Rusínsky aktivista Peter Medviď: Aj maličký národ sa dá obrodiť

Peter Medviď je šéfredaktorom rusínskych novín NN info Rusyn, dramaturgom rádia Rusyn FM, prekladateľom, divadelníkom, spisovateľom a rusínskym aktivistom v jednej osobe. V rozhovore pre denník Štandard vysvetľuje, v akom stave sa nachádza rusínska komunita na Slovensku, ako je prepojená história Rusínov a Slovákov, prečo sa po roku 1989 museli Rusíni pokúsiť o vzkriesenie národa a aj to, aké majú plány do budúcnosti.

Rusíni majú za sebou pomerne zaujímavé sčítanie obyvateľstva, v ktorom ste zaznamenali nárast obyvateľov hlásiacich sa k rusínskej národnosti a zároveň úbytok tých, ktorí rusínsky jazyk označili ako materinský. Ako vnímate tieto výsledky?

V prvom rade by som chcel povedať, že rusínska reprezentácia od začiatku procesu, v ktorom sa diskutovalo o metodike sčítania, vravela, že sme za to, aby bola v sčítaní obyvateľstva len jedna a nie dve otázky na národnosť. Väčšinou vo Výbore pre národnostné menšiny a etnické skupiny bolo prijaté, že chceme dve otázky, takže sme to prijali ako demokratické riešenie a prispôsobili sa.

Dôvod?

Lebo v krátkodobom horizonte to môže pomôcť a v jednom, možno dvoch sčítaniach to prinesie vyššie čísla, ale bojíme sa toho, že ak si ľudia začnú uvádzať príslušnosť k dvom národnostiam, tak postupom času zvíťazí príslušnosť k majorite a to môže priniesť ešte väčšiu asimiláciu.

Práve ľudia hlásiaci sa k rusínskej národnosti ju vo veľkej miere uviedli ako druhú. Máte na to nejaké vysvetlenie?

Nechcel by som to teraz veľmi hodnotiť, lebo to je vec, ktorú ešte budeme musieť analyzovať. Ale myslíme si, že do veľkej miery mohlo zohrať úlohu aj to, že ľudia často nerozumejú tomu, že keď žijú na Slovensku a majú slovenské občianstvo, tak nemusia mať aj slovenskú národnosť. Taktiež to, že celé sčítanie obyvateľstva prebehlo elektronicky, čo znamená, že vypisovať formuláre za starých rodičov mohli vnuci alebo vnučky, čo možno tiež zohralo úlohu. Taktiež je tu aj realita zmiešaných manželstiev. Ale ako vravím, toto ešte budeme musieť podrobnejšie analyzovať.

Vráťme sa však k pôvodnej otázke, ako teda vnímate výsledky sčítania obyvateľstva?

Pozeráme sa na to optimisticky, pretože 63,5 tisíca ľudí, ktorí si napísali rusínsku národnosť, a to či už ako jednu z dvoch, alebo len jedinú národnosť, to je pekné číslo. Keď si uvedomíme, že pred tridsiatimi rokmi sme začínali so 17-tisíc ľuďmi a postupne sa to zvyšovalo najprv na 24-tisíc, potom na necelých 34-tisíc, tak to značí, že sme znova narástli. Aj to ukazuje, že aj maličký národ sa dá obrodiť.

Ak sa ale na výsledky pozrieme ako na celok, tak to vnímame ako dáta, ktoré svedčia o obraze spoločnosti a o tom, ako vyzerá Slovensko. Vidíme, že maďarskej menšine nepomohla ani druhá otázka a aj s ňou majú menej ľudí hlásiacich sa k ich národnosti. To ukazuje, že asimilačný trend tu prebieha a budeme sa musieť baviť o tom, čo s tým. Vieme, že úplne ho nezastavíme, lebo asimilácia je, žiaľ, prirodzený jav, avšak budeme musieť tvrdo pracovať na tom, aby sme ju aspoň spomalili. Číslo, pri ktorom sa musíme viac zamyslieť, je počet ľudí, ktorí si uviedli rusínsky jazyk ako svoj materinský jazyk.

Tam to bola výrazná strata.

Áno, tam to bola výrazná strata, keďže pred desiatimi rokmi to bolo približne 56-tisíc a teraz je to zhruba 39-tisíc. Ale každopádne, potvrdzuje sa to, že staršia generácia ľudí, ktorí nám predtým robili čísla pri materinskom jazyku, žiaľbohu, prirodzene odchádza a tá mladšia generácia k jazyku nebola vedená. A to je pre nás výkričníkom, že v tejto oblasti už nemôžeme robiť žiadne kompromisy a musíme žiadať to, na čo máme ústavné právo, teda naše školy a vzdelávanie v našom jazyku, pretože bez toho bude toto číslo klesať aj naďalej. Ak nefunguje školstvo, tak jazyk ostáva len doma, poprípade sa vytráca aj z domácnosti, pretože rodičia sa boja, že deti by potom mohli mať v škole problém. Pritom keby bola škola rusínska, tak by tu ten problém nebol.

Zdá sa, že v prípade Rusínov dochádza k paradoxnej situácii, keďže počas obdobia komunizmu, keď boli zakázaní, si dokázali zachovať svoj jazyk a teraz, keď sa k nemu môžu slobodne prihlásiť, tak ich čísla klesajú.

S tým by som nesúhlasil, pretože tých viac ako štyridsať rokov ukrajinizácie, ktorá začala už v roku 1945 spravilo veľmi veľa. A môžeme to vidieť na prvom sčítaní, keď sa k rusínskej národnosti prihlásilo už len 17-tisíc ľudí. Odvtedy sme stále rástli. Áno, teraz je to číslo rozdelené trochu inak, ale ja by som to nechcel porovnávať, lebo teraz sme hrali na úplne inom ihrisku. Otázky boli položené inak.

Pritom treba povedať, že ani stav pred desiatimi rokmi nebol v určitom zmysle normálny, pretože žiadna iná menšina nemala také rozdiely v počte ľudí hlásiacich sa k národnosti a k jazyku. U nás sa však k národnosti hlásilo 34-tisíc ľudí, ale až 56-tisíc k jazyku. Toto všetko je dedičstvo komunizmu. Je to spôsobené tým, že aj keď sa ľudia doma rozprávali rusínsky, tak sa hlásili k Slovákom, lebo nechceli, aby boli pokladaní za Ukrajincov, nechceli, aby bola v ich obci ukrajinská škola, aby tam chodili ich deti, aby nebolo ďalšie vysídľovanie a tak ďalej. V časoch, keď som bol ešte dieťa, sa bežne nehovorilo, že sa rozprávame po rusínsky, ale „po našomu“. My sme sa po roku 1989 museli pokúsiť doslova o vzkriesenie národa. Tu oficiálne nič rusínske nebolo. A tak to bolo aj vo všetkých okolitých krajinách, s výnimkou Juhoslávie, či už to bolo Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, či Zakarpatsko, takže nás nemohli podporiť ani Rusíni žijúci v susedných krajinách. Všade tam sme museli začať bojovať o to, aby nám boli priznané naše práva, aby sme mohli rozprávať svojím jazykom, aby sme mohli rozvíjať svoju kultúru, aby sme boli štátom uznaní. Preto si nemyslím, že sú naše výsledky zo sčítaní zlé.

Čakali ste viac alebo menej?

Ja osobne som odhadoval, že by sme mohli narásť o nejakých 6- až 7-tisíc, zhruba na 40-tisíc. Všetko naviac by bolo super. S celkovým výsledkom sme preto spokojní. Na základe toho budeme musieť taktiež rozmýšľať, čo a ako robiť ďalej.

Jednoznačne budeme pripomínať, aby sa výsledky pretavili aj do časových dotácií vo verejnoprávnom rozhlase a v televízii pre programy pre rusínsku národnostnú menšinu, aby tu ten jazyk bol, aby sa stával čoraz viac prirodzeným a aby si ľudia uvedomovali, že sa k nemu dá prihlásiť a že je úplne rovnocenný s inými jazykmi. A že tu je rusínska menšina.

Národnostné školstvo a vysielanie v národnostnom jazyku je jedna vec, no zdá sa, že na Rusínov neblaho vplývajú aj sociálno-ekonomické faktory. Naša analýza ukázala, že všetky okresy východného Slovenska bez výraznej rómskej menšiny upadajú, pričom najväčší prepad zaznamenali okresy Svidník, Medzilaborce a Snina, čo sú bašty Rusínov. Dá sa niečo robiť pre to, aby Rusíni nevymierali?

Naše organizácie sú väčšinou kultúrne, ale z platformy Okrúhleho stola Rusínov Slovenska sa snažíme sledovať aj legislatívu a dlhodobo apelujeme na to, že národnostná otázka do veľkej miery závisí aj od ekonomicko-sociálnych podmienok. Apelujeme na to, že ak sa vyľudňuje východné Slovensko, tak sa vyľudňuje aj národnostná menšina. A na to treba dávať veľký pozor, lebo tu nejde len o to, že nám vymrú obce, ale vymierať bude aj kultúra daného územia a národnostná kultúra, ktorá by mala byť chránená. Taktiež vieme, že ak mladí ľudia odchádzajú do väčších miest a zakladajú si tam rodiny, tak asimilácia s väčšinovým obyvateľstvom prebieha omnoho rýchlejšie, ako keď žijú vo svojom prirodzenom regióne. V tomto musí prísť zmena a musia byť pracovné príležitosti aj na východe Slovenska.

Som veľmi rád, že vláda vo svojom programovom vyhlásení prijala záväzok prijať zákon o postavení národnostných menšín a už na ňom pracuje. Samozrejme, nevieme, v akej verzii prejde, ale aj najodľahčenejšia verzia, ktorá by mohla prejsť, by bola po 30 rokoch samostatnosti Slovenska veľká pomoc, vďaka ktorej by sme si vedeli zadefinovať niektoré pojmy, a podľa toho prispôsobovať ďalšie legislatívne úpravy.

Čo presnejšie by malo byť obsahom tohto zákona?

Na zákone sa ešte pracuje. Ale určite očakávame aspoň to, že budú definované dôležité pojmy, národnostné školstvo a národnostné inštitúcie, ktoré budú nejakým spôsobom podporované vo svojom rozvoji tak, aby sa dokázali samé manažovať. A že bude z neho jasné, ako môžeme realizovať naše ústavné právo rozhodovať o veciach, ktoré sa nás týkajú.

Toto sčítanie ukázalo, že okrem Bratislavy, v ktorej stabilne rastie počet Rusínov, ste zaznamenali nárast aj v ďalších mestách na západe Slovenska, ako je Nitra či Trnava. Pracujete aj s Rusínmi žijúcimi vo väčších mestách okrem Bratislavy, kde už nejaké aktivity prebiehajú?

Okrem Bratislavy sa zameriavame najmä na Košice, pretože tam je veľa študentov a mnohí ľudia, ktorí zakladali mládežnícke centrum v Bratislave, sa tam presťahovali za prácou, takže prirodzene pokračujú v činnosti v ďalšom meste. Okrem domácej, vnútroslovenskej migrácie, je však pre nás výzvou podchytiť tieto mestá aj pre prítomnosť Rusínov zo Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, ktorí do nich taktiež prichádzajú.

Aký je váš odhad, čo sa týka počtu Rusínov žijúcich na Slovensku?

Nerád strieľam čísla, no vieme, že na Slovensku žije 218-tisíc gréckokatolíkov a 50-tisíc pravoslávnych. Dnes to už nie sú len Rusíni, sú medzi nimi Slováci, Maďari aj Rómovia, no tie cirkvi tu sú historicky vďaka Rusínom. Tiež vieme o obciach Prešovského samosprávneho kraja, kde sa rozpráva po rusínsky, no ľudia sa tam k tejto národnosti nehlásia. Len podľa týchto parametrov odhadujem, že na Slovensku musí byť aspoň 150-tisíc ľudí, ktorí majú rusínsky pôvod. Bolo by veľmi zaujímavé rovnakým spôsobom, ako bol vytvorený Atlas rómskych komunít, vytvoriť aj Atlas rusínskych komunít.

A celosvetové odhady? Existujú štatistiky, ktoré by o niečom takom hovorili?

Profesor Pavol Róbert Magocsi, ktorý je najznámejší súčasný rusínsky historik, hovorí o tom, že v Amerike môže byť okolo 1,2 milióna ľudí rusínskeho pôvodu. To už je dnes ťažko zistiť, ale dodnes tam fungujú naše organizácie a rusínske komunity. Funguje tam rusínska gréckokatolícka cirkev, funguje tam rusínska pravoslávna cirkev, čiže tí potomkovia Rusínov tam sú. Ukrajina dodnes neuznáva rusínsku národnosť. Pritom toto územie je pokladané za najrusínskejšie, keďže sa predpokladá, že v tejto oblasti môže žiť až 800-tisíc a viac ľudí rusínskeho pôvodu, ktorí nemajú možnosť sa k tomu prihasiť, naopak, sú mnohokrát zastrašovaní a kriminalizovaní len preto, že sa hlásia k Rusínom alebo robia nejaké aktivity, ktoré majú napomáhať obrodeniu Rusínov na Ukrajine.

Odkedy Rusíni počítajú svoju históriu? Existuje niečo ako prvá písomná zmienka o Rusínoch?

Rovnako ako Slováci, aj my sa odvolávame na cyrilo-metodskú tradíciu, niektorí historici tvrdia, že Rusíni na Podkarpatskí boli krstení skôr ako ďalšie národy vo Veľkej Morave, pretože ich mali pokrstiť Cyril a Metod cestou na Veľkú Moravu, ale tých teórií je, samozrejme, viac. Je tu aj teória o tom, že Rusíni sem prišli až v období valašskej kolonizácie, s tým ale nesúhlasí mnoho rusínskych historikov, ktorí tvrdia, že to už bolo len dosídlenie. V období Uhorska dokumenty spomínajú marchiu Ruthenorum, čo mala byť rusínska marka, územie spravované synom kráľa Štefana. O tom, že tu žijeme stáročia, svedčí viacero dokumentov. Ale čo je najdôležitejšie a čo si treba uvedomiť, je, že moderné národy sa v tomto priestore sformovali a emancipovali počas obdobia jari národov, keď sa emancipovali aj Slováci a Rusíni. Dokonca to robili bok po boku, pretože Adolf Dobriansky, jeden z najväčších rusínskych buditeľov a prvý poslanec za horné Uhorsko v uhorskom sneme, bol spoluzakladateľom Matice Slovenskej. A keď Rusíni vedení Alexandrom Duchnovičom v Prešove založili Literárnu spoločnosť prešovskú, čo malo byť takým rusínskym ekvivalentom Matice Slovenskej, tak sa v tej spoločnosti angažovali aj ľudia ako Jonáš Záborský alebo Bosák-Nezabudov, čiže slovenskí buditelia. Bez ohľadu na teórie, kedy sem Rusíni prišli, aké bolo osídľovanie a tak ďalej, je pre mňa najdôležitejšie to, že počas revolučných rokov už Rusíni boli sformovaní a dali o sebe vedieť ako o národe, ktorý má vlastné požiadavky, vlastný jazyk a vlastnú kultúru. Politická emancipácia bola zas badateľná najmä na konci prvej svetovej vojny, keď rusínski politici sami rozhodli o tom, že sa pripoja k Československu.

To sa udialo v USA?

Áno, najprv to riešila americká emigrácia. Pričom delegáciu, ktorá rokovala s Wilsonom, viedol Grigorij Žatkovič, ktorý bol predtým právnikom General Motors. Bol to Rusín, ktorý sa narodil na Podkarpatí a potom odišiel s rodičmi do Spojených štátov, kde vyštudoval. On sa stal predsedom Americkej národnej rady Uhro-Rusínov. Rusíni teda vstúpili do Stredourópskej demokratickej únie a podpísali Deklaráciu všeobecných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov ako slobodný národ. Jednali o svojom území ako slobodný národ, čo bolo potom aj potvrdené a Masaryk prijal riešenie rusínskych politikov. Ale nebolo to o tom, že sme boli vzatí, ale že sme chceli vstúpiť do Československa.

Kto sú najvýznamnejšie Rusínske osobnosti?

Z obdobia buditeľov to sú určite Alexander Duchnovič, Alexander Pavlovič, Adolf Dobriansky, Anatolij Kralickij a Julij Stavrovskyj-Popradov, Alexander Mytrak, Jevgenij Fencyk, ale aj prešovskí eparchiálni biskupi, ako Jozef Gaganec, ktorý veľmi podporoval Duchnoviča. To sú osobnosti obdobia jari národov a 19. storočia. Potom máme aj druhé obdobie národného obrodenia, ktoré sa viaže práve na obdobie konca prvej svetovej vojny a vzniku Československa, a to už bez ohľadu na to, že veľa vecí, ktoré Československo sľubovalo Rusínom, nebolo splnených.

Môžete uviesť aj príklad?

Napríklad autonómny status, ktorý bol zakotvený v Saintgermainskom dohovore, kde bolo napísané, že územie Rusínov na juh od Karpát sa pričlení k Československu s maximálnou možnou autonómiou, ktorá nebude ohrozovať celistvosť štátu. Toto sa dostalo aj do ústavy Československa, ale s autonómiou sa Praha nijako neponáhľala a dostali sme ju až po Mníchove, keď to už bolo bezpredmetné.

V druhej vlne je kto?

Určite Grigorij Žatkovič, ktorý bol aj prvým guvernérom Podkarpatskej Rusi, ktorý ale na túto funkciu abdikoval, lebo Praha nechcela splniť požiadavku autonómie. Je to Anton Beskyd a celkovo rodina Beskydovcov, Vasyľ Hadžega, Ivan Harajda, Emilij Kubek, ale aj politické osobnosti, ako Andrej Brody a ďalší. Ale jedným z najväčších buditeľov dvadsiateho storočia bol určite blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič, ktorý robil veľmi veľa pre Rusínov a podporoval všetky aktivity, ktoré mali pomôcť rozvoju rusínskeho národa, a ktorý sa nebál ani počas Slovenského štátu povzbudzovať ľudí, aby sa zapísali k Rusínom.

Prebieha momentálne u Rusínov tretia vlna národného obrodenia? Pretože keď som si pozeral vedenie vašich organizácií, zdalo sa mi, že tam ste samí mladí ľudia.

My celý proces od roku 1989 nazývame tretie rusínske národné obrodenie. Treba podčiarknuť, že my sme revolúciou nezískali len občianske, ale aj národnostné práva. A to nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách, kde sme predtým viac ako štyridsať rokov oficiálne neexistovali. Takže áno, je to tretia vlna národného obrodenia a je veľmi dobré, že generácia ľudí, ktorí to vtedy rozbehli, to dokázali naštartovať tak, že to nie je o tom, že dodnes držia opraty, ale že celé rusínske hnutie má mladých ľudí zapálených pre túto vec. Najväčšou osobnosťou tretieho národného obrodenia bol s určitosťou Vasiľ Turok-Heteš.

Ako ste sa vy sám dostali k tomu, že sa chcete angažovať v národnostnej otázke?

Viac som sa tým začal zaoberať, keď zháňali ľudí do rusínskych novín, ktoré som odoberal. Keď som pre tie noviny začal robiť, tak som pochopil, že sa nedá ostať bokom, tvoriť len noviny a nepomáhať pri všetkých ostatných veciach, ktoré sú potrebné na to, aby sme nejako zachránili túto komunitu. Aj preto sme založili Okrúhly stôl Rusínov Slovenska, kde sme chceli riešiť aj iné ako kultúrne veci a formovať program, ktorý by reflektoval aj politickú, ekonomickú či sociálnu situáciu Rusínov. Treba si totiž uvedomiť, že to, aké zákony sa prijmú a aká je atmosféra v krajine, vplýva aj na nás ako na všetkých ostatných a pokiaľ tie veci budú nepriaznivé, tak nemôžeme čakať, že zachránime národnostné povedomie.

Zdá sa mi, že znovuobjavenie rusínskej kultúry môžeme vidieť v celej spoločnosti. Ľudia ako Štefan Štec, Dominika Novotná či Kandráčovci sa nehanbia prihlásiť k svojej rusínskej národnosti, spievajú po rusínsky a ich hudba má už aj kvalitné spracovanie. Možno vám pomohla aj relácia Zem spieva. Cítite aj vy, že rusínska kultúra sa dostáva viac do širokého povedomia ľudí?

Tá módna vlna je určite citeľná a môže pomôcť tomu, aby sa ľudia nehanbili priznať k tejto národnosti, keďže vidia, že to robia aj verejne známi ľudia. Kultúrne obrodenie vnímam aj cez to, že v obciach, kde sa nehlásilo predtým toľko ľudí k rusínskej národnosti, sa teraz možno aj vďaka druhej otázke prihlásili. Vidíme, že sa robia akcie a obecné festivaly, a to aj na miestach, kde domáci predtým veľmi nechceli, aby to malo rusínsky ráz. Ale za tým nie je len módna vlna, na ktorú sa nedá spoliehať, je to najmä tridsaťročná práca rusínskych kultúrnych organizácií, ktoré spravili podľa mňa veľmi veľa práce.

Poďme ešte k politike. Neviem o žiadnom poslancovi, ktorý by sa aktívne hlásil k tomu, že je Rusín a zastupuje Rusínov v parlamente či vo vláde. Je to tak alebo sa mýlim?

Momentálne, pokiaľ viem, žiadny poslanec si neudáva rusínsku národnosť.

Plánujete to zmeniť?

Rusíni asi neovplyvnia to, ako vyzerá parlament. V minulosti v parlamente sedeli poslanci, ktorí sa hlásili k rusínskej národnosti, no to neznamená, že tam automaticky hájili naše záujmy, pretože v systéme volieb, aký máme, poslanci zastupujú svoje strany a nie regióny a už vôbec nie národnostné menšiny.

Chcete s tým niečo robiť?

Sú tu rôzne iniciatívy. Je realitou, že najväčší kraj, teda Prešovský, má stabilne najmenej poslancov v parlamente. ZMOS už dlhšie rozpráva o tom, že treba zmeniť volebný zákon, že potrebujeme viac volebných obvodov, aj to je jedna z možností, ako tam dostať ľudí z regiónov. Druhou je participovanie menšiny v strane, ako sme to videli v prípade strany Most-Híd. No dnes už vidíme, že ak sa nezníži kvórum, tak ani maďarská strana nebude mať veľa možností dostať sa do parlamentu, nieto ešte strana nejakej menšej menšiny. V susednom Maďarsku alebo v Rumunsku sú v menšinových voľbách, alebo priamo v parlamentných, deputovaní poslanci, ktorí zastupujú tú svoju národnostnú menšinu. Tých možností je viac. Otázkou je, čo sa dostane do zákona o postavení národnostných menšín. Ja sa však bojím toho, že Slovensko sa aj po tridsiatich rokoch samostatnosti, keď by už mohlo byť sebavedomé a hrdé, stále cíti ohrozené menšinami. Pritom my, Rusíni, sme v každej krajine, v ktorej žijeme, lojálnymi občanmi. Podporujeme svoju krajinu, taktiež v nej pracujeme, odvádzame dane a odvody, je to tiež naša krajina. Možno to vieme prežívať oveľa viac, lebo my sami nemáme žiadnu inú, takzvanú materskú krajinu, okrem tej, v ktorej žijeme. Menšín sa teda krajina báť nemusí. Práve naopak, ak im vytvorí dobré podmienky, tak urobí to najlepšie, čo môže, pretože nikto, kto je spokojný, nebude proti tej krajine niečo podnikať.

Slováci chceli v Rakúsko-Uhorsku a potom aj v Československu aspoň autonómiu, potom vlastný štát. Čo chcú Rusíni? Čo je ideál, za ktorým idete? Chcete aj vy vlastný štát?

V globálnom meradle, teda pre všetky komunity vo všetkých krajinách, je to požiadavka toho, aby boli Rusíni žijúci na Ukrajine uznaní ako národnostná menšina. Práve teraz je čas apelovať na to, aby si aj Európska únia a ostatní aktéri uvedomili, že pokiaľ sa Ukrajina chce integrovať, tak musí dodržiavať aj národnostné práva. Bez toho by mala byť cesta zablokovaná. Toto je cieľ, ktorý riešime aj na úrovni Svetového kongresu Rusínov.

A čo sa týka cieľa Rusínov na Slovensku?

Dôležité je pre nás školstvo. A tiež by bolo prínosné, keby tu mohli fungovať kultúrne samosprávy, to znamená profesionálne kultúrne inštitúcie.

Ktoré momentálne nie sú?

Ktoré momentálne nie sú, pretože celá kultúra národnostných menšín funguje len na dotačných schémach. My však potrebujeme menšinové kultúrne inštitúcie, ktoré nebudú čakať na to, či prídu peniaze z projektu v júli, septembri alebo decembri, ale že tu budú kultúrne inštitúcie, ktoré budú mať vlastný rozpočet a budú fungovať celoročne. Takže kultúrne samosprávy a národnostné školstvo.

Môžete bližšie priblížiť, čo si máme predstaviť pod pojmom kultúrna samospráva?

Kultúrne samosprávy nie sú novinkou, v minulom režime tu fungoval napríklad Csemadok alebo Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich, pod ktorý spadalo vydavateľstvo, redakcie pre periodickú tlač, oddelenia, ktoré sa zaujímali o organizáciu tradičných festivalov a mimoškolských či vzdelávacích programov. Bola to organizácia, ktorá mala vlastný rozpočet a manažment a mohla pracovať na rozvoji danej národnostnej menšiny. To je kultúrna, a nie nejaká územná či politická samospráva. Nám ide len o to, aby sme mohli vytvoriť fungujúce inštitúcie, ktoré by sa mohli profesionálne venovať rozvoju kultúry a školstva.

Takže žiadna územná samospráva, autonómia, samostatnosť. Nič také neplánujete?

Nie, my sme nikdy nič také nehovorili a je mi ľúto, ak sa téma kultúrnej autonómie zneužíva na takéto veci.

O Rusínoch panuje veľa stereotypov, ktoré vyplývajú asi hlavne z toho, že žijú v dedinách a malých mestách na východe. Akí sú podľa vás Rusíni? Čo ich charakterizuje?

Ja takéto stereotypy nemám rád, pretože v každom národe sa nájdu všelijakí ľudia. Aj medzi nami sú aj voliči ľavice, aj voliči pravice, aj tu sú intelektuáli aj ľudia so základným vzdelaním. To, že niekto patrí k nejakej národnostnej menšine, ešte neznamená, že stráca akúkoľvek inú identitu. Ale ak by som mal definovať Rusínov, tak by som povedal, že ak sa pozrieme na históriu a všetky tie peripetie a na to, že sme si aj napriek tomu všetkému dokázali do dnešných dní zachovať jazyk a identitu, tak je to húževnatý a silný národ. Profesor Magocsi napísal knihu o histórii Rusínov na Karpatskej Rusi, ktorá má názov Chrbtom k horám. Tie hory nám často kryli chrbát pred všetkými hrozbami, ktoré mohli dopadnúť všelijako, a dnes tu žiadna zmienka o Rusínoch nemusela byť. No my sme v tých horách rovnako tvrdo ako tie hory ostali a sme rovnako tvrdí a ideme stále dopredu. Máme za sebou jedno sčítanie a ideme ďalej.