Fašiangy, obdobie zábavy, tanca a svadieb. Polovica kedysi bujarého obdobia je za nami

Fašiangy boli kedysi synonymom zábavy a uvoľnenia. Zhruba dvojmesačné obdobie bolo ideálne na organizovanie svadieb, zábav a tancovačiek. Spájala sa s ním celá prejáda ľudových zvykov. Sme práve uprostred fašiangov, ktoré sa tento rok končia 2. marca.

V širšom zmysle slova sa fašiangami nazývalo obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Dĺžka trvania fašiangov sa riadila podľa dátumu Veľkej noci a keďže Veľká noc patrí k pohyblivým sviatkom, fašiangy teda mávali každý rok inú dĺžku. Preto sa hovorilo o dlhom a krátkom fašiangu a zároveň sa žartovne dodávalo, že počas krátkeho fašiangu sa vydá každá dievka a počas dlhého len tie krajšie, lebo mládenci budú mať dostatok času na vyberanie.

Po fašiangoch nasledoval prvý deň štyridsaťdňového pôstu, ktorý sa začínal na Popolcovú stredu (Škaredá streda). V minulosti platil úzus, že od Popolcovej stredy do Veľkej noci sa svadobné veselia, zábavy a muziky nekonali. V čase od Veľkej noci až do neskorej jesene bolo na poli veľa práce a v Advente bol zase pôst, takže práve obdobie fašiangov bolo veľmi vhodným na usporadúvanie zábav a svadieb. Na poli totiž ešte nebolo súrnej roboty, a tak boli práve fašiangy obdobím zábav, veselia, muzík a fašiangových obchôdzok. Bol to vhodný čas aj na svadobné veselice, keď sa mladí i starí mohli vytancovať i zaspievať si do sýtosti.

V užšom slova zmysle sa fašiangami nazývali posledné tri dni pred Popolcovou stredou – bola to fašiangová nedeľa, pondelok a utorok. Tieto tri dni sa nazývali na Slovensku aj „posledný fašiang“ a oslavovali sa spevom, tancom, dobrým jedlom i niečím chutným na zvlaženie hrdla. Názov fašiangy má súvis s nemeckým slovom fasching – posledný nápoj. Keďže sa konalo množstvo svadieb, ruka v ruke s tým išli aj zakáľačky.

V minulosti sa zakáľalo na fašiangy skoro v každej rodine, nielen tam, kde chystali svadbu. Slovenské zakáľačky boli povestné – bola to príjemná rodinná udalosť. Navzájom si vypomáhala nielen rodina, ale i susedia. Navečer, keď bolo už všetko urobené, gazdiná rozdelila výslužky zo zakáľačky a pohostila pomocníkov.

Aj strava počas fašiangov bola výdatná, jedli sa jedlá pripravované na tuku – šišky, fánky, pampúšiky, kreple, chrapne a neodmysliteľnou súčasťou fašiangovej stravy boli záviny: tvarohové, makové, orechové. Na tanieroch nechýbali zabíjačkové jedlá, údeniny, klobásky, slaninka, vajíčka. Všetko to bola kaloricky výdatnejšia strava, ale po fašiangoch nasledoval 40-dňový pôst, v minulosti bezmäsitý, takže organizmus našich predkov sa s mastnejšou a výdatnejšou stravou vyrovnal.

Bohaté na zvyky a sprievody

Fašiangy bývali na Slovensku veľmi bohaté na množstvo zvykov. V niektorých obciach na Slovensku (napríklad na hornej Nitre) sa fašiangom vravelo Bakchusove dni (podľa boha Bakchusa či Dionýza známeho nespútaným hodovaním, vínom a zábavou). 

Veľmi obľúbenými boli fašiangové sprievody (maškarné sprievody). Fašiangový sprievod pozostával zo zamaskovaných postáv. Medzi najznámejšie masky patrila maska medveďa. Mládenec alebo muž sa prezliekol do kožucha chlpmi navrch a bol obtočený povrieslami. Medveďa viedli na retiazke a on žartovne tancoval a strašil deti. Druhá maškara bol vojak s ražňom, na ktorý mu napichovali slaninu a klobásky, v druhej ruke mohol mať drevenú šabľu, niekedy ražeň nahrádzal šabľu. Ďalšou postavou bol muž prezlečený za babu (ženu). V ruke niesol košík, do ktorého ukladal výslužku, vajíčka, klobásky, chlieb. Niekedy bol v sprievode akoby chlap – v skutočnosti však išlo o ženu preoblečenú za chlapa. Boli to komické postavy zvýrazňujúce a parodujúce určité typické vlastnosti mužov i žien. 

Postavami maškarného sprievodu mohli byť aj postavy cigána a cigánky, pričom muž bol prezlečený za cigánku a žena za cigána. Niekedy bola súčasťou sprievodu aj postava muža preoblečeného za ženu so začiernenou tvárou a s bábikou v náručí predstavujúcou malé dieťa, ktorému hľadala žartovným spôsobom po domoch otca.

Ďalšími postavami bola maska žida, prípadne prezliekli mladú ženu za dieťa „zakrútili ju do perinky“ a posadili ju na sánky, ktoré v sprievode ťahali. Postavy sa však modifikovali, mohli sa meniť a dopĺňať podľa fantázie účastníkov sprievodu.

Nechýbali zvieracie masky – mládenec bol prezlečený za vlka, kozu či čerta. Maškary sprevádzali muzikanti, ktorí veselo vyhrávali. Sprievody s maskami poznali aj naši predkovia – pre starých Slovanov ešte v predkresťanskom období masky predstavovali ochranu pred démonmi. Medzi najstaršie patrí maska turoňa. Fašiangové masky a sprievody však slúžili len ako zábava.

• 

• 

• 

Spev, hudba, tanec

Po príchode do dvora sa mládenec-vojak pozdravil a opýtal sa domácich: “Máte fašang?“ Domáci odpovedali: “Máme.“ Mládenec kývol muzike a zaznela hudba a spev.

Mládenec-vojak s ražňom po príchode do každého dvora vyskakoval čo najvyššie, aby gazdovi v tom roku konope čo najvyššie vyrástlo. Potom mládenci zatancovali aj tanec „na konope“, pri ktorom sa spievalo:

“Konope veľké,
vysoké, tenké, 
a ja ich vytrhám,
čo budú aj koľké.“

Medzi známe piesne fašiangového sprievodu patrila táto:

„Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide,
Kto nemá kožucha, zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,
Dajte mi slaniny, nech sa popasiem.

A tam hore na komore
sedí kocúr na slanine,
Ak sa máte pozerať,
Idem si sám odrezať.“

Fašiangy, fašiangy,
fašiangové časy,
jedni pijú,
druhí jedia
za stolom klobásy.“

Tuto nám nedali,
tuto nám dajú,
tu koňa zabili,
tu rebrá majú.“

A my žiaci, neboráci,
nemáme čo jesť,
musíme sa z domu do domu,
po dedine pliesť.“

Patrilo k tradičným zvykom, že vo dvore si každá maškara zatancovala najmä s gazdinou, prípadne ostatnými ženami v dome. Postava Baby zase vykrúcala gazdu. Medveď stváral rôzne žarty, ťarbavo tancoval, vyzýval mládencov „za pasy“, čím rozosmieval najmä deti.

Záverečný fašiangový tanec

Na záver sa v každom dvore tancoval oj obradový fašiangový tanec. Na Slovensku sú rozšírené viaceré typy týchto tancov s názvami ako „káčerový“, šabľový“ či „palicový“ tanec. Dvaja mládenci chytili šabľu, či palicu každý za jeden koniec a ostatní mládenci cez ňu preskakovali, pričom sa mohla spievať aj takáto pieseň:

„Pod šable, pod šable,
aj poza bučky,
však mi berieme aj plané hrušky.
Pod šable, pod šable,
kde ti je žena?
Na peci, vo vreci
zvára pradená.“

V minulosti fašiangový sprievod organizovala dospelá mládež – preto v čele sprievodu kráčal mládenecký richtár s veľkým ražňom na slaninu, na hlave mal parádny klobúk s pierkom (ako znakom mládenectva), v ruke niesol pohárik a fľašku pálenky, z ktorej ponúkal na ceste chodcov. Za ním kráčali slobodní mládenci, v rukách mali drevené šable, na ktoré sa tiež napichovala výslužka. Za nimi nasledovali muzikanti. Všeobecná zábava a fašiangové sprievody trvali od nedele popoludní do utorka. Zábava vyvrcholila v utorok pred polnocou obradom takzvaného pochovávania basy. Ako výslužku dostávali fašiangovníci najmä vajíčka, slaninu, klobásky, fľašu pálenky či vína, niekde aj peniaze. Z výslužky sa vždy večer robilo pohostenie na zábave.

Fašiangová zábava bola obľúbená najmä medzi mladými ľuďmi, ale pozrieť sa na ňu prišli aj starší. Posledná fašiangová tanečná zábava, takzvaný „posledný fašiang“, sa konala v utorok večer a končila sa najneskôr o polnoci. Organizovala ju mládež, mládenci sa starali o pálenku a dievčatá o pohostenie. K tradičným jedlám na zábave patrili vyprážané fanky, šišky, pražená slaninka, klobáska, vajíčka.

Tancovačka sa začínala piesňou:

“Fašiangy sa krátia,
už sa nenavrátia,
staré dievky plačú,
že sa nevyskáču,
a mladé sa radujú,
že sa vytancujú.“

Tancoval sa fľaškový tanec, metlový tanec, šatkový tanec a podobne. Išlo o žartovné tance, kde ten mládenec, ktorému sa neušla partnerka, tancoval s metlou. Novšou obdobou metlového tanca bol tanec so stoličkami. Stoličky boli rozostavené do kruhu a bolo ich vždy o jednu menej než účastníkov tanca. Po chvíľke tanca hudba stíchla a každý sa snažil posadiť sa na stoličku. Komu sa neušla stolička, vypadol.

Pochovávanie basy

Záver fašiangov sa končil obradom pochovávania basy. Išlo o žartovný pohreb basy (a vlastne aj muziky a zábavy), ktorá nemala počas celého pôstu zaznieť. Basu položili mládenci medzi horiace sviece na stôl a spievali pri nej žartovnú pieseň:

„Umrela mi žena, už som vdovec,
dal som ju pochovať do cintorína,
kopali jej jamu traja mládenci,
nemohli ju vykopať do polnoci,
prišiel som ja, vykopal som,
moju mladú ženu zahrabal som.“

Počas pochovávania basy mládenci nad ňou lamentovali a vykladali, oplakávali ju. Najmä hlavný vykladač pospomínal všetky jej dobré i zlé vlastnosti a počas jeho dlhého vykladania zo zástupu občas zaznievali upozornenia: „Maru si neber, lebo nevie variť.“ „Anču si neber, lebo nevie šiť.“ „Katu si neber, lebo nevie gazdovať.“

Hlavný vykladač často svojimi vtipnými replikami a „lamentáciami“ vyvolával hromové výbuchy smiechu medzi prítomnými. Po obrade pochovania basy všetko stíchlo, pretože v utorok po polnoci nastávalo pôstne obdobie začínajúce sa Popolcovou stredou.

Tento rok bude začiatok pôstneho obdobia – teda takzvaná škaredá alebo aj Popolcová streda 2. marca 2022. Fašiangy sa slávili rovnakou mierou v mestskom i vo vidieckom prostredí, všade dominovali výdatné, kalorické jedlá vyprážané na masti. Samozrejme, k fašiangom patril aj alkohol. Keďže ide o zimné obdobie, najčastejšie tvrdý alkohol (pálenka, hriatô), ale počas plesov a svadieb bolo k dispozícii aj víno, najmä vo vinohradníckych oblastiach.