Pasca nulového covidu

Nie je jednoduché vyzerať bezcitnejšie ako Taliban, novozélandskej vláde sa to však podarilo. Keď tehotnej novinárke Charlotte Bellisovej jej vláda odmietla povoliť návrat domov, obrátila sa na Taliban s prosbou, či by jej nepomohol. Afganskí hrdlorezi súhlasili. Novozélanďanom sa tak zo seba podarilo urobiť tyranov so srdcom z kameňa, všetko kvôli stále pochybnejšej politike nulového covidu.

Tehotná novozélandská novinárka sa vráti z Afganistanu do vlasti Charlotte Bellisová pózuje so svojím partnerom Jimom Huylebroekom v Kábule. Foto: TASR/AP

Pravda, zo strany Bellisovej išlo skôr o spôsob, ako zatlačiť na vládu a vymôcť si miesto v karanténnom hoteli. Návrat do krajiny vtáka kivi je totiž možný iba vtedy, ak je človek ochotný stráviť desať dní v štátnej karanténe. Počet miest je obmedzený a čakacia listina dlhá. Vláda tak oznámila Bellisovej, že musí počkať.

Bellisová sa momentálne zdržiava v jednom z najstrašnejších miest sveta, totiž v Bruseli. Belgické vízum sa jej však končí, a tak sa potrebuje dostať domov. Novozélandské úrady jej odporučili požiadať o predĺženie víza.

Namiesto toho novinárka napísala Talibanu, či by ju prijal. Afganistan je totiž jediná ďalšia krajina, do ktorej má stále platné vízum, v lete tam pokrývala stiahnutie západných vojsk. Pôrod v Bruseli je určite bezpečnejší ako v Kábule, o to však nikdy nešlo. Bellisová umne spropagovala svoj príbeh a novozélandská vláda pre ňu našla miesto v karanténnom hoteli. Do tejto situácie by sa nemusel Nový Zéland dostať, keby netrval na politike nulového covidu.

Tvrdé, ale komické lockdowny

Tak sa hovorí stratégii, ktorá má covid vykoreniť. Cieľom je pomocou čo najtvrdších lockdownov úplne zmraziť pohyb spoločnosti, a tým zastaviť šírenie vírusu. Ten potom vymizne. A novozélandské lockdowny boli naozaj tvrdé, aj keď niekedy komické.

Napríklad vlani v septembri polícia zadržala dvoch mužov, ktorí pašovali v prísnom lockdowne do najväčšieho novozélandského mesta Auckland veľké množstvo jedla z KFC, čo bolo vtedy zakázané. V aute mali tiež 100-tisíc novozélandských dolárov (zhruba 59-tisíc eur). Na kritiku, že nie je možné držať spoločnosť pod dohľadom a v neustálom strachu z náhlych karantén, mohol Nový Zéland poukázať na svoje štatistiky. V zhruba päťmiliónovej krajine zomrelo na covid len 53 ľudí.

Problém s politikou nulového covidu je, že na nej musí spolupracovať zvyšok planéty. Môže sa vám podariť vykoreniť covid vo svojich hraniciach, ale akonáhle ich zase otvoríte, ľudia vám ho zatiahnu späť. Preto táto politika uspela v podstate len v štátoch, akými sú svetu vzdialené ostrovy, ako je práve Nový Zéland či Austrália, alebo v totalitárskych, ako je Čína.

Lenže tieto krajiny nemajú stratégiu, ako svoju politiku ukončiť. Koronavírus sa zrejme stane endemickým ochorením a v miernej forme bude ľudskou populáciou cirkulovať už navždy. Prijatie politiky „naučiť sa žiť s covidom“ je tak pre nich uznaním porážky.

Omikron je dar z nebies

Pritom príchod omikronu je pre tieto krajiny darom z nebies. Mierna forma vírusu, pri ktorej nehrozí zahltenie nemocníc a veľké straty na životoch, je skvelá príležitosť na otvorenie krajiny. Zdá sa, že Austrália aj Nový Zéland si to začínajú uvedomovať. Nový Zéland opatrne otvára svoje hranice. Od konca februára môžu prísť očkovaní občania, o štrnásť dní neskôr potom študenti a gastarbeitri z celého sveta, normálni turisti od októbra. Všetci budú musieť ísť stále do 10-dňovej karantény, nemusia ale už do štátnej, stačí domáca izolácia.

Otázkou je, či ľudia chcú ukončenie opatrení. V Austrálii a na Novom Zélande sa tvrdý postup proti covidu ukázal ako politicky populárny a tamojšie vlády vyhrali voľby. V Dánsku, kde vláda zrušila všetky opatrenia, až štyri pätiny ľudí tvrdia, že sa bude držať ďalej od ostatných, a len necelá desatina, že nebude brať už žiadny ohľad na pandémiu. U nás [v Česku, pozn. red.] zase zostáva rozum stáť, prečo nová vláda investuje toľko politického kapitálu do protipandemického zákona, ktorý ani nebude potrebný. Odpoveď zrejme je, že vláda sa domnieva, že zákon je populárny a demonštranti pred poslaneckou snemovňou sú len menšina.

Panický strach Číny

Jedna krajina však otváraniu stále odoláva a tou je Čína. Číňania stále žijú v panickom strachu z vírusu. Tamojšia propaganda tiež do pandémie veľa investovala. Aj keď spočiatku sa zdalo, že to môže byť čínsky Černobyľ, Pekingu sa podarilo postaviť do kontrastu pandemický chaos na Západe a tvrdý a účinný prístup doma. Keď Británia oznámila koniec reštrikcií s tým, že ďalšiu vlnu zvládne bez nich, Peking to interpretoval ako kapituláciu pred vírusom.

Oficiálne má Čína za celú dobu pandémie iba 100-tisíc prípadov covidu. Stratégiou je uzatvárať celé mestá, hoci aj pre jednotky prípadov. Keď bol v októbri v šanghajskom Disneylande pozitívne testovaný jediný človek, úrady okamžite uzavreli celý areál aj s 34-tisícmi ľuďmi vo vnútri.

Teraz Čína zažije test svojho prístupu spolu s olympiádou. Tá bude bez divákov a športovci, usporiadatelia a dobrovoľníci budú po celý čas oddelení od zvyšku obyvateľstva. Ktokoľvek, kto opustí „olympijskú bublinu“, musí ísť na 21 dní do karantény. Uvidí sa, či sa vysoko nákazlivý omikrón podarí udržať pod kontrolou.

Ak nie, mohla by to byť pre Čínu úľava. Choroba sa preženie populáciou a bude mať pokoj. Inak čakajú ríšu stredu ekonomické ťažkosti. O svoje podnikanie prišli minulý rok zhruba štyri milióny ľudí, uzatváranie tovární, prístavov i ďalšej infraštruktúry vedie k problémom vo zvyšku sveta, do ktorého sa nedostáva tovar. Čínski komunisti však z toho nemajú ako vycúvať, pretože sa chytili do vlastnej pasce nulového covidu. Jedinou dobrou správou je, že Čína v lockdowne je pre zvyšok sveta menej nebezpečná.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články