Azerbajdžan chce z kresťanských chrámov v Náhornom Karabachu vygumovať všetky arménske nápisy

Zámer, ktorý bude mať za následok poškodenie aj tisícročných kresťanských svätýň, Baku zdôvodňuje všeobecne neuznávanou a pseudovedeckou teóriou.

Azerbajdžanský minister kultúry Anar Karimov vo štvrtok na tlačovej konferencii oznámil, že v krajine už vytvorili komisiu, ktorá má za úlohu odstrániť všetky „fiktívne nápisy, čo Arméni napísali v albánskych religióznych budovách“. Pracovná skupina by podľa jeho slov mala pozostávať z „miestnych aj medzinárodných expertov“.

Vláda v Baku svoj plán na vymazanie akýchkoľvek arménskych stôp zo sakrálnych budov v spornom regióne, ktorého časť dostala pod kontrolu v roku 2020 po takzvanej druhej vojne o Náhorný Karabach, opiera o vlastnú teóriu. Podľa nej všetky kresťanské chrámy na území Azerbajdžanu vybudovali kaukazskí Albánci. Túto teóriu vytvoril ešte v 50. rokoch 20. storočia azerbajdžanský historik Zija Bunijatov. Podľa jeho názoru sa arménske nápisy na miestnych chrámoch objavili až v 19. storočí, keď región dobyla Ruská ríša a presídlila doň arménske rodiny.

Územie Náhorného Karabachu v minulosti skutočne kontrolovalo okrem iných aj Kaukazské Albánsko. Išlo o kráľovstvo, ktoré spolu s Gruzínskom a Arménskom dominovalo ranostredovekému južnému Kaukazu, avšak na rozdiel od ostatných dvoch spomenutých do dnešných dní neprežilo. Jadro jeho obyvateľstva tvorili pravdepodobne viaceré lezginské kmene, ktorých pozostatkom sú pravoslávni Udinovia žijúci dnes už len v dvoch vysokohorských dedinách v Azerbajdžane a jednej v Gruzínsku.

Hoci Kaukazské Albánsko, podobne ako Gruzínsko a Arménsko, prijalo kresťanstvo a budovalo na svojom území aj kresťanské chrámy, je veľmi nepravdepodobné, že stojí za všetkými sakrálnymi budovami v Náhornom Karabachu. Tento ranostredoveký štát definitívne zanikol ešte v ôsmom storočí v dôsledku arabskej invázie – teda pred výstavbou prevažnej väčšiny karabašských chrámov.

Dnešný Náhorný Karabach historicky vymenil viacerých vládcov, pričom opakovane nimi boli aj Arméni. Tí tomuto územiu vládli po prvý raz v rokoch 189 pred Kr. až 387 po Kr. Až do svojho zániku v 8. storočí ho opanovalo už spomínané Kaukazské Albánsko a vzápätí na približne sto rokov Arabi. V roku 821 vzniklo na tomto území arménske kniežactvo Kachen a okolo roku 1000 arménske kráľovstvo Arcach. To trvalo do roku 1261, neskôr vzniklo v Náhornom Karabchu päť menších arménskych kniežactiev, ktoré v roku 1822 definitívne zrušila až Ruská ríša.

Región nachádzajúci sa na križovatke kultúr, samozrejme, nebol ani v tomto období čisto arménskym. V priebehu stáročí sa na ňom usídľovali aj turkickí predkovia dnešných Azerbajdžancov, čo sú geneticky aj potomkovia kaukazských Albáncov. Pre nich sa Karabach stal dôležitým kultúrnym centrom.

Teória o tom, že všetky chrámy na tomto území vybudovalo Kaukazské Albánsko, a to aj stáročia po svojom zániku, pričom Arméni sa tam objavili po prvý raz až v 19. storočí, preto väčšina historikov mimo Azerbajdžanu odmieta.

Vlažná Moskva, pragmatický Brusel

Krátko po víťazstve vo vojne v roku 2020 sľúbil azerbajdžanský prezident Ilham Alijev ruskému lídrovi Vladimirovi Putinovi, že bude chrániť všetky kresťanské pamiatky na novozískaných územiach. Rusko však vystupovalo v týchto otázkach pomerne vlažne, keď tolerovalo zničenie viacerých arménskych chrámov aj cintorínov (viac sa o tejto téme môžete dočítať v článku denníka Štandard).

Pomoci sa však Arméni pravdepodobne nedočkajú ani od Európskej únie, ktorá momentálne robí všetko pre to, aby si v čase narastajúceho napätia na hraniciach s Ukrajinou zabezpečila z Azerbajdžanu čo najväčšie dodávky zemného plynu. Brusel tak v piatok schválil pre diktátorský režim v Baku v rámci ekonomického investičného plánu pomoc v hodnote dvoch miliárd eur. Eurokomisár Oliver Varhelyi pri tejto príležitosti vyhlásil, že dobré vzťahy s Azerbajdžanom sú pre Brusel mimoriadne dôležité, pričom Únia by ich chcela ešte viac prehĺbiť. Baku označil za spoľahlivého partnera.

Medzinárodný súdny dvor pritom v decembri 2021 rozhodol, že Azerbajdžan musí podniknúť všetky kroky, „aby zabránil činom vandalizmu a znesväcovania, ktoré postihli arménske kultúrne pamiatky vrátane – avšak nielen – chrámov, iných svätých miest, monumentov, pamätníkov, cintorínov a artefaktov a trestal ich“.

Ničenie inšpirované revanšom

Vandalizmu na azerbajdžanských sakrálnych pamiatkach sa po svojom víťazstve v prvej vojne o Náhorný Karabach v roku 1994 dopustili aj vtedy víťazní Arméni. Pre Azerbajdžancov veľmi významnú mešitu z 19. storočia v meste Šuša využívali ako maštaľ pre dobytok. Neskôr ju s pomocou iránskeho kapitálu vyčistili a rekonštruovali, avšak v snahe vymazať akékoľvek stopy po Azerbajdžancoch v Karabachu ju označovali za perzskú. Podobný osud čakal viaceré azerbajdžanské mešity v regióne.

Podobný politicko-ideologický vandalizmus zo strany Azerbajdžanu môže v Náhornom Karabachu viesť k bezprecedentnému poškodeniu stáročných kresťanských sakrálnych budov. Možnú budúcnosť naznačuje miera likvidovania akýchkoľvek stôp po Arménoch, ktorej sa Azerbajdžan dopustil v Nachičevane. Zničených tam malo byť až 89 stredovekých kresťanských chrámov, 5 840 chačrakov (arménskych krížov vytesaných do kameňa) a 22-tisíc arménskych hrobov.