Vtedy na východe: pri obliehaní Pekingu stáli bok po boku Američania, Briti, Japonci, Nemci i Rusi

Bolo to obdobie, keď ešte európske národy stáli bok po boku proti spoločnému sokovi. Písal sa rok 1900, necelých pätnásť rokov pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Viac ako desať národností sa ocitlo v obkľúčení čínskych boxerov v Pekingu.

Takzvané Obliehanie medzinárodných vyslanectiev trvalo 55 dní, než Európanov, Američanov a Japoncov oslobodili intervenčné vojská Spojenectva ôsmich národov. Ide o fascinujúci historický príbeh, no pre Ríšu stredu znamenal ďalšie pokorenie v takzvanom storočí poníženia, ako aj ďalší klinec do rakvy čínskeho cisárstva.

Čína sa v 19. storočí dostala do výrazného hľadáčika zahraničných mocností, predovšetkým európskych národov. Prehry v ópiových vojnách proti Britom, strata Vietnamu a časti Mandžuska či porážka v prvej čínsko-japonskej vojne postavili Ríšu stredu do pozície, že strácala vplyv nielen v okolitých krajinách, ale i na vlastnom území.

Nebolo to však len zásluhou cudzích mocností, ale aj vlády slabej a skorumpovanej mandžuskej dynastie Čching. Na prelome 19. a 20. storočia vypuklo takzvané boxerské povstanie (zvané podľa tajnej spoločnosti I-che-tchuan, doslova Päsť mieru a spravodlivosti).

To bolo namierené proti cudzincom, kresťanom a novým poriadkom, s ktorými prichádzali Európania. Po istom čase neistoty si získalo podporu vtedajšieho cisárskeho dvora, na čele ktorého stála cisárovná-vdova Cchi-si.

Boxeri v júni 1900 vpadli do Pekingu, kde sídlili okrem iného predstavitelia zahraničných národov. Útočili na čínskych kresťanov a misionárov, pričom cieľom boli v zásade všetci cudzinci. Európania, Američania a Japonci sa stihli opevniť v takzvanej Štvrti vyslancov.

Obmedzené možnosti

Tá bola veľká zhruba 1,6 krát 3,2 kilometra a oficiálne tu sídlili diplomatické výpravy Belgicka, Británie, Francúzska, Japonska, Holandska, Nemecka, Ruska, Rakúsko-Uhorska, Spojených štátov amerických, Španielska a Talianska. Okrem toho sa v štvrti nachádzali domovy bežných Číňanov či priestory zahraničných podnikov a bánk.

Obliehanie sa začalo v druhej polovici júna. Trvalo 55 dní, pričom vo štvrti ostali uväznení vyslanci, vojaci, novinári, rôzni civilisti i čínski kresťania, ktorí sa tam utiahli pred násilím, dohromady asi štyritisíc osôb. Jednotlivé štáty bránili vlastné veľvyslanectvá, zatiaľ čo Rakúšania sa pridali k Francúzom a Taliani k Japoncom.

Na čelo obrany zvolili britského vojaka Clauda MacDonalda, ktorý však mal nad bojovníkmi iných národností len obmedzenú právomoc. Tí neboli ani dobre vyzbrojení, len Američania mali dostatočné zásoby streliva. Všeobecne mali obrancovia len tri guľomety, Taliani zas jedno malé delo.

Tatárska hradba

Čínske sily sa prv pokúsili zapáliť britskú časť štvrti, neskôr upriamili svoju pozornosť na takzvanú časť Fu a japonskú obrannú líniu. Najdôležitejšia obrana však spočívala v rukách Američanov a Nemcov, ktorí držali časť takzvanej Tatárskej hradby, vysokú 14 a širokú 12 metrov.

Tu sa zviedli aj najkritickejšie boje začiatkom júla. Koncom júna totiž Číňania vytlačili Nemcov z hradby, takže stráž tejto kritickej polohy ostala len na Američanoch. Boxeri každý deň stavali svoje barikády bližšie a bližšie, až sa ocitli len pár metrov od cudzincov.

V noci 3. júla 1900 vyrazila do protiútoku jednotka zložená z 26 Britov, 15 Rusov a 15 Američanov pod vedením kapitána Johna T. Myersa. Podarilo sa im prekvapiť protivníkov a odohnať ich z hradby, ktorú sa už potom boxeri nepokúsili znovu dobyť.

Najhorší deň prišiel 13. júla, keď sa Číňanom podarilo zatlačiť Japoncov a Talianov na poslednú obrannú líniu, zatiaľ čo pod francúzskym vyslanectvom odpálili mínu. Budovu úplne zničili a Francúzi s Rakúšanmi sa museli stiahnuť.

Na strane európskych, amerických a japonských obrancov však stálo šťastie. Čínske sily neboli jednotné a nachádzali sa medzi nimi rôznorodé frakcie. Ani cisárovná Cchi-si si nebola úplne istá, na ktorú stranu sa prikloniť, a v istom bode dokonca zaslala cudzincom zásoby potravín.

Dňa 14. júla nadviazal cisársky dvor rozhovory s cudzincami a 17. júla vyhlásil prímerie, ktoré v zásade vydržalo takmer do konca obliehania 14. augusta. Koncom mesiaca dostali Európania a ostatní prvú správu z vonkajšieho sveta – blížila sa pomoc.

Oslobodenie

Vojská takzvaného Spojenectva ôsmich národov (tvoreného Američanmi, Britmi, Francúzmi, Japoncami, Nemcami, Rakúšanmi, Rusmi a Talianmi) sa vylodili pri meste Tiencin, zhruba 160 kilometrov od Pekingu a začali svoj postup k hlavnému mestu Číny.

Keď sa európske a japonské vojsko ocitlo pred bránami Pekingu, Číňania porušili prímerie a 13. augusta spustili ostreľovanie Vyslaneckej štvrte. Nadránom 14. augusta však cudzinci už počuli streľbu a delostrelectvo, ktoré signalizovalo príchod oslobodzovacích síl.

Pätica národov tiahla proti opevneným bránam Pekingu – Američania, Briti, Francúzi, Japonci a Rusi – pričom každé vojsko malo za cieľ vlastnú časť hradieb. Japoncov a Rusov Číňania zdržali pred bránami, Francúzi sa stratili, zatiaľ čo Američania sa vyšplhali na hradby. Prví však do diplomatickej štvrti vstúpili Briti, v zásade bez odporu.  

Na strane obľahnutých západných mocností ostalo zhruba 55 mŕtvych a 135 zranených, ďalších 13 mŕtvych a 24 zranených pochádzalo z radov dobrovoľníkov. Straty na čínskej strane známe nie sú, odhadujú sa aspoň na stovky.

O obliehaní bola v roku 1963 natočená vojnová dráma s názvom 55 dní v Pekingu.