5. februára, 23:03

Veronika Rónaiová: Živá konfrontácia človeka posúva

Veronika Rónaiová: Živá konfrontácia človeka posúvaVeronika Rónaiová. Foto: Matúš Zajac
Daniela Čarná Kunsthistorička a kurátorka.

Uvažovanie svätej Terézie sa mi zdá neuveriteľne moderné, hovorí v rozhovore s Danielou Čarnou slovenská výtvarníčka a pedagogička Veronika Rónaiová.

Veronika Rónaiová (*1951, Kremnica) je významnou predstaviteľkou hyperrealistickej maľby, ktorú v tvorbe inovatívne rozvíja od polovice 70. rokov dodnes. Využíva médium maľby, koláže a kresby, ktorá často vychádza z obrazu na stenu galérie. Od konca 90. rokov bola aktívna ako pedagogička a organizátorka výstav, na ktoré prizýva kolegov a študentov, vystavuje aj diela otca Juliána Fila (1921 – 2007). Jej najnovšia tvorba je od 15. februára do 14. apríla 2022 vystavená v Galérii Slovenského rozhlasu na tematickej výstave Ľudské bytosti (kurátor Ivan Jančár).

Pochádzate z maliarskej rodiny Márie Filovej a Juliána Fila, významného predstaviteľa civilistickej maľby. Také zázemie je devízou do života, no aj bremenom vyrovnávania sa s osobnosťami rodičov. Ako vnímate rodinné dedičstvo, ktorého kontinuitu nesiete?

Som najstaršia z piatich súrodencov, bratia sa umeniu nevenovali. Pozorovala som realitu každodenného života, ktorý sme žili. Nepáčila sa mi a keď som sa naučila čítať, vyvažovala som ju čítaním knižky Dobšinského Slovenských ľudových rozprávok s ilustráciami Ľudovíta Fullu. Z ďalšej obľúbenej knižky, Rozprávky o veciach, ktorú ilustroval Alojz Klimo, som si zas odkresľovala ilustrácie. Zaujímal ma rozdiel medzi žitou skutočnosťou a rozprávkovými príbehmi. Dnešným jazykom by som to pomenovala tak, ako o tom hovoril Rudolf Fila: išlo tu o problematiku „pravdy a básne“. To som sa snažila rozuzliť.

Videla som, ako rodičia maľujú, rozprávajú sa a komunikujú medzi sebou a s kolegami, ktorí k nám chodievali na návštevy. Prirodzene ma to priťahovalo a chcela som patriť do toho sveta. Samozrejme, bola tam aj druhá stránka. Rodičia boli výraznými osobnosťami, no pri piatich deťoch boli zaneprázdnení chodom rodiny. Aj ja ako najstaršia som mala povinnosti postarať sa o mladších súrodencov. S tým, čo chcem, som sa musela vysporiadať sama. Detstvo teda nebolo jednoduché. Aj preto som sa utiekala do sveta umenia, bola to moja oáza.

Rodičia sa angažovali aj ako kresťania, čo malo následky pre ich ďalší život.

Otec študoval pár rokov architektúru vo Viedni, jeden rok sochárstvo v Prahe a maľbu na VŠVU u profesora Jána Mudrocha, kde sa zoznámil s mamou. Rodičia sa ešte zo školy, ale aj zo stretnutí katolíckej mládeže (viedla ich Mária Pecíková), priatelili s Alexandrom a Evou Trizuljakovcami. Začiatkom 50. rokov, po nástupe KSČ, začali politické razie a domové prehliadky. Pri jednej našli u otca náboženské materiály, medzi iným aj encykliku pápeža Pia XII. Následne ho vzali na výsluch a výsledkom bol pracovný tábor na „prevýchovu väznených“. To malo za následok koniec štúdia a neskôr vyhodili zo školy z náboženských dôvodov aj mamu. Rodičia preto nemali ukončené vysokoškolské štúdium a začiatky profesionálneho pôsobenia mali sťažené. Otec sa musel zamestnať ako robotník, až po určitej dobe získal zamestnanie v Stavoprojekte. V roku 1967 bol rehabilitovaný. V roku 1956 podal žiadosť a následne bol prijatý do Zväzu výtvarných umelcov. Rok nato požiadala o členstvo aj mama. Tak začalo ich profesionálne pôsobenie na „voľnej nohe“.

S ktorými umelcami ste sa v detstve stretávali?

Chodili k nám napríklad  Klimovci aj Miloš Šimurda s rodinou, architekt Imrich Barta s rodinou. Pri jednej návšteve u Trizuljakovcov na Miletičovej som mala nevšedný zážitok. Spomínam si ako ma fascinovala hlava sochy vojaka v nadživotnej veľkosti zabalená v igelite v ateliéri, keď Alexander Trizuljak pracoval na slavínskej soche.

Ako vidieť z vašich zachovaných detských a študentských prác, boli ste talentované dieťa s kresliarskym nadaním. Bolo pre vás štúdium umenia jednoznačnou voľbou?
Keď som bola na druhom stupni základnej školy, mama pripravovala študentov na ŠUP-ku a na VŠVU a ja som sa k nim pripojila. Otec moje práce pochválil a ja som sa uistila v presvedčení študovať na strednej škole umenie. Bavil ma aj dejepis a dejiny umenia. Rodičia ma trocha odhovárali, vedeli, čo táto profesia obnáša, no ja som v tom mala jasno. Napokon mi dobre poradili, aby som sa hlásila na oddelenie aranžérsko-výstavné k Rudovi Filovi, už vtedy sa o ňom vedelo, že je najlepší pedagóg na škole.

Aké boli vaše študentské roky?

Študentské roky, povestné dubčekovské obdobie od r. 1966, bolo krásne. Začala som cestovať trolejbusom do školy – do centra mesta a otvoril sa mi nový svet. Bola sloboda, aj náboženská, začali vychádzať zaujímavé knihy Alberta Camusa, Sallingera, Kafku… Chodili sme do divadla, na koncerty do Reduty, ale aj na koncerty experimentálnej hudby do Slovenského rozhlasu, do kina. Spomínam si na Bergmana, Antonioniho Zväčšeninu, tá mi učarovala. Študentský život bol pomerne lacný, sledovali sme študentské zľavy. Konali sa výborné výstavy, napríklad americká maľba v SNG, Danuvius 1968 – medzinárodná výstava mladých v Dome umenia a výstavy našich umelcov.

Spomínam si, že som sa zúčastnila akcie v prírode Jany Želibskej Snúbenie jari (1970), akcie Ivana Štěpána v Dome umenia, Petra Bartoša, ktorý nám s Petrom dal dvoch ním vyšľachtených holubov. Vypustili sme ich a vrátili sa domov k Bartošovi. Bola tu Galéria mladých, kde vystavoval Milan Laluha výborné kresby, autoportréty, „vytapetoval“ nimi výstavnú sieň. Julo Koller tam mal vystavený pingpongový stôl. Bol to výstavný program na pulze doby. V školskej knižnici sme mali k dispozícii časopisy ako Opus, Art in America, Kunstforum.

Na škole sa mi najviac páčili práce a experimenty kolegov Petra Meluzina a môjho muža Petra Rónaia, ktorí v tej dobe obdivovali tvorbu Davida Hockneyho. Aj tvorba umelcov neskoršej Skupiny A-R u Petra Matejku ma zaujala. Konkrétne ma veľmi oslovila diplomovka Deža Tótha, ktorý maľoval portréty svojich priateľov umelcov, či obraz futbalistov od Sveťa Mydla. Vládla vynikajúca nálada a tvorivá atmosféra. Cestovali sme na zaujímavé výstavy do Brna, Prahy, Budapešti. Orest Dubay nám na grafike do tvorby nezasahoval. Vladimír Gažovič mal v škole svoj ateliér a boli sme pri tom, keď pracoval s inováciami grafických techník. Boli sme aj svedkami udalostí ako správa o tragickej smrti Petra Matejku (1972) a „vyhadzov“ Vincenta Hložníka zo školy (1972), ktoré nami otriasli. Pomaly sa zaťahovali mračná, začala byť citeľná zmena spoločenskej klímy.

Ja som sa v tomto období sústredila na maľbu a svoje takpovediac „súkromné témy“, pre ktoré som v nej našla širšiu paletu vyjadrovacích prostriedkov. Uzavretím do svojho sveta som sa snažila akoby obrniť proti vonkajším tlakom udalostí.

Vnímali ste na škole či celkovo v spoločenskej atmosfére nástup normalizácie?

Po roku 1973 sme vedeli už jednoznačne, čo sa deje. Spomínam si na príhodu, keď nás na dejinách umenia prišiel poučiť priamo z Moskvy pedagóg a radikálne zasahoval do programu výučby. Hovoril len po rusky a po mesiaci sme mali u neho skúšku. Sama som s ním mala skúsenosť, na ktorú nerada spomínam. Alebo nám prišiel na školu hosťovať Ladislav Saučin s prednáškou o socialistickom realizme a použil pritom veľmi plytké schematizmy. Inak na grafike, až na absenciu profesora Hložníka, išli veci zaužívaným kolobehom.

V roku 1975 – 76 som pracovala na diplomovke s názvom Ľudia nášho mesta. Tvoril ju cyklus šiestich grafických listov v technike škrabanej litografie. Uplatňovala som v nich fotoštylizáciu, ktorá spolu s civilistickými, mestskými témami nastavila moje smerovanie voľnej tvorby.

S tvorbou otca vediete dlhodobo dialóg, jeho obrazy citujete, interpretujete, vystavujete. Našli ste vlastný výtvarný jazyk a poetiku, no s otcovou tvorbou vás spája vzťah k realistickým polohám tvorby, pri sakrálnej téme aj jej vizuálna aktualizácia do jazyka dnešnej doby, akési aggiornamento. Kedy ste začali pracovať týmto spôsobom?

V dejinách umenia som čítala, ako spolupracovali Braque a Picasso, v jednom období sa ich diela nedajú rozoznať. Aj skôr, u Leonarda, ktorý maľoval postavy anjelov na Verocchiovom obraze Krst Krista. Fra Angelicovi niektoré časti obrazov maľovali mladší učni. Otec robil veľa do architektúry a mnohé práce som mu pomáhala realizovať. Popartovú kompozíciu pre Partizánske som maľovala celú ja, podľa otcovho návrhu. Kombinoval v nej maľbu so zrkadlami, hliníkom a novými materiálmi, žiaľ, sa zachovala len vo fotodokumentácii. Aj v Dome odborov, ktorý idú búrať, mal tuším sedem monumentálnych kompozícií z druhej polovice 80. rokov, neviem, čo s nimi je. Na Televíznej veži realizoval kompozíciu z maľovaných plexiskiel, na ktorej som spolupracovala, tiež sa nezachovala. Mrzí ma, že na Slovensku sa až „rozšafne“ ničia vzácne umelecké hodnoty.

Na Slovensku bola ešte aj v 60. rokoch v maľbe pomerne rozšírená konzervatívna, takzvaná parížska škola: impresívno-expresívne tendencie, od ktorých som sa chcela čitateľne dištancovať. Fotoštylizáciu a civilizmus som považovala za radikálny krok, ktorý treba urobiť. Orientácia na západné centrá, ako New York a Londýn, pop-art a novú figuráciu, začiatky hyperrealizmu, to bolo moje nové smerovanie.

S vašou tvorbou je spojený termín hyperrealizmus či fotorealizmus. Slovníková charakteristika ho opisuje ako stratégiu tvorby, ktorá sa snaží o precízne zobrazenie reality, veristickú maľbu vznikajúcu na základe fotografického záznamu reality. Aká je vaša definícia?

Mala som od začiatku rada realizmus. V 60. rokoch, po uvoľnení, nastúpila u nás vlna abstrakcie so znakmi informelu. Ja som v tom nevidela svoju cestu. Už v roku 1967 som vlastnila tenkú monografiu Francisa Bacona a jeho figurálne kompozície, síce čiernobiele, som stále nosila so sebou, aj keď anglicky som takmer nevedela. Vlastnila som aj dosť mizerný fotoaparát, na ktorom som robila čierno-biele fotky a sama som ich vyvolávala. Svoj „fotorealizmus“ som robila podľa nich. Neskôr som fotila aj na farbu.  
Otec napríklad vystrihoval fotografické predlohy z časopisov a robil z nich fotomontáže, podľa ktorých maľoval. Aj v tom sme sa líšili. Často som sa stretávala s reakciou, že robíme podobne. No ja som to tak nevnímala, mala som aj iné témy. V istom období sme programovo vyskúšali experiment – robiť spolu dva veľkoformátové obrazy. S výsledkom sme neboli ani ja, ani on, celkom spokojní.

Vaším manželom je Peter Rónai, výrazná osobnosť intermediálneho umenia. Diskutujete či polemizujete o svojej tvorbe?

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.