Nadštandardné vzťahy s Pekingom má aj Viktor Orbán. Do maďarskej metropoly chcel na úkor nového študentského kampusu dotiahnuť Fudanskú univerzitu. Ako jediný v EÚ doviezol čínske vakcíny, ktoré sa však ukázali pri rizikovej skupine seniorov ako neúčinné, a to až natoľko, že dôchodcov začali preočkúvať.

Poľsko má z veľmocí najbližšie k USA, prezident Andrzej Duda však prekvapivo vycestoval na otvárací olympijský ceremoniál v Pekingu ako jediný prezident z EÚ. Svoju cestu zdôvodnil tým, že s čínskym prezidentom chcel prediskutovať ruskú politiku voči Ukrajine (Putin s čínskou hlavou štátu rokoval len pár dní pred ním). Sebecké, ale pochopiteľné a s Orbánovým líškaním sa v Moskve neporovnateľné.

A Slovensko? Pred desiatimi rokmi sa prizeralo, ako čínski agenti tlčú priaznivcov hnutia Falun Gong pred Prezidentským palácom. Čína intenzívne a úspešne preniká na slovenské univerzity. Sú tu aj iné postoje, napríklad exprezident Andrej Kiska sa opakovane stretol s dalajlámom a vláda sa opatrne pokúša nadviazať užšie vzťahy s Taiwanom. Súčasná prezidentka len zrkadlila prázdne gesto západných kolegov „diplomatického bojkotu“ olympiády v Pekingu.

V skratke, vo vážnych témach zahraničnej politiky a vzťahoch s veľmocami hrá vo V4 každý za seba. Štvorica susedných štátov sa nevie dohodnúť ani na tých najzásadnejších témach, ani keď je reč o možnom konflikte na Ukrajine, a radšej si každý sleduje vlastnú politickú líniu. Ako trápne potom vyznieva, keď sa politici z V4 vysmievajú EÚ, že je pomalá, nejednotná a nedokáže v zahraničnej politike reagovať. Vtedy sa na Západ dobre ukazuje prstom, ale možno sa treba najprv pozrieť, čo robíme my sami a naši najbližší partneri.