Evanjelici boli v roku 1939 za Slovenský štát, katolíkov však márne vyzývali na svornosť

Obdobie rokov 1939 až 1945 bolo posledným v histórii Slovenska, keď náboženské rozpory hrali otvorenú rolu. Pritom samostatný štát brali na začiatku katolíci i evanjelici ako realitu.

Po vzniku samostatného slovenského štátu v marci 1939 dostal nový útvar podporu od miestnej katolíckej cirkvi. Postavil sa zaň napríklad vplyvný spišský biskup Ján Vojtaššák. Hlavným predstaviteľom štátu sa stal katolícky kňaz Jozef Tiso. Aký bol postoj slovenských evanjelikov?    

Keďže jedinou povolenou politickou silou, popri zástupcoch menšín, bola vtedy katolícka Hlinkova slovenská ľudová strana, bolo zrejmé, že evanjelici nebudú mať na ružiach ustlané – zvlášť, keď im ľudáci vyčítali, že vlády v prvej Československej republike ich uprednostňovali.  

K presnej odpovedi, aké postoje k vzniku samostatného Slovenska zaujímali v pohnutých európskych časoch jednotliví evanjelici, sa nedostaneme, to by sme museli ísť od človeka k človeku. No udalosti roka 1939 nám predsa niečo naznačujú, môžeme si spraviť obraz. Poďme sa vrátiť do tohto obdobia.

Je nás síce málo, ale predsa dosť

Pomôžeme si niektorými dokumentmi, ktoré v tomto období vydala sama evanjelická cirkev. Nejde v nich len o suché konštatovania či stanoviská, cítiť z nich život, atmosféru tých dní.

Najvýznamnejším podujatím roka 1939, ba možno celého dovtedajšieho desaťročia, bolo zhromaždenie Zväzu evanjelickej mládeže (vtedy sa zväz písal sväz, preto skratka SEM). V dňoch 7. až 9. júla 1939 sa v Banskej Bystrici uskutočnil 18. zjazd SEM. I na dnešné pomery išlo o mimoriadnu udalosť – zišlo sa na ňom 50-tisíc ľudí.

Zjazdy mládežníkov sa pravidelne konali už od roku 1922, keď sa evanjelici na Slovensku po vzniku nového štátu osamostatnili, ale také niečo ako v roku 1939 ešte nezažili. Nechajme hovoriť účastníkov. Sprostredkuje nám to almanach, ktorý vyšiel počas nasledujúcich Vianoc.

Biskup západného dištriktu evanjelickej cirkvi Samuel Štefan Osuský opísal podujatie slovami, že „banskobystrický XVIII. zjazd bol najmohutnejší zo všetkých a prekvapil naše očakávania“. Nadšenie veriacich bolo nesporné.

Generálny biskup evanjelickej cirkvi Vladimír Čobrda vyhodnotil, čo sa vlastne podarilo: „Na zjazde v Banskej Bystrici dostalo sa nám, a to zo strany, z ktorej sme to najmenej očakávali, vzácneho poučenia, že nás je síce málo, ale predsa dosť; a keď sme aj len pätina slovenského národa, nechceme sa uspokojiť s rolou piateho kolesa na voze, ale chceme byť a chceme sa dokázať piatym prstom – palcom – na ruke, bez ktorého ostatné štyri prsty celej ruky nemali by ceny. V tomto znamení chceme kráčať a pracovať aj v budúcnosti, aby sme boli požehnaním nielen pre evanjelickú cirkev, ale pre slovenský národ.“  

Istú zdržanlivosť vyjadril predseda SEM Ján Kubačka: „Ak rúcanie sa doterajších foriem štátneho života a vytváranie štátu nového bolo výslednicou politických zvratov a dialo sa rýchlosťou prekvapujúcou, tak veci srdca a duše indivídua nikdy nemôžu sledovať tento rýchly tok vonkajšieho života a prispôsobujú sa vždy pomalším tempom.“  

Konkrétne stanovisko evanjelikov k samostatnému Slovensku však jednoznačne potvrdil generálny sekretár SEM Ján Chabada: „Nie menší význam banskobystrického zjazdu spočíva i v tom, že ním sme si zadovážili legitimáciu, potvrdzujúcu pre všetky časy fakt, že to bol Zväz evanjelickej mládeže, ktorý v ťažkých časoch včasného rána slovenského štátu manifestačne ponúkol svoje sily a schopnosti budovaniu a upevneniu základov štátneho domova slovenského národa.“

Zhromaždenie 50-tisíc slovenských evanjelikov, mládeže i dospelých zaujalo svoj postoj k novému štátu aj iným spôsobom. Kubačka hodnotí, že zjazd splnil „historickú úlohu“, čo „prezrádzali uspokojené tváre pri rozlúčke a otriasajúci spev hymny Hrad přepevný… a Hej, Slováci“. Dodajme, že prvá z hymien patrila evanjelickej cirkvi, druhá štátu, ktorý o pár týždňov na to dostal ústavu a pomenovanie Slovenská republika.

Milujte svoj Slovenský štát!

Postoj evanjelikov nebol v lete 1939 novotou, lebo podobný zaujali už na menšom podujatí o necelé dva mesiace skôr. V dňoch 20. až 21. mája zorganizoval SEM pri príležitosti 20. výročia smrti Milana Rastislava Štefánika zjazd mládeže v Brezovej pod Bradlom.

Pri Štefánikovej mohyle oslovil biskup Čobrda podľa neskôr publikovaného záznamu prítomných takto: „Milujte svoj národ! Milujte svoj Slovenský štát! Ale vaša láska nech je činorodá, nielen pekné slová a zvučné reči, nielen plané heslá, nie prázdne frázy, ale činy a skutky.“

Čobrda vyzval na svornosť evanjelikov, čo sa však dalo chápať aj ako výzva na spoluprácu s katolíkmi. Len takto sa bude dať „v duchu Štefánikovom pracovať na konsolidovaní vnútropolitických pomerov svojho mladého Slovenského štátu, na mravno-náboženskom preporodení a národnokultúrnom povznesení slovenského národa a národohospodárskom a sociálnom zveľadení svojho milého Slovenska, ktoré aj v minulosti, v rokoch najpotupnejšej poroby, práve naši otcovia zachránili od konečného zahynutia“.

V podobnom duchu sa na podujatí vyjadril biskup Osuský. Vyzval účastníkov na budovanie samostatného štátu a zároveň ich nabádal k životu vo viere: „Štefánikov odkaz nemá len dva členy: miluj a pracuj, ale aj ver!“

Zdá sa, že ku koncu roka 1939, keď sa zostavoval almanach z banskobystrického zjazdu, prichádzalo viac kritiky, čo môže súvisieť s vypuknutím druhej svetovej vojny v septembri a účasťou Slovenska v nej.

V almanachu zverejnili báseň od Emila Boleslava Lukáča s názvom Európsky hodokovas. V nej sa básnik búri slovami: „Vitajte, hostia, prišli pohodou / netreba šporiť. / Zatvorte dvere, Spoločnosť národov, / i palác zboriť. / Európa nová tu je, Augiáš, / o dušu hrať sa bude mariáš, / hodovať z korýt.“

Ktorý národ by sa netešil samostatnosti?

Nasledujúci rok priniesol napriek výzve na svornosť trenie medzi štátnou mocou a evanjelikmi. Pohla sa aj medzinárodná situácia. Agresívny Hitler, pod ktorého ochranu sa zverilo Slovensko na 25 rokov, útočil na západnú a severnú Európu. Opäť načrieme do prejavov – tak, ako ich zverejnili. Tieto sa týkajú konventu západného dištriktu evanjelickej cirkvi, ktorý sa uskutočnil 1. októbra 1940 v Myjave pri príležitosti 200. výročia smrti Daniela Krmana.

Biskup Osuský sa na konvente vrátil k vzniku samostatného štátu. Zopakoval, že cirkev k nemu zaujala podporné stanovisko: „K Slovenskému štátu nielen podľa učenia cirkvi, podľa rozkazu Písma, ale aj ako starí národovci postavili sme sa kladne nielen v pozdravoch a prípisoch, ale v úradných uzneseniach a odmietli každý názor o nespoľahlivosti. Ktorý národ by sa netešil samostatnosti!“     

Osuský však pridal, že evanjelici sa možno netešia tak, ako by niekto očakával. Za tým bola podľa neho obava, „čo môže ešte prísť na náš malý národ, kým sa krútňavy sveta neutíšia, ako sa vyvinie jeho budúcnosť, ako môže Boh, trestajúc hriešny svet, zasiahnuť do jeho behu; alebo nechať ho, aby hriešny človek žal, čo sial“. Vojna už vtedy zasiahla Francúzsko, Benelux a Škandináviu.

Biskup vymenúval memorandá, ktoré posielala cirkev slovenskej vláde. Ohradil sa proti požiadavke vlády, aby evanjelická cirkev oželela svoju autonómiu a aby sa biskupi vzdali svojich úradov, hoci ich tam zvolili veriaci.

Dozorca Michal Slávik sa na konvente ohradil, ako sa vláda správa k evanjelikom: „Ťažko znášame, že sme odstrkovaní od spoluvedenia nášho slovenského štátu, že niektorí vedúci štátnici neopodstatnene nám nedôverujú a daktorí z nich radi by nahovorili obecenstvu, že sme zaťažení hungarizmom.“

Evanjelici si podľa Slávika nepriali kultúrny a náboženský boj, ale pravý opak, ako to bolo už v minulosti: „… spoločne pracovať s takou katolíckou väčšinou, ktorá stojí presvedčením na zásade náboženskej znášanlivosti a na čistom národnom podklade. Toto stanovisko diktuje nám nie pocit menšiny alebo slabosti, lež povedomie potreby národnej svornosti a jednoty. Nesvornosť je počiatkom konca. Keď prestane tlak, zmizne odpor a započnú sa závodenia na národnom poli v záujme nášho milého Slovenska, ako nášho štátu.“

Skončilo sa to sporom náboženstiev

Toľko zo zápisov z evanjelických zdrojov zo začiatku existencie samostatného Slovenska, ako ich zaznamenali vtedajší vydavatelia.

Pnutia medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi po roku 1940 narastali. Nadvládu si udržala katolícka väčšina, ktorá mala v rukách aj mocenské a represívne nástroje. Rozpory vyvrcholili v závere existencie prvej Slovenskej republiky. Na povstanie v roku 1944 hľadia viacerí pozorovatelia ako na konflikt, ktorý mal nezanedbateľný náboženský podtón. Podporovali ho hlavne evanjelici.